Pamätám si, že som dlho hľadala manžela už zaľúbeného, ibaže už bol ženatý.
Čo keby sme sa cez víkend niekam vybrali? Aspoň do kina, spýtala sa Ľubomíra, usadzujúc sa vedľa Marka na gauči. V poslednej dobe sme spolu málo trávili čas a ja som túžila obnoviť tú blízkosť, čo sme kedysi mali.
Prepáč, som zaneprázdnený. Už som sľúbil mame pomôcť s strechou. Zima sa blíži a opäť leje. Celý víkend v tom budem pýchovať, odpovedal Marek, neodvrátil oči od telefónu a prechádzal niečo na sociálnych sieťach.
Ľubomíra prikývla, snažiac sa skryť sklamanie. Vnútri sa objavilo nepríjemné predpovede, ale odohnala ho.
V piatok večer som odnášala manžela k jej matke. Pozor však upútal Marekovo oblečenie nové nohavice a tá istá košeľa, ktorú som mu darovala k narodeninám, drahá zo šikovného obchodu.
Chystáš sa na strechu? spýtala som sa, prezerajúc si jeho oblečenie s údivom. Nemusí ti uškodiť dobré veci? Tam je harabúda, blato.
Á no, tam sa preoblečím, spýchal Marek, vyhýbajúc sa môjmu pohľadu a chytajúc kľúče od auta. Mami má pracovné oblečenie v stodole. neboj sa o oblečenie.
Požiadala som ho až k dverám, pobozkala ho na rozlúčku taký náš zvyk po päť rokoch manželstva. Marek ma objal rýchlo, akoby sa chcel rozbehnúť, a jeho dotyky mi pripadali nepríjemné. Keď sa dvere zatvorili, oprela som sa o ne a zavrela oči. Niečo bolo iné, niečo sa medzi nami zmenilo.
V posteľi som spadla tvárou na vankúš, vdýchujúc vôňu pošty od manžela, ktorá ešte zostala na obliečke. Posledné dva mesiace sa Marek správal podivne vzdialenejšie, chladnejšie, menej ma objímal, častejšie zostával v práci. Všetky znaky ukazovali na jediné nevěru. Objavila sa mu iná žena. Ale ja som tieto myšlienky zahnávala, nechcela som veriť očividnému. Nemohol Marek takto zrádnuť našu lásku
To sú len bláznivosti, šepkla som si do vankúša, snažiac sa presvedčiť seba. Len je unavený v práci a má podzimnú únavu.
Včera ráno mi ešte hovoril, že ma miluje, že som to najkrajšie, čo sa mu stalo. Tie slová opakoval takmer mechanicky, ako naučenú mantru. Ľudia sa menia, to som dobre vedela. Ale nie Marek, nie môj Marek, s ktorým som prežila päť rokov, s ktorým som plánovala deti a starobu. Odmietla som myšlienky na nevedu a presvedčila som sa, že si to len predstavujem.
V sobotu ráno som šla do obchodu skôr, keď ešte nebolo veľa ľudí. Naložila som košík po plné kúpila som obľúbené mäso Marka na pečenie, čerstvé zeleniny na šalát, dokonca aj drahú rybu, ktorú sme si dovtedy doprajú len na slávnosti. Doma som strávila pol dňa v kuchyni, varila s láskou a starostlivosťou. Boršč vyzeral naťúžene, s dymom, aký mala rada Jana Kováčová, moja svokra. Karbanátky boli nadýchané a šťavnaté pridala som do mäsovej zmesi trošku smotany, ako ma učila stará mama. Všetko som zabalila do kontajnerov a hrnčekov.
Donem im na obed, povedala som si. Marek povedal, že mama celý deň bude u priateľky, a on bude až do večera na streche. Nebude mať čas ani kto by varil.
Opatrne som naložila všetko do autá, skontrolovala, či sa nič nevylielo, a vyrazila zamestom. Cesta k domu svokry trvala asi štyridesiat minút po diaľnici a potom ešte kúsok po neporiadnej ceste. Jana Kováčová bývala vmalom sídlisku, vstarom, no útulnom dome srozsiahlym pozemkom a záhradou. Keď som prišla k zeleným bránam, prvé, čo som zaregistrovala, bol chýbajúci auto Marka na dvoru.
Vystúpila som zauta, opatrne pozerala cez bránu do dvora. Strecha domu žiarila novým plechom, ktorý sa trblietal na podzimnom slnku, odkvapy boli čerstvo nainštalované. Jana Kováčová v starom hábote pracovala v záhrade, niečo si nahlas spievala.
Ticho som nastúpila späť doauta a odbehla, aniže som neozvala svokru, aniže som neodovzdala pripravené jedlo. V srdci ma drtilo bolenie a hní vrážka. Marek mi klamal, a to drzos a cynicky. Prečo? Odpoveď bola zjavná, no ja som nechcela uveriť, držala som sa poslednej nádeje.
Po celej ceste domov som hľadala logické vysvetlenie. Možno už dokončil strechu? Možno šiel po materiály? No nová strecha hovorila sama nebola výmenou včera ani predvčerom.
Nedeľou večer Marek prišiel domov unavený, no spokojný, snádychom cudzieho parfému. Košeľa bola rovnaká čistá, len trošku zmačkaná.
Ach, aký som sa namáhal, začal hneď pri prahu, vyzliezajúc topánky a nepozerajúc sa na mňa. Predstav si, skončil som až do večera vnedeľu. Celú strechu sme premenili, teraz vydrží dvadsať rokov, mama je spokojná.
