Henrieta, učiteľka matematiky, pripravovala sa na oslavu narodenín svojej priateľky a kolegyne, s ktorou už štyridsať rokov prechádza chodníkmi od domu ku školskej bráne. Je ešte šero, no Henrieta už stojí pred zrkadlom, siaha po najkrajšej blúzke s výrazným vzorom a ladí ju k tmavej sukni. Aj keď vonku víchrom prehnalo staré lístie a na ceste sa blyštia hlboké mláky, Henrieta mieri do potravín kúpiť tortu a kvety zo stánku pre svoju priateľku.
Ako kráča po starobylom bratislavskom chodníku, znenazdajky okolo nej prefrčí auto, ktoré riadi plavovlasá žena. Vytrhne ju z myšlienok a voda s blatom vyšplechne až na Henrietu, jej sukňu a dary, ktoré drží v náručí. Žena s neúctou zakričí cez stiahnuté okno: Babička, kam sa takto parádiš? Veď už je neskoro! Babky majú byť doma v teple!
Pocit hnevu mixuje s pocitom krehkej hrdosti; Henrieta odpovie: Mám povinnosti, ktorým ty nerozumieš! Hanbi sa, že nevieš vážiť si ľudí! Priestor sa zvláštne rozmaže, slová sa krútia okolo nich ako jesenné lístie a blondína začína mudrovať, prečo Henrieta vôbec chodí popri mlákach. Vtom sa z dverí starej vily vykročí vysoký muž s hrubou peňaženkou plnou eur. Zdá sa, že vyšiel z minulého storočia má na sebe kabát po starom otcovi a v ruke drží hodinky bez ciferníka.
Muž spozornie na zvláštny rozruch: Čo sa tu deje? Blondína pohotovo odpovie: Táto stará pani za všetko môže, ja už z nej nemôžem! V tej chvíli však muž zaostrí pohľad, jeho tvár sa roztiahne do úprimného úsmevu: Henrieta, to snáď nie je možné! Znovu ťa vidím!
Objal ju, ako keby sa stretli v triede počas prvej hodiny matematiky. Keď však zistí, že jeho vlastná sekretárka omylom obarila jeho obľúbenú učiteľku, so smrteľnou vážnosťou sa ospravedlňuje. Jeho hlas sa snaží rozpliesť zamotané nitky sna. Prikáže blondíne, aby s pokorou priznala chybu. Tá vyriekne len Prepáčte… plné vlažnosti a rozpakov. Muž posiela blondínu domov už viac nie je jeho sekretárkou.
Potom Henriete podá ruku, spolu vykročí do surrealistickej Bratislavy, kde z oblohy padajú biele ruže. Dovedie ju domov, počká, až si prezlečie blúzku nasiaknutú snom, a nakoniec kúpi nový veľký tort celebrujúci štyridsať rokov priateľstva. Všetko sa rozplynie v opare hmlistého popoludnia, kde je čas len pocitom a každá ospravedlnená kvapka blata sa stáva dávkou šťastia.
