Posledný tanec
Stála som vo dverách izby a nevedela som sa odhodlať vstúpiť. Plecia mi samé vystrelili hore k ušiam zlozvyk, ktorého som sa nevedela zbaviť tridsaťštyri rokov. V karte stálo: Roman Ľudovít Šesták, osemdesiatjeden rokov, následky mozgového infarktu, ochrnutie dolných končatín.
Ďalšie priezvisko. Ďalší pacient na vozíku. Tri roky robím v domove dôchodcov Borovicový háj a každý pondelok sa začína rovnako nová izba, nová karta, ruky v rukaviciach, hlas bez emócií. Naučila som sa nepripútať. Prvou pacientkou bola Božena Hrašková, sedemdesiatdva rokov, zlomenina krčku. Po troch mesiacoch zomrela na zápal pľúc. Vtedy som nespala dva dni. Potom som pochopila: ak to budem brať stále takto, nevydržím ani rok. Tak som prestala zapamätávať si tváre.
Lenže v tejto izbe bolo niečo iné.
Na stene, presne oproti posteli, visela stará čiernobiela fotografia v tmavom drevenom ráme. Mladý muž v čiernom fraku, pravá ruka vysunutá vpred, trup v miernom náklone. Vedľa neho žena v širokej sukni, zaklonená dozadu, zdalo sa, že každú chvíľu spadne, no jeho ruka ju pevne držala. Parkety pod nimi sa leskli.
Pozrela som na muža vo vozíku. Pozeral sa na mňa. Nie na ruky, nie na menovku na hrudi ale priamo do očí.
Pani Edita? opýtal sa. Hlas mal nízky, so zastretým akcentom, každé slovo nevypovedal hneď, akoby kládol dôraz.
Áno. Som vaša nová fyzioterapeutka.
Nová, zopakoval. Jemne zdvihol pravú ruku, dlhé prsty s hrubšími kĺbmi opísali vo vzduchu plynulý polkruh. Sadnite si, pani Edita. Hovorili mi, že ste prísna. To je dobré.
Položila som tašku na zem a sadla si na stoličku vedľa nočného stolíka. Na ňom bol predmet, aký som videla len v starých filmoch. Drevené púzdro, mosadzná platňa-kyvadielko, ciferník s číslami.
To je metronóm? spýtala som sa.
Wiener, ročník 1962, odpovedal Roman Ľudovít. Rakúsky. Daroval mi ho môj učiteľ, keď som vyhral prvú krajskú súťaž.
Nespresnil, akú súťaž. No tá fotka na stene hovorila zaňho.
Otvorila som zdravotnú kartu a začala bežné vyšetrenie. Horné končatiny pohyblivosť zachovaná, rozsah znížený. Motorika prstov prijateľná. Dolné končatiny žiadny pohyb. Vôbec. Mŕtvica mu zobrala nohy. Rýchlo a úplne.
Budeme cvičiť ruky a ramená, povedala som. Tri razy do týždňa. Pondelok, streda, piatok.
A tanec? spýtal sa tak, ako keby sa pýtal, či si dám čaj.
Pozrela som od karty hore.
Prosím?
Nie, zakrútil hlavou. Ešte nie. Najprv mi ukážte, čo viete ako odborníčka. Potom sa porozprávame.
A usmial sa. Len perami, zuby neukázal. Ale oči sa mu zmenili. Objavilo sa v nich niečo, čo som u pacientov tri roky nevidela. Nie nádej. Nie prosba. Skôr výpočet.
Cestou späť na sesterskú som sa zastavila pri tabuli s rozpisom. Napísala som: Šesták R.Ľ. Po, St, Pia, 10:00. Prvýkrát za tri roky som si hneď zapamätala priezvisko.
***
Za týždeň už som o ňom vedela dosť.
Roman Ľudovít Šesták. Majster Slovenska v spoločenských tancoch z roku 1970. Mal vtedy dvadsaťpäť na tej fotke v ráme bol práve z toho dňa. Tancoval až do deväťdesiatopiateho, kým mu nezlyhalo koleno. Potom učil. Potom išiel do dôchodku. Potom mu zomrela manželka. Potom dcéra odišla do Írska. Nakoniec domov dôchodcov.
Dva roky žil tu. Prvý rok ešte chodil. Druhý už nie.
