„Potrebujem muža na víkend, nie na život, už som si príliš dobre zariadila.“ Úprimná pozícia päťdesiatdvaročnej ženy
„Už by sme mali bývať spolu.“ „Načo?“ „Ako načo? Sme dospelí ľudia.“ „Práve preto nechápem – načo.“ Keby mi v tridsiatke niekto povedal, že v päťdesiatdva budem odháňať mužov, ktorí sa mi nasilu snažia nasťahovať do bytu, myslela by som si, že život sa úplne zbláznil. V mladosti to bolo naopak. Vtedy sa muži báli záväzkov, spoločného bývania a rozhovorov o budúcnosti. Teraz sa deje niečo úžasné. Stačí, aby so mnou muž strávil mesiac-dva, a zrazu dostane zvláštnu myšlienku: spojiť chladničky, rozpočty, byty, problémy, špinavé ponožky a ostatné radosti spoločného bývania. Najzaujímavejšie však nie je ani to. Najzaujímavejšie je, že ani jeden z nich mi nevie poriadne vysvetliť, prečo by to malo byť výhodné pre mňa.
Volám sa Ľubica, mám päťdesiatdva rokov. Som rozvedená už pätnásť rokov. Mám dospelú dcéru, vlastný byt, prácu, kamarátky, dovolenku dvakrát do roka a úžasne pokojný život. Po večeroch môžem jesť zmrzlinu priamo z krabice a pozerať seriály do druhej v noci. Cez víkendy môžem spať do obeda. Môžem nechať hrnček na stole a nepočúvať prednášku o neporiadku. Môžem nevariť polievku, ak sa mi nechce variť polievku. A hlavne – nikto mi nestojí za chrbtom s otázkou: „A čo dnes máme na večeru?“
Problém je, že muži akosi vnímajú moju samostatnosť ako dočasné nedorozumenie, ktoré treba urýchlene napraviť svojou prítomnosťou. Najprv obdivujú. Hovoria, aká som nezávislá, zaujímavá, sebestačná. A potom prejde pár týždňov a ukáže sa, že ich obdiv mal skrytý cieľ. Úprimne dúfali, že tá celá samostatnosť raz začne pracovať v ich prospech.
Prvý varovný signál prišiel s Vladimírom. Vladimírovi bolo päťdesiatosem, vyzeral slušne, rozprával múdro o cestovaní a dokonca vedel v reštaurácii používať obrúsky, čo sa po päťdesiatke dá považovať za vážnu prednosť. Stretávali sme sa asi mesiac. Všetko bolo v poriadku. Kino, prechádzky, kaviarne, výlety za mesto. A potom jedného večera povedal vetu, pri ktorej som šálku kávy položila naspäť na podšálku.
„Počúvaj, nemohla by si po práci prichádzať ku mne?“
„Načo?“
„No, uvariť niečo.“
Opýtala som sa znova.
„Uvariť čo?“
„Večeru.“
Ako sa ukázalo, Vladimír bol unavený z bývania osamote. Nie morálne. Fyzicky. Deprimovala ho chladnička, ktorá sa neplnila sama. Rozčuľovala ho pec, ktorá bez cudzej pomoci neurobila polievku. Znepokojovala ho práčka, ktorá akosi vyžadovala ľudskú účasť. V istom momente som pochopila, že muž úprimne vníma vzťah ako akýsi outsourcing domácich služieb.
„Vladimír, a prečo si neuvaríš sám?“
Pozrel sa na mňa, akoby som mu navrhla, aby si sám urobil operáciu srdca.
„No veď si žena.“
Úžasný argument. Krátky. Výstižný. Hneď uzavrie všetky otázky. Zvlášť ak človek nerozmýšľa.
Po Vladimírovi prišiel Milan. Milanovi bolo päťdesiatpäť. Milan zbožňoval sťažovať sa na merkantilné ženy. To bolo jeho obľúbené hobby. Každá téma rozhovoru sa o sedem minút stočila k rozprávaniu o tom, ako ho chceli využiť kvôli peniazom. Obzvlášť vtipne to znelo od človeka, ktorý jazdil na aute staršom ako niektorí vysokoškoláci a pred pokladňou v supermarkete prepočítaval drobné.
Na šiestom rande sa Milan rozhodol pozvať ma domov.
„Príď v sobotu.“
„Dobre.“
„Len cestou kup potraviny.“
„Aké?“
„No na večeru.“
„Ty chceš, aby som priniesla potraviny?“
„Áno.“
„A čo urobíš ty?“
„Ja ťa privítam.“
Dodnes si myslím, že tento človek bol nedocenený génius. Lebo vymyslieť rande, na ktorom žena nakúpi potraviny, prinesie ich, uvarí večeru a potom ešte poďakuje za pozvanie, dokáže málokto.
„Milan, a peniaze na potraviny?“
„A načo?“
„ako načo?“
„Veď ty máš prácu.“
Vtedy mi došlo, že slovo „merkantilnosť“ používa výlučne na iných ľudí.
Po takýchto príbehoch som začala vnímať zákonitosť. Mužom sa páčil môj byt. Páčil sa im poriadok v ňom. Páčilo sa im, že mám vždy jedlo, čisté uteráky, čerstvé obliečky a funkčnú inštaláciu. Páčil sa im môj život. No väčšina z nich bola presvedčená, že po začatí vzťahu by som mala tento servis rozšíriť a začať obsluhovať aj ich.