No, výborne, prikývla som zkuchyne, všimajúc si každú drobnosť. Počuj, poďme cez víkend spoločne k tvojej mame? Chcem sa s ňou porozprávať, dlho sme sa nevideli. A pohliadnuť na vašu prácu.
Marek na chvíľu zamrznul, potom neochotne prikývol, trhajúc si krk jeho zvyk, keď bol nervózny.
Dobreno, aj keby bola zaneprázdnená, má tam slivky, šúľance, povedal.
Nič, vydržíme krátko, usmiala som sa, no vo vnútri ma triaslo predzvesť nepríjemnosti.
Celý týždeň som sa pripravovala na rozhovor, premýšľala som každé slovo. Marek sa správal bežne chcel do práce, večer sa vracal, rozprával o práci. Len v očiach sa vyhýbal pozeraniu a v posteli sa otáčal k stene
Nasledujúca sobota bola slnečná a teplá. Šli sme ticho k Jane Kováčovej, Marek nervózne tĺkol prstami na volantu, stále upravoval spätné zrkadlo. Ja som pozerala na žltnuté polia za oknom, premýšľajúc, ako začať rozhovor, ako ho dostať na pravdu.
Pri obedovacom stole Jana Kováčová sa rozbehla ako vždy nesievala šaláty, krájala chlieb, vyberala z kôľaja nakladané uhorky. Marek sedel napätý, sotva jedol, iba pohrabal vidličkou v tanieri.
Jana Kováčová, začala som, ako je vaša nová strecha? Marek povedal, že ste ju minulý víkend menili. Musela stáť dosť?
Ticho viselo nad stolom, ťažké a husté. Jana Kováčová sa rozpačitým pohľadom obrátila najprv na syna, potom na nevlastnú, nevediac, čo sa deje.
Akú strechu? My sme ju menili už v júni, keď ste s Marekkom boli na dovolenke. Pamätáš, volala som ti a pýtala sa na farbu plechu
Mami, si niečo zamieňa, prerušil Marek rýchlo, ale hlas mu zakričal paniku.
Ó, pomýlila som sa, Svetka, zúfalá Jana Kováčová zrazu roztrhla. Myslela som, že hovorím o starej streche, a Marek mi o novej teda, trochu som opravila minulý víkend
Nemusíš si vymýšľať, prerušila som ho. Už som takmer všetko pochopila. Obrátila som sa na ňho priamo do očí. Podviedol si ma?
Marek zamrčal, skryl hlavu pod tanier, sevriac a rozsevriac päsť pod stolom. Ja som vstala, nohy takmer zlyhali, ale prinútila som sa stáť vzpriamene.
Úprimne som nečakala takého správania. Vždy sme si boli úprimní a otvorení, aspoň som si to myslela. Keby si stretol inú, mal si mi to povedať. Rozviedla by som ťa bez hádok a výbuchov.
Svetla, prečo taká prudká!, rozčúľala sa Jana Kováčová, vstávajúc zo stola. Len zabudla si! Kto sa neprepína? Muži sú takí. Musíš mu odpustiť, udržať rodinu. Všetci muži blúdia, to príde a prejde, ver mi z vlastnej skúsenosti
Nie, povedala som pevne, kráčajúc k východu, nohy nepoddajné. Takúto zrážku neodpúšťam. Marek, zostaneš tu s mamou, ja ti prinesiem tvoje veci za pár dní. Nemusíš sa vracať.
Svetla, počkaj! Marek vyskočil za mnou, chytil ma za ruku pri bráne a otočil sa. Prepáč! Bolo to akési to korytno, nevedel som, čo robím! To pre ňu nič neznamená, pravda! Bolo to len hlúposť, nechcel som!
Odtrhla som ruku, oči mi žiarili od zadržaných sĺz, ale nereagovala som žiadnym plačom.
Klamal si a zradil ma. Nezáleží mi, či to bolo korytno, zatmenie alebo retrogredný Merkúr. Bol si pre mňa bolesť, rozbil si náš domov a ja ti už neodpustím. Ži so svojou vinou sám.
Smerovala som k autobusovej zastávke, neohlížajúc sa na jeho úbohé postavenie. Marek zostal stáť pri bráne, sklonil hlavu, a Jana Kováčová si povzdychla o mlade a horúcej láske, že všetko sa časom usporiada.
Doma som systematicky zbalila manžela oblečenie, holiaci strojek, obľúbený hrnček s Pavoukom, ktorý si prinesol už v prvom roku nášho spoločného života. Všetko som vložila do krabíc a tašiek. Nasledujúci deň som ich odniesla k Jane Kováčovej, ktorá sa znovu snažila ma presvedčiť, rozbúriť maľú. Aj tak slzička potiahla.
Svetka, premýšľaj! Nechaj Marka vrátiť sa domov, porozprávajte sa pokojne. Nezabíjaj most! Žili ste spolu päť rokov!
Rozhodnutie je urobené, odmietla som, vykládajúc poslednú krabicu. V pondelok podám na rozvod. Už nás nič viac neviaže. A prosím, nevolajte mi.
Marek zostal v dverách matkinho domu, zúfalý a nešťastný v zmačkanom tričku. Ja som sa už nepozrela na ňho, otočila som sa a odbehla naveky z jeho života.
Rozvod prebehol rýchlo majetok sme nemali, deti sme nemali, na šťastie. Byt sme si ja kúpila pred sobášom, takže ho netrhala žiadna podielovať.A tak som si v pokoji sadla k oknu, pozrela na padajúce listy a vedela, že život ide ďalej.