Dcéra mu zavolala raz za mesiac. Zdvihol telefón, rozprával pokojne a bez výčitiek. Potom položil mobil a dvadsať minút pozeral z okna. To mi povedala Marta Žiaková, keď som išla po zošit s predpísanými terapiami. O každom vedela svoje meno, príbeh, zvyky. Tridsať rokov v tejto budove.
Šesták je iný, povedala, ani nezdvihla oči. Nerobí scény, nesťažuje sa, nič navyše nepýta. Ale nezmieril sa. Je rozdiel. Ostatní sa zmieria. On čaká.
Nepýtala som, na čo čaká.
Pri cvičeniach robil všetko presne. Nikdy nepovedal, že už nemôže. Nikdy sa na nič nesťažoval. Ale zakaždým, keď som mu masírovala prsty, začali sa samé hýbať. Nie chaoticky. Rytmicky. Po kruhu, do oblúka, hore a dolu akoby si pamätali, čo ostatné telo už dávno zabudlo.
V stredu som pustila hudbu z mobilu. Iba do pozadia vypisovala som záznamy. Hral valčík. Niečo od Straussa, nevyznala som sa v tom.
Roman Ľudovít stŕpol. Pravá ruka sa zdvihla.
Nepohlo sa žiadne iné svaly. Ruka sa ladne nadvihla, prsty sa roztvorili a dlaň sa otočila vpred. A viedol. Neviditeľnú partnerku. Rukami. Sediac na vozíku, bez pohybu dolu.
Prestal som písať.
Bolo to krásne. Skutočne. Nie milé na jeho vek alebo dojímavé, keď je chorý. Krásne. Jeho ruky presne vedeli, čo robia. Päťdesiatšesť rokov viedli ženy po parkete a aj teraz, v izbe s výhľadom na borovice, pokračovali ďalej.
Hudba dohrala. Spustil ruku. Pozrel sa na mňa.
Nikdy ste netancovali, povedal. Nie otázka. Konštatovanie.
Nie, odpovedala som. Nikdy.
Nikdy, zopakoval moje slovo, ako vždy. Alebo vás nemal kto naučiť?
Nereagovala som. Počkal len chvíľu a dovolil si rozprávať.
Mal som štrnásť, keď ma mama zaviedla do kultúrneho domu. Nechcelo sa mi tam. Chalani na dvore hrali futbal a ja išiel do sály s parketami a zrkadlami. Trikrát som utiekol. Štvrtýkrát nám učiteľ povedal: Budeš veľký, lebo si tvrdohlavý. Tak som ostal. Nie kvôli tancu kvôli tvrdohlavosti.
Na chvíľu stíchol. Prsty pravej ruky opísali známu krátku vlnu už som to poznala.
Až potom som to začal milovať. Ale spočiatku len tvrdohlavosť.
Vo valčíku rozhodujú prvé tri sekundy. Ruka partnera sa dotkne lopatky a hneď viete, či to vie, alebo nie. Keď vie telo sa uvoľní. Keď nie telo sa bráni. Vy sa celý život bránite, pani Edita. Vidno to na vašich pleciach.
Moje plecia. Stále mierne vyhrbené, vystreté dopredu. Otec pil, mama odišla, keď som mala šesť. Naučila som sa čakávať úder. Nie fyzický. Hociaký úder. A ramená išli samé hore.
Som fyzioterapeutka, povedala som. Nie partnerka.
Zatiaľ.
Nabudúce, v piatok, som cvičila s jeho ramenami krúživé pohyby, rozpaženia, odpor. Precvičil všetko mlčky. Potom sa ma spýtal:
Pani Edita, bývate sama?
Neodpovedala som, pokračovala som v cviku. Pochopil.
Aj ja. Ale pamätám si, aké bolo žiť inak. To mi pomáha. Vám asi niet na čo spomínať, však?
Prestala som cvičiť. Pozrela som naňho.
Roman Ľudovít, neprišli sme sem na rozhovory.
Jasné. Prišli sme kvôli ramenám.
A predsa poprosil.
Narovinu. Bez prípravy.
Zatancujme si, pani Edita. Aspoň raz. Ja vás povediem rukami. Vaše nohy.
Položila som uterák na roh postele.
Roman Ľudovít, to nejde.
Prečo?
Lebo neviem tancovať. Nikdy v živote. Nemala som čas chodiť na krúžky, ani na stužkové, ani na diskotéky. Proste nie.
Prikývol.
Viem. Preto vás prosím.
A tiež nemôžem vás zdvíhať, zaťažovať, riskovať.
