„Všetko je v poriadku,“ povedala a celú noc plakala.
„Mama, čo sa s tebou deje?“ Zuzana zatriasla matkou za rukáv. „Prečo mlčíš? Pýtam sa ťa!“
„Všetko je v poriadku, zlato,“ Alžbeta Hrušková si utrela ruky do vreckového vrecka a otočila sa k oknu. „Len som dnes unavená.“
„Aká únava? Veď si na dôchodku!“ Hlas dcéry znel podráždene. „Už pol hodiny ti hovorím o tom sťahovaní, a ty ako keby si nepočula.“
„Počujem, počujem. Sťahujete sa do nového domu, to je pekné.“
Zuzana si frfla a sadla si za kuchyňský stôl, kde stáli nedotknuté šálky so vychladnutým čajom.
„Mama, no pozri sa na mňa konečne! Čo sa stalo?“
Alžbeta sa pomaly otočila k dcére. V jej očiach boli nevypovedané slzy, ale tvrdo sa držala.
„Hovorím ti, všetko je v poriadku. Rozprávaj ďalej o svojom dome.“
Zuzana sa na matku pozrela pozorne. Niečo nebolo v poriadku, ale nevedela čo. Matka vyzerala vyčerpane, pod očami tmavé kruhy.
„Mama, a kde je oco? Ešte neprišiel z chaty?“
„Oco…“ Alžbeta sa zarazila. „Oco sa mešká. Veľa práce tam na záhrade.“
„V decembri?“ Zuzana sa čudovala. „Čo robí v decembri na záhrade?“
„No… odhrabuje sneh, kontroluje chalupu. Zima je.“
Dcéra sa zamračila. Otec nikdy nechodil na chatu v zime. Vravel, že tam nemá čo robiť, len míňa peniaze na cestu.
„Mama, zavolaj mu. Nech príde, potrebujem sa s vami porozprávať.“
„Neruš ho,“ rýchlo odpovedala Alžbeta. „Je tam… zaneprázdnený.“
„Čím zaneprázdnený?“ Zuzana vytiahla telefón. „Zavolám mu sama.“
„Nechaj to!“ Matka jej rýchlo vytrhla telefón z ruky. „Nevolaj mu, prosím ťa.“
Zuzana ostala v úžase.
„Mama, čo sa deje? Pohádali ste sa?“
„Nepohádali sme sa. Všetko je v poriadku, ako ti hovorím.“
„Čo je toto za ‚všetko v poriadku‘?“ vybuchla Zuzana. „Sedíš tu bledá ako stena, oči červené, oca nie je doma, a ty opakuješ ‚všetko je v poriadku‘!“
Alžbeta pevne stiskla pery a znova sa otočila k oknu. Vonku padali veľké vločky, pokrývajúc dvor bielou prikrývkou.
„Chceš čerstvý čaj?“ zmenila tému. „Tento už je studený.“
„Nechcem čaj! Chcem pravdu!“
Zuzana vstala a pristúpila k matke blízko.
„Mama, ja som tvoja dcéra. Ak sa niečo stalo, musím to vedieť. Kde je oco?“
Alžbeta zatvorila oči. V hrudi ju bolelo, túto bolesť nosila v sebe už týždeň. Týždeň mlčania, nevyjadrenia, predstierania.
„Oco…“ začala a zarazila sa.
„Čo je s ocom?“ Zuzana chytila matku za ramená. „Mama, desíš ma!“
„S ocom je všetko v poriadku. Je zdravý.“
„Tak kde je?“
Medzi nimi viselo dlhé ticho. Alžbeta sa pozerala na zem, prehrávala si lem vrecka.
„U Evy,“ vypustila nakoniec.
„U akej Evy?“
„U Evy Kováčovej. Z vedľajšieho vchodu.“
Zuzana bezmocne žmurknula.
„Nerozumiem. Čo tam robí?“
„Býva,“ ticho povedala Alžbeta.
To slovo medzi nimi padlo ako kameň do vody, kruhy pochopenia sa šírili.
„Ako… býva?“ spýtala sa Zuzana.
„Od