Najvtipnejší bol Viktor. Viktor veľmi rýchlo začal hovoriť o spoločnom bývaní. A robil to s nadšením človeka, ktorý práve našiel spôsob, ako výrazne znížiť výdavky.
„Predstav si, aké výhodné je bývať spolu.“
Keď muž začne rozhovor slovom „výhodné“, ženám v mojom veku už chce siahnuť po kalkulačke.
„V akom zmysle?“
„Jedna chladnička. Jeden internet. Jeden poplatok za byt.“
„Pre koho výhodné?“
„Pre nás.“
Usmiala som sa.
„Viktor, a kde bývaš teraz?“
„V prenajatom byte.“
„A ja?“
„Vo svojom.“
Tu zrazu aritmetika začala byť veľmi zaujímavá.
„Čiže ty prestaneš platiť nájom, nasťahuješ sa ku mne, znížiš výdavky a budeš šťastný?“
„No áno.“
„A kde je moja výhoda?“
Po tejto otázke muž stíchol. Na dve minúty. Bolo vidieť, ako v ňom prebieha zložitý myšlienkový proces. Taký zložitý, že som odpoveď nikdy nedostala.
Najsmiešnejšie to bolo s Gustávom. Mal šesťdesiatjeden. Veľmi slušný človek. Veľmi vychovaný. Veľmi unavený z osamelosti.
„Je mi ťažko samému.“
Súhlasne som prikývla.
„A mne je ľahko.“
Dokonca sa zarazil.
Pretože muži zvyčajne čakajú inú reakciu. Čakajú súcit. Solidaritu. Spoločnú túžbu po partnerovi. A keď žena pokojne oznámi, že jej je samej dobre, systém zlyháva.
A tu sa dostávame k hlavnej otázke, ktorá mnohých mužov tak rozčuľuje.
Ja naozaj potrebujem muža.
Ale nie na to, aby som mu prala košele.
Nie na to, aby som mu žehlila nohavice.
Nie na to, aby som v nedeľu varila polievky.
Nie na to, aby som pod gaučom hľadala jeho ponožky.
Nie na to, aby som počúvala príbehy o tom, prečo si sám nevie objednať k lekárovi.
Potrebujem muža na rozhovory. Na výlety. Na prechádzky. Do divadla. Na cestovanie. Na pekný večer. Na intimitu. Na emócie. Na radosť. Ale nie na trvalý pobyt v mojej kuchyni.
Muži sa na takýto postoj veľmi urážajú. Volali ma egoistka. Volali ma rozmaznaná. Volali ma príliš nezávislá. Hovorili, že neviem budovať vzťahy. No nikto mi doteraz nevedel vysvetliť, prečo vzťah musí automaticky znamenať extra prácu pre ženu. Prečo muž dostane spoločníčku, partnerku na rozhovor, milenku, gazdinú a kuchárku v jednej osobe, a žena má považovať za odmenu už len samotnú jeho prítomnosť.
Občas mám pocit, že mnohí muži si jednoducho nestihli všimnúť, ako sa svet zmenil. Stále žijú podľa pravidiel, ktoré fungovali pred tridsiatimi rokmi. Vtedy bolo pre ženu skutočne jednoduchšie súhlasiť s nevýhodným manželstvom, ako žiť sama. Teraz je to inak. Mnohé ženy v mojom veku majú prácu, bývanie, priateľov, deti sú dospelé, pôžičky splatené, život zariadený. A keď sa objaví muž, vzniká veľmi jednoduchá otázka: zlepší sa môj život?
Ak je odpoveď „nie“, tak načo mi to je?
Preto áno, hovorím úprimne. Potrebujem muža na víkend. Na život som si už príliš dobre zariadila. A viete, čo je najúžasnejšie? Po tejto vete sa muži zakaždým urazia. Pritom, ak sa nad tým zamyslíte, je to najúprimnejší kompliment, aký možno vzťahu dať. Pretože chcem mať človeka pri sebe nie preto, že by som bez neho nezvládala, ale preto, že je mi s ním dobre.
A bývať spolu len preto, aby niekto získal bezplatnú kuchárku, upratovačku a správkyňu vlastného života? Prepáčte. Túto pracovnú ponuku som uzavrela pred pätnástimi rokmi a znovu ju otvárať neplánujem.
Rozbor psychologičky
Po päťdesiatke sa mnohé ženy prvýkrát ocitajú v situácii, keď vzťahy prestanú byť nevyhnutnosťou a stanú sa voľbou. Už majú bývanie, príjem, sociálne kontakty a skúsenosti z predchádzajúcich manželstiev. Preto sa hlavná otázka mení z „ako neostať sama?“ na „zlepší sa mi život vedľa tohto človeka?“.
Konflikt vzniká preto, lebo časť mužov stále vníma spoločné bývanie ako prirodzenú výmenu: muž dáva svoju prítomnosť, žena starostlivosť a domácnosť. No moderné ženy čoraz častejšie zvažujú reálne výhody a náklady. Ak vzťah vyžaduje viac zdrojov, než prináša radosti, motivácia k spoločnému bývaniu prudko klesá.
Hlavný záver je jednoduchý: zrelé vzťahy sa dnes čoraz častejšie stavajú nie na vzájomnej núdzi, ale na vzájomnom komforte. A ak jeden človek získava pohodlie a druhý dodatočnú záťaž, takéto partnerstvo málokedy vydrží.