Nebudete ma zdvíhať. Ja sedím. Vy stojíte pri mne. Chytím vás za ruku a ukážem, kam dať nohu. Tri minúty.
Nie, povedala som. Prepáčte.
Nenaliehal. Neurazil sa. Len pozrel na fotku na stene a poznamenal:
Premyslite si to. Ja počkám.
***
V pondelok som prišla skôr. Pred Romanom Ľudovítom som mala prestávku, sedela som na sesterskej, pila čaj z plastového pohára. Marta Žiaková naša večná sestra prišla po papier.
Chodí osobito. Šľapy má vytočené von, krok široký tridsať rokov po chodbách robia svoje. Nekamarátime sa, ale rešpektujeme. Ona mňa za dochvíľnosť. Ja ju za to, že nikdy neklame.
Ty máš Šestáka? ani nezdvihla oči.
Áno. Od marca.
Pýtal od teba niečo?
Položila som pohárik.
Tancovať.
Marta zavrela papier, pozrela na mňa.
Už mu veľa neostáva, Edita. Mesiac, dva. Srdce už nevládze. Kardiológ tu bol vo štvrtok.
Stisla som pohárik. Praskol.
Vie o tom?
Vedela to skôr než doktor. Títo ľudia to cítia. Nepýta liek. Prosí tanec. Chápeš rozdiel?
Chápala som. A tým pádom to bolo ťažšie.
Neviem, Marta. Nezvládnem to. Skoním ho.
Sadla si oproti. Položila papier na stôl.
Som tu dlhšie, než ty na svete, Edita. Videla som všeličo. Ľudia pred odchodom chcú rôzne veci. Jedni kňaza. Druhí, aby zavolali dcéru. Tretí, aby otvorili okno na borovice. Šesták nechce pre seba chce pre teba. Aby si si zapamätala.
Nechápala som. Vtedy nie.
Veď je učiteľ tanca. Päťdesiat rokov učil ženy, čo netancovali. Len mu nezavadzaj.
Vstala, pohla sa preč. Ja som len pozerala na zmačkaný pohár v ruke. Dlaň suchá a červená od dezinfekcie, od práce, od života.
Roman Ľudovít povedal: Premyslite. Ja počkám.
Ale na čo už čakať…
Večer som išla za ním. Mimo rozpisu. V bežnom, rifle, sveter, tenisky. Bez rukavíc.
Sedel pri okne vo vozíku. Borovice už v tom šere tmavli. Metronóm stál na stolíku. Fotka visela na stene.
Roman Ľudovít.
Otočil hlavu.
Skúsim sa naučiť, povedala som. Potrebujem týždeň. Ale sľúbte, že ak to pokazím nebudete smutný.
Budem, ale poviem to mlčky. Platí?
Podal ruku pravú, dlhé prsty a ruka zastala medzi nami. Nie na pozdrav. Dlane hore. Ako pozvanie. Ako dohoda.
Letmo som sa dotkla jeho dlane. Stačilo.
Neusmiala som sa. Ale plecia mi konečne klesli.
Platí.
Posunul sa k nočnému stolíku, nadvihol metronóm, natiahol pružinu. Mosadzná platňa začala kývať.
Tyk, tyk, tyk.
Raz-dva-tri. Raz-dva-tri. Rátajte so mnou.
Rátala som. V strede izby, v teniskách, bez hudby. Len čísla a tikanie.
Chrbát vzpriamený, povedal. Bradu vyššie.
Narovnala som sa. Hlavu hore.
Tak. Zapamätajte si: Valčík nezačína nohami. Začína chrbtom. Ak máte chrbát rovný, nohy si cestu nájdu.
Podal pravú ruku. Dlaň hore, pozvanie.
Položte ľavú na moju. Len zľahka. Nedržte, nestískajte. Iba položte.
Položila som. Jeho dlaň bola teplá. Prsty tie s hrubými kĺbmi obopli moju ruku. A pocítila som, ako sa rukou kýva doprava.
Krok pravou nohou doprava. Malý krok, ani pol chodidla.
Krokla som.
Ľavú priložiť.
Priložila som.
Krok ľavou dozadu.
Zle, veľmi dozadu.
Kratší. Valčík nie je pochod. Krok malý. Idete ako parník. Šúchaním, nie skokom.
Začali sme odznova. Tyk, tyk, tyk. Jeho ruka viedla moju. Neťahala, sotva sa hýbala, len vsmerovala. Trošku doprava znamená, krok tam. Trošku dozadu znamená, tam. Trochu do kruhu znamená obrat.
