Dnes som sa znova zamyslela nad tým, čo mi môj manžel navrhuje. Pozval ma k svojim rodičom, ale ja nechcem byť ich slúžka.
Volám sa Zuzana, mám dvadsaťšesť rokov. S manželom Jozefom sme spolu už takmer dva roky. Bývame v Bratislave, v malom útulnom byte, ktorý som zdedila mojej starej mame. Spočiatku bolo všetko v poriadku Jozef bol spokojný, že býva u mňa, vyhovovalo mu to. Ale pred pár dňami, akoby z jasného neba, vyhlásil: Je čas, aby sme sa presťahovali do nášho rodinného domu. Je tam dosť miesta a keď budeme mať deti, bude to ideálne.
Lenže ja nechcem tento jeho ideál pod jednou strechou s jeho hlučnou rodinou. Nechcem vymeniť svoj domov za miesto, kde vládne patriarchát a slepá poslušnosť. Tam by som nebola jeho manželka, ale len slobodná pracovná sila.
Pamätám si svoju prvú návštevu u nich. Veľký vidiecky dom na okraji mesta, aspoň 300 metrov štvorcových. Bývajú tam jeho rodičia, mladší brat Martin, jeho žena Katarína a ich traja potomkovia. Kompletná zostava. Hneď, čo som vstúpila do chodby, dostala som svoju úlohu. Ženy v kuchyni, muži pred televízorom. Ešte som ani nerozbalila kufre, keď jeho matka podala nôž a poručila: Nakrájaj šalát. Ani prosím, ani keď budeš mať čas. Len rozkaz.
Počas večere som sledovala Katarínu, ako behá dokola, bez jediného slova odporu. Na každú poznámku len vinný úsmev a kývnutie hlavou. Mráz ma prebehol. Vedela som hneď: toto nie je život pre mňa. Ani náhodou. Nie som poslušná Katarína a nehodlám sa podrobiť.
Keď sme oznámili odchod, jeho matka vykríkla: A kto tu umyje riad? Pozrela som sa jej priamo do očí a povedala: Hostia si upratujú sami. Sme tu návšteva, nie zamestnanci.
Vtedy to začalo. Volali mi nevďačníca, drzá mešťanka, rozmaznaná. Počúvala som ich pokojne, s vedomím, že tam nikdy nebude moje miesto.
Jozef ma vtedy podporil. Odišli sme. Pol roka bol pokoj. Navštevoval rodinu bezo mňa, a mne to vyhovovalo. Ale teraz sa znova vracia k téme presťahovania. Najprv len náznaky, potom čoraz naliehavejšie.
Tam je rodina, tam je náš dom, opakuje. Mama ti pomôže s deťmi, budeš mať pokoj. A tvoj byt môžeme prenajať, bude to príjem.
A čo moja práca? oponujem. Nechám všetko, aby som sa zakopala 40 kilometrov od Bratislavy? Čo tam budem robiť?
Nebudeš musieť pracovať, pokrčil plecami. Budeš mať dieťa, postaráš sa o domácnosť, ako každá žena. Žena má byť doma.
To bola posledná kvapka. Som vzdu
