Vyrastala som v malej dedinke na Liptove. Od detstva som bola zvyknutá na pôdu, prácu a to, že všetko sa musí vybojovať vlastnými rukami. Neboli sme bohatí, ale žili sme úctivo. Práve vtedy som si zamilovala zem – nie ako povinnosť, ale ako útechu pre dušu. Rada hrabem v záhonoch, pestujem vlastnú zeleninu, ovocie a bylinky. Cítim, ako ma to ukotvuje, upokojuje a vracia k sebe. Preto keď som sa vydala, hneď som povedala: „Potrebujeme záhradku. Ak ju nemáme, budeme šetriť a kúpime.“
Manžel najprv môj nápad príliš nepodporoval, no videl moje nadšenie a súhlasil. Kúpili sme malý domček so záhradkou pri Banskej Bystrici. Všetko by bolo v poriadku – keby nie jeho rodičia. Od prvého dňa sa na mňa pozerali spatra. Najmä svokra, Zdenka Horváthová. Každé stretnutie sa premenilo na jemné ponižovanie.
„Už zasa s tou mrkvou? Si ako pravá sedliacka,“ hovorila so skrivenými perami.
„Náš syn sa neučil a nevyrastal v meste preto, aby teraz hrabal v hline!“
A ja som počúvala a sťažovala sa vnútri. Nie pre hanbu, ale pre nepochopenie – prečo tá nenávisť? Veď nikoho nenútim, iba pozývam, aby sme tvorili spolu. Je to starostlivosť, život, nie otročina.
Dlho som trpela. Hovorila som si – mestskí ľudia to nepochopia, majú iné hodnoty. Kým som náhodou nezistila pravdu, od ktorej mi nebolo úboko, ale smiešno.
Ukázalo sa, že manželovi rodičia pochádzajú z úplnej dediny. Matka z osady pod Šarišom, otec z hlbín Gemera. Ich rodičia tam dodnes žijú v starých domoch, starajú sa o hospodárstvo. A oni – po presťahovaní do mesta v mladosti – to vymazali z pamäti. Ako keby sa báli, že niekto odhalí ich korene.
A pritom sa bez hanby posmievali: „Pozri sa na interiér tvojho bytu – ako u starej matky v sedliackej izbe! Tie vázicky, figurky, fotky… U nás je všetko moderné: holé steny, vstavaný nábytok, žiadny haraburd.“
A ja túžim práve po tom – útulno, teplo, spomienky na poličkách. Aj keď nemoderné, ľudské.
Dlho som mlčala. Nepripomínala som im nič. Ale raz, keď znova zaznelo „sedlianda“, som sa už nedržala. Sedeli sme na terase, ona opäť očima prebehla môj jahodový kompót a koláč s egrešom:
„Fuj, všetko máš ako z dedinského stánku!“
Usmiala som sa a pokojne odvetila:
„Poznáte to príslovie: človeka môžete vziať z dediny, ale dedinu z človeka nie. Len ja nehovorím o sebe. Ale o vás, Zdenka Horváthová.“
Stuhla. Videla som, ako sa jej zatriaslo oko. Pokúsila sa o úsmev:
„To mi teraz hovoríš?!“
„Vám aj sebe. Ja som na svoju dedinu hrdá. Vy sa za ňu hanbíte. V tom je rozdiel.“
Odvtedy mlčí. Žiadne narážky, žiadne pohŕdavé pohľady. Už ma nenazvala sedliačkou, nekrčila nos nad domácim džemom či nádobkami s nakladanými uhorkami. Dokonca, zdá sa, si ma začala vážiť.
A viete, nechovám zášť. Ale stále ma hryzie, že ma ponižovali za to, čím sami kedysi žili. Sú korene dôvodom na hanbu? Je práca dôvodom pohŕdania?
Som žena, ktorá miluje zem. Nehanbím sa za svoju dedinu. Viem siať a žať, nakladať a variť. A nie som horšia ako tí, čo žijú v „moderných“ bytoch s holými stenami. Lebo tam, kde nie je duša, niet ani tepla. A ja ho mám. A vždy budem.