Nastupovala som si na nohy, plietla sa. Rátala nahlas a aj tak sa mílila.
Nepadla mu trpezlivosť.
Myslíte nohami, po desiatich minútach povedal. Prestaňte. Myslite rukou. Moja bude vedieť, kam ísť. Dôverujte tomu.
Dôverujte.
To som nevedela. Tridsaťštyri rokov som žila tak, aby som nemusela nikomu veriť. Robota. Podnájom v Malackách. Štyridsať minút vlakom. Žiadna fotka na stene, žiaden magnet. Nikto, kto by sklamal. Nikto, komu by som dovolila viesť.
Ale jeho ruka čakala. Teplá. S dlhými prstami. S pamäťou päťdesiatšiestich rokov parketu.
Zavrela som oči. Prestať rátať.
Krok. Ďalší. Obrat. Keď prsty stisli trošku znamenalo to stop. Trošku vľavo znamenalo vľavo. Neriešila som, či pravou, či ľavou. Len som išla za jeho rukou.
No, zašepkal. Takto.
Otvorila som oči. Opísali sme celý kruh. Stála som tam, kde na začiatku.
Dnes stačilo, povedal Roman Ľudovít. Pustil moju ruku. Zajtra zopakujeme. A potom zas. O týždeň ste pripravená.
Prikývla som. V hrdle som cítila uzol, bála som sa prehovoriť.
Ďakujem, vytisla som.
Mne ďakujte, usmial sa. Za nohy.
***
Cvičili sme každý večer. Po službe som sa prezliekla v šatni a šla k nemu. Čakal ma pri okne. Metronóm na stole, kyvadielko už kývalo vždy ho pripravil dopredu.
V utorok ma učil rátať po trojiciach.
Raz silná doba. Dva-tri slabé. Raz postavíte nohu. Dva-tri pridáte. Nie opačne.
V stredu obraty. Zmýlila som sa na treťom, skoro som narazila do stolíka. Rozosmial sa. Prvý raz. Krátko a zachrípnuté.
Stolík je zlý partner, poznamenal. Nevie viesť.
A vysvetlil:
Otočka vo valčíku nie je o hlave, ale o trupe. Hlava ostáva, telo už je inde. Potom hlava dobehne. Ako v živote. Rozhodnete, až keď je už všetko jasné.
Vo štvrtok pustil hudbu. Z mobilu stiahla som mu Straussa. Na krásnom modrom Dunaji. Zavrel oči, obe ruky zdvihol. Ľavú nižšie, pravú vyššie, akoby objímal neviditeľnú partnerku. A viedol. Stála som o dva kroky ďalej a pozerala.
Tvár sa mu zmenila. Vyhladila. Roky zmizli. Nie všetky osemdesiatjeden len tie najťažšie. Nechal si len tie, čo tvorili jeho. Bol späť, na parkete. Mladý muž v čiernom, partnerka s dôverou v rukách.
Hudba doznela. Otvoril oči. Spustil ruky.
Pozorovali ste, skonštatoval, nie výčitka.
Áno. Odmlčala som sa. Krásne tancujete.
Netancujem. Spomínam. To je rozdiel. Tanec je len keď ste dvaja. Keď ste sám je to pamäť. Aj tá má svoju hodnotu. No tanec je len vo dvojici.
Chvíľu čušal.
V sobotu tancujeme naozaj. Nie tu. V hale. Tam sú parkety.
Hala v domove veľké okná, stoličky pri stenách. Niekedy sa tam konali besedy či vystúpenia. Parkety staré, tmavé, ale poctivé.
Budú tam ľudia, povedala som.
Nech sa pozerajú.
Zahryzla som si do pery.
Myslíte, že to zvládnem?
Nie, priznal. Ale vaše nohy áno. Hlava vás bude brzdiť stále. S tým nič neurobíte.
V piatok som prišla na terapiu podľa rozpisu. Bežné cvičenia. Rozcvičenie prstov, naťahovanie, rozpaženie. Odcvičil všetko. Ale všimla som si: pravá ruka už išla horšie ako pred týždňom. Prsty nenaťahoval až do konca. Malíček konečne vkĺzal dovnútra.
Nič som nepovedala.
Ani on.
Po terapii poprosil:
Chrbát vzpriamený, brada vyššie. Ukážte.
Narovnala som sa. Ruky voľne pri tele.
Dlho sa pozeral. Potom prikývol.
Zajtra. O piatej. V hale.
