Povedala som svojmu snúbencovi, že bývame v prenajatom byte, ale v skutočnosti bývam vo svojom vlastnom bytku.
Vyrastala som v rodine, kde boli len mama a stará mama. Otec nás opustil, už od detstva som teda nepoznala žiadne “mužské” výchovné rady. Vychovávala ma len ženská energia mama a stará mama ma učili, že musím byť silná a nezávislá. Tak som sa aj učila, poctivo pracovala a v 27ročnom veku si kúpila vlastný byt za svoje peniaze. A hneď potom som si začala klásť otázku, ako to všetko zvládnuť v partnerskom vzťahu.
Mala som pár chlapov, no keď zistili, že už mám svoj byt, hneď ma videli skôr ako zisk alebo riešenie svojich finančných problémov. To ma nepríjemne prekvapilo chceli ma milovať pre to, kto som, nie pre to, čo mám.
Keď som potom spoznala Ľubomíra a začali sme chodiť, pozval ma k sebe a povedala som mu, že len prenajímam byt. Chcela som vidieť, ako ma bude brať, či nám bude fungovať, keď ja nič nemám a on tiež nič nemá. Ľubomír mi na to povedal, že to, že nemám kde bývať, nie je problém. Povie, že bude pracovať, šetriť a kúpiť nám spoločný dom v okolí Košíc, kde budeme žiť spolu. Táto jeho postoj ma veľmi potešil. Keď sme spolu dve roky, Ľubomír naozaj šetril a zhromažďoval peniaze.
Teraz nás čaká svadba. Po obrade chce hneď kupovať náš vlastný dom, a ja mám stále ľahký pocit v srdci. Celý ten čas som ho podvádzala, že platím nájom, aj keď peniaze chladne prichádzajú z môjho účtu. Mali by som mu teraz povedať pravdu?
Mama a stará mama mi hovoria, že nie je potrebné sa spovádzať. Maj svoje štyri steny, a muž ti zabezpečí dom, radia. Ale ako môžem začať manželský život s takýmto klamstvom? Naozaj neviem, čo mám robiť.
