Zuzana Hrušková stála pri okne a pozerala, ako suseda v protisusedstve veší bielizeň na balkón. Ranné svetlo jemne osvetľovalo jej šedivé vlasy, upravené do účesu, ktorý nosila už štyridsať rokov. V ruke sa jej triasla šálka vychladnutej kávy.
„Zuza, čo tam tak zamyslene stojíš?“ ozval sa za ňou Jozef Novák, keď vošiel do izby. „Raňajky ochladnú.“
Neotočila sa. V odraze skla videla, ako si manžel upravuje golier košele. Sedemdesiat tri rokov, a stále dbá na svoj vzhľad. Vlasy síce redšie, ale upravené, nohavice vyžehlené, topánky vypucované.
„Počúvam ťa, Jožo,“ potichu odpovedala.
Jozef sa priblížil a postavil sa vedľa nej.
„Na čo tak hlboko myslíš?“
„Nič vážne. Mala som zvláštny sen.“
Zuzana položila šálku na parapet. Vo sne bola mladá, asi dvadsaťpäťročná, v bielej šate stála pred zrkadlom. Vedľa nej sa matka zhonila, upravovala závoj a hovorila nejaké láskavé slová. Zobudila sa so slzami v očiach.
„Aký sen?“ Jozef ju jemne chytil za lakť a otočil k sebe.
„Snívala som o našej svadbe. Ale nie takej, aká bola. Krajsiej.“
Manžel sa zamračil.
„Čo tým myslíš? Naša svadba bola úplne normálna.“
„Normálna,“ súhlasila Zuzana, ale v hlase jej znelo vyčer.
Ich svadba bola na matrike, potom sa sústredili v malom podniku – ona, Jozef a jeho kamarát ako svedok. Šaty si kúpila hotové, sivé, praktické. Na fotografiách sa usmieva, ale oči má akosi prázdne. Ako keby to nebolo jej pravé ja.
„Poď na raňajky,“ povedal Jozef. „Inak meškáš do práce.“
Zuzana pracovala v knižnici už tridsať rokov. Čitáreň, výpožičná služba, katalógové lístky. Ticho a pokoj. Jozef spočiatku protestoval – načo žene práca, veď on ich uživí. Ale ona trvala na svojom. Chcela byť medzi ľuďmi, medzi knihami. Doma sa jej dýchalo ťažko.
Raňajky prebehli v tichosti. Jozef čítal noviny, občas komentoval správy. Zuzana jedla ovsenú kašu a myslela na svoje. Vonku búril dážď.
„Večer ideme k Milanovi,“ oznámil manžel, bez pozdvihnutia očí z novín. „Volal, pozýva nás na večeru.“
„Dobre.“
„Vierka asi niečo špeciálne pripravila. Vieš, ako sa snaží.“
Milan – ich jediný syn. Oženil sa pred tromi rokmi s Vierkou, tichou a šikovnou dievčinou. Zuzana ju mala rada, ale stretnutia s mladými jej pripomínali jej vlastnú mladosť, ktorá nejako zvodnela.
V knižnici deň plynul ako vždy. Ľudia prichádzali a odchádzali, ona vydávala knihy, prijímaZuzana sa usmiala do zrkadla, v ktorom sa zrazu znova odrážala mladá žena v bielom šatníku, a uvedomila si, že tentoraz povie „áno“ pre seba.