Vyšla som z izby. Na chodbe stála Marta Žiaková. Nespýtala sa nič. Iba sa postavila a podľa výrazu v tvári som vyčítala, že vie.
Zajtra? spýtala sa.
Zajtra.
Otočila sa bez slova a kráčala chodbou. Špičky von, krok široký. Pri dverách sa zastavila, ani sa neobzrela.
Dnes večer ten parket umyjem nech je suchý.
A odišla.
Noc som nemohla zaspať. Ležala som v prenajatej garsónke v Malackách a hľadela do stropu. Byt bol prázdny. Bez osobných vecí, bez stôp, bez života. Tri roky tu existujem ani jeden kút o mne nič nevedel. Žiadna polička si nezapamätala moju ruku. Žijem tak, aby som odišla a nič neostal. Ako voda. Prešla a zmizla.
Roman Ľudovít žil inak. Vždy zanechal stopu. Na každej žene, ktorú učil tancovať. Na každom žiakovi. Na tej fotke, kde mladý muž v čiernom drží ženu na parkete. Jeho ruky pamätali. A odovzdávali.
Otočila som sa na bok. Ruky na vankúši. Pracovné ruky, široké, s krátkymi nechtami. Svalnaté. Ruky, ktoré masírujú, natiahnu, podoprú. Ale nevedú. Nepozývajú. Nedržia tak, že sa môžeš odovzdať.
Zajtra moje nohy budú jeho nohami. Jeho ruky ma zavedú tam, kde by som sama nikdy nešla.
Spomenula som si na Martu. Neprosí za seba prosí za teba. Aby si si zapamätala. Konečne som pochopila. Nešlo mu o posledný tanec. Chcel, aby som ja zatancovala prvýkrát v živote.
A to bolo strašidelné. Úplne.
***
Sobota. Päť večer. Hala.
Prišla som už o jednej, nevedela som sa dočkať. Služba sa vliekla. Klienti, karty, cviky všetko ako vždy, ale vo mne klopkal metronóm. Raz-dva-tri. Raz-dva-tri.
Bez pätnásť päť som sa prezliekla. Sukňa jediná, čo mám, tmavomodrá, po kolená. Kúpila som ju dva roky dozadu na svadbu kolegyne a odvtedy ju nevybrala. Nízke lodičky. Vlasy vypnuté.
Hala bola prázdna. Marta si dala záležať všetkých klientov zaviedla skôr do jedálne. Parket lesklý. Niekto ho vyumýval. Veľké okná, za nimi borovice a sivá marcová obloha.
O piatej presne bolo počuť kolesá na chodbe. Roman Ľudovít sa dotočil do haly sám. Vozík išiel hladko. Mal na sebe bielu košeľu so sponami na manžetách. Nikdy predtým som ho nevidela inak ako vo svetri. Dnes košeľa. A na kolenách metronóm.
Zastavil pri stene. Pozrel na parket. Potom na mňa.
Dobrá sukňa, usmial sa. Na valčík treba sukňu. Nohavice nestoja za to.
Podšla som bližšie. Nohy mi nedrnčali. Ruky trošku áno.
Postavil metronóm na stoličku pri vozíku. Natiahol. Mosadz kývala.
Tyk. Tyk. Tyk.
Postavte sa napravo. Tvárou k oknu.
Postavila som sa.
Ľavú na moju pravú. Ako na skúškach. Zľahka.
Položila som ruku. Prsty zľahka obopli. Boli teplé, slabšie ako v pondelok. Cítila som. A on cítil, že cítim.
Netrápte sa, povedal. Neroňte slzy. Tancujte.
Pravou rukou siahol po mobile a pustil Straussa. Na krásnom modrom Dunaji. Úvod. Husle. Pauza pred prvou dobou.
Raz.
Ruka viedla doprava. Krok pravou. Malý krok.
Dva-tri.
Ľavú priložiť. Ešte krok dozadu.
A išli sme.
Jeho ruka kreslila dráhu. Doprava krok. Do kruhu otočka. Dopredu ja ustupujem. Dozadu idem k nemu. Bol na vozíku a jeho horná polovica tancovala. Ramená sa hýbali, trup rotoval, hlava sa jemne skláňala všetko, čo robil päťdesiatšesť rokov. Ja som bola jeho nohami, pokračovaním. Jeho spodná polovica, čo mu vzala choroba.
