**Diskrétna Pozorovateľka: Malá Dievčina Sleduje Tajomnú Návštevu Otca.**
Malá Viktória sa tiško schovávala a pozorovala, ako jej otec privádza do svojho malého bytu starú pani. Žena bola drobná, s vrásčitou tvárou.
“Áno, mami, nie je to také priestranné ako tvoj dom, ale podmienky sú lepšie: ústredné kúrenie, teplá voda, vlastná kúpeľňa. A keď predáme tvoj dom a kúpime väčší byt, budeš mať vlastnú izbu,” hovoril otec.
“Prečo je tu postieľka taká malá?” spýtala sa stará pani jemným hlasom. “Ani ja by som sa sem nezmestila…”
“To je Viktóriina! Neboj sa, kúpime ti väčšiu posteľ.”
“Aká škoda miesta!”
“Čo, chceš sa tu honiť ako škaren?” zasmial sa otec láskavo. “Všetko bude fajn, nejako sa zmestíte!”
“A Viktória…?”
“Áno,” otcov hlas zrazu stvrdol. “Patriciina dcéra.”
“A tvoja tiež,” pokojne dodala stará pani, neohromená jeho tónom. “Nech ju Boh má v opateri, Patka.”
Viktória sa mimovoľne pokrižovala.
Jej matka bola krásna a milá, zbožňovala svoju dcéru, ktorú pomenovala podľa hrdinky obľúbeného románu. Viktória si pamätala jej úsmev, keď prišiel domov otec Ján. Bol láskavý a veselý, vždy jej nosil hračky a hral sa s ňou.
Až kým sa všetko nezrútilo. Matka sa jednoho rána nezobudila. Viktória nerozumela, prečo všetci plačú a súkajú ju, prečo je otec stále nahnevaný a vzdialený. Strašidelné slovo “zomrela”, ktoré všetci opakovali, ju prenasledovalo, aj keď nevedela, čo znamená.
Čoskoro dlho cestovali autom. Otec mlčal a neodpovedal na jej otázky. Nakoniec zastal a ťažkým hlasom povedal:
“Mamka už tu nie je, Viktória. Budeš bývať so mnou a mojou rodinou. Máš dvoch bratov.”
Dievčina sa trochu upokojila. Ale keď prišli do otcovho bytu, privítala ich neuprataná žena, ktorá kričala:
“Načo mi sem privliekaš to bremeno? Ty sa o ňu postaraj! Nechcem vychovávať tvoju nemanželskú dcéru!”
Viktória sa pritlačila k stene. Dvanásťroční bratia, dvojičky, sa objavili, lákaví krikom. Pozreli na ňu s pohŕdaním.
“Kto si ty?” spýtal sa jeden. “Čo je to za strašidlo?”
Druhý jej vytrhol tašku, vysypal veci na zem a začal ich dupnúť.
“Čo to tu máme? Fuj! Smetie! Vyhrabala si to zo smetiska?”
Viktória vykríkla. Pribehli rodičia.
“Vidíš? Už len vošla a hneď robí problémy! Čo fňukáš, uličníčka?”
Dievčina pozrela na otca so slzami v očiach. On chladne vyhodnotil situáciu.
“Choď do izby! A ty,” otočil sa na Viktóriu, “poď so mnou!”
Poslušne ho nasledovala. Po ceste počula, ako Helena nadáva.
“Viktória!” Otec ju zaviedol do malej izby s miniatúrnym oknom, ktorá kedysi slúžila ako komora. “Stalo sa, že tvoja mama zomrela. Budeš bývať so mnou a mojou rodinou. Táto pani je moja manželka Helena. A títo chlapci sú moji synovia, Dávid a Erik. Snaž sa s nimi vychádzať.”
Otec odišiel, ale čoskoro sa vrátil so starou posteľou a obrusom.
“Ubytuj sa!”
Viktóriin život sa radikálne zmenil. Bez ohľadu na to, ako sa snažila, otcova rodina ju nikdy neprijala. Teta Helena sa na ňu len pozrela a už bolo zle, vravela, že má dosť. Chlapci ju štekali alebo do nej strkali. Viktória sa naučila radšej neopúšťať svoj kútik, kým bol niekto doma. Trávila dni v izbe, hrajúc sa so starou bábikou jedinou vecou, ktorá jej zostala z minulého života.
Niekedy chlapci vošli a posmievali sa jej. Až kým ich otec nevidel a prísne nepotrestal. Odvtedy sa neopovážili prísť k jej dverám, ale nepremeškali príležitosť ju potrápiť, keď išla na toaletu, umyť sa alebo na jedlo. Nejedla vždy to isté čo ostatní a často sama. Cítila vôňu štrúdľov ráno, ale dostávala ovesnú kašu a riedku polievku. Otec jej občas poďakovanie ukradol nejakú sladkosť.
Viktória túžila ísť do školy, spoznať priateľov a byť medzi deťmi. Ale na to bolo ešte ďaleko.
Teraz sa jej novou spolubývajúcou stala babka. Dievčina sa stiahla na posteľ a pozerala, ako sa stará pani ubytováva. Videla, ako otec s chlapcami priniesol starú pohovku a malú skriňu. Po usporiadaní sotva ostalo miesto na prechádzanie.
“Zoznámime sa,” povedala pani, sadajúc si. “Som pani Klára, tvojho otca mama, takže som tvoja babka, môžeš mi tak hovoriť.”
“Viktória,” pošepkala dievčina.
Nemala chuť sa rozprávať, neverila, že by babka mohla byť k nej láskavá.
Napriek všetkému sa spriatelili. Spájalo ich to, že ich otcova rodina odmietala. Nikto sa však neopovážil pred babkou Klárou nadávať. Viktória však počula, ako teta Helena hovorí, že otec jej privliekol šialenú starú ženu. Chlapci sa zase snažili babke uškodiť. Raz rozbili okuliare, inokedy rozliali čaj alebo rozsypali drobné do papučí. Ale stará pani jedla s ostatnými v kuchyni, čo Viktóriu prekvapovalo.
“Ján, prečo Viktória nesedí pri stole?” spýtala sa, keď videla, že dievčina jedáva v izbe.
“Nie je miesto!” odsekla Helena.
“Akože nie? Môžeme sa stlačiť, aj chlapci.”
“To by bolo drzé!” ozval sa Dávid. “Nebudem sedieť s votrelcom!”
“Ako to môžeš hovoriť?” vzdychla si babka. “Veď je to tvoja sestrička!”
“Ján!” z
