Zvali nás na oslavu nového bytu… a omráčili nás: kuchyňa ako po výbuchu.
Nedávno sme s manželkou dostali pozvanie od môjho starého priateľa Jozefa – presťahoval sa s svojou ženou do nového prenajatého bytu v Košiciach a rozhodol sa usporiadať oslavu. Vraj radostná udalosť, tak sme s radosťou prijali – s darčekom, s dobrou náladou.
Ale dlho ma trápilo, prečo ešte stále nemajú vlastné bývanie? Žijú spolu už osem rokov, deti nemajú, obaja pracujú: on – taxikár, ona – robí nechty v salóne. Či za ten čas nevedeli zobrať ani hypotéku? No, každý má iné priority.
K bytovému domu sme prišli s fórkou šampanského a peknou krabicou – v nej bol náš darček: sada kvalitných pohárov. Privítala nás jeho žena – Zuzana. Mala na sebe večerné šaty a vysoké podpätky, ktoré sa zarývali do mäkkej podlahy a zanechávali hlboké stopy. Vyzeralo to komicky: šaty ako do reštaurácie, ale v pozadí – ošúchané steny a nudná chodba.
Vošli sme do bytu. Prvé, čo upútilo pozornosť – celkové zanedbanie. Na nočných stolíkoch vrstva prachu, v predsieni piesok, akoby ich pes práve prišiel z prehliadky. Ale snažil som sa to nevnímať – veď sme neprišli na kontrolu, ale na návštevu.
Išiel som do kuchyne, aby som dal darček na stôl. A vtedy ma to akoby udrelo do tváre. Zastal som v dverách – taký bol šok z toho, čo som videl.
Kuchynský stôl vyzeral, akoby na ňom niekto prežíval apokalypsu. Kopy odpadu, pomiešané so zvyškami jedla: mastné obrúsky, kosti od kuraťa, dózy s korením, napoly zhnedlé jablko, nalámané sušienky. Uprostred – kelímok od smotany, vnútri čosi podozrivo zelené. Asi naň už dávno zabudli.
Naproti tomu – niekoľko špinavých šálok, jedna so zaschnutým vrecúškom čaju. Vyzeralo to, že sem nikto nevošiel aspoň tri dni. A nešlo len o neporiadok – to bola čistá nehygiena.
Moja žena, keď to videla, vzdychla a potichu povedala:
„Možno im pomôžeme upratať?“
Zuzka prikývla:
„Áno, samozrejme, vďaka, nestihli sme…“
Manželka sa dala do práce a čoskoro aspoň časť stola vyzerala lepšie. Ale chuť nám to nepridalo. Cítil som sa trápne – za nich i za nás. Nedokázal som pochopiť, ako dospelí ľudia, bez malých detí, ktorí pracujú a sú úplne schopní, mohli nechať byt dopadnúť takto.
Áno, každý má hektické obdobia, dni, keď na nič nemá silu. Ale tu išlo o zanedbanie, ktoré sa kupil… týždňami, akoby aj najmenšia snaha o poriadok bola pre nich nepredstaviteľná.