Parket sa šmýkal pod topánkami. Nespočítavala som. Ani nepremýšľala. Išla som za jeho rukou. Doprava. Do kruhu. Okolo okien s borovicami. Pomimo stoličiek. Cez celú halu a späť.
Tri minúty.
Tri minúty, za ktorými stálo päťdesiatšesť rokov tréningu. Jeho tréningu. Nie môjho. Ja len počúvala. Jeho ruku. Jeho rytmus. Jeho život, čo plynul dlaňou do mojej dlane a ďalej do nôh, do podlahy, do parketu.
Hudba sa spomaľovala. Záverečný akord. Ruka zostala stáť.
Stála som pred ním. Sukňa sa ešte pohla. Srdce bilo rýchlo. Ale plecia moje staré, stále napäté, stále vytiahnuté plecia viseli dole. Po prvýkrát.
Díval sa na mňa. A v tvári mal výraz z tej fotky. Mladý muž v čiernom, čo vie, že je najlepší na parkete. Že ho ruky nesklamú. Že partnerka môže padnúť dozadu a on ju podrží.
Ďakujem, povedal. Bol to pekný valčík.
Všetko som robila zle, hovorila som, hlas sa mi triasol.
Nie. Urobili ste jediné, čo treba. Dôverovali ste. Ostatné sú malichernosti.
Pustil moju ruku. A povedal slová, čo nezabudnem.
Teraz už viete valčík, pani Edita. To je moje dedičstvo. Kým budete tancovať, kúsok mňa tancuje s vami.
Zostala som sama v hale. Tyk. Tyk. Tyk. Metronóm odratúval ticho. Strauss dozniel.
Vezmite si ho, kývol hlavou na metronóm. Vám bude užitočnejší.
Nie, povedala som.
Pani Edita. Vezmite si.
Otočil vozík a odišiel. Pri dverách zastal.
Chrbát vystretý. Brada hore. Pamätáte.
A odfrčal.
Zostala som sama. Parket. Okná. Borovice. Sivá obloha. A mosadzná platňa, čo tikala a tikala.
Zobrala som metronóm. Objala som ho. Drevené púzdro bolo teplé ešte od jeho rúk.
Na druhý deň som prišla na bežné cvičenie. Mal zasa sveter. Biela košeľa už visela v skrini sám ju tam dal. Cvičili sme ako doteraz: prsty, úchop, odpor. O tanci nepadlo slovo. Ani jedno. Ako keby sa nič nestalo.
Ale videla som posledné dni bol tichší. Nie smutnejší. Tichší. Ako človek, čo už urobil, čo chcel, a teraz už môže pustiť.
Cez víkend som nešla domov. Ostala som na službe za kolegyňu. Navečer som prešla okolo jeho izby. Dvere pootvorené. Sedel pri okne, díval sa na borovice. Ruky na podružiach. Prsty sa nehýbali.
Metronóm bol v mojej taške.
Dva týždne sme cvičili ako vždy. On robil cviky, ja zapisovala. Pravá ruka slabla bolo to čoraz zjavnejšie. Čísla som mu nehovorila. On sa nepýtal.
V stredu povedal:
Pani Edita. Ďakujem, že ma neľutujete.
Nelytujem vás, povedala som.
Práve za to.
V apríli Roman Ľudovít Šesták usnul a už sa neprebudil. Marta mi volala o šiestej ráno. Hlas mala pokojný tridsať rokov si zvykla.
Šesták odišiel v noci. Vo spánku.
Položila som mobil, sadla na posteľ a sedela hodinu. Neplakala som. Len sedela. Za oknom sa prebúdzali Malacky trúbili autá, buchli vchodové dvere. Bežné aprílové ráno. Svet nezmenil nič. Ale ja áno.
V pondelok som išla do jeho izby. Posteľ bola ustlaná. Nočný stolík prázdny. Fotku si odniesla dcéra, čo priletela z Írska, vybavila papiere za dva dni a odišla späť. Marta mi hovorila, že dcéra plakala na chodbe, ale do izby vošla s tvrdou tvárou. Vzala rám, album, košeľu s manžetami. Vozík nechala.
Na poličke v mojej prázdnej garsónke stál metronóm. Drevené púzdro. Mosadzná platnička. Wiener 1962. Rakúsky. Dar učiteľa za prvú krajskú súťaž.
Vstala som. Prišla k poličke. Naťahala som pružinu.
Tyk. Tyk. Tyk.
Chrbát rovno. Brada hore.
Raz-dva-tri.
Pravá noha vpred. Malý krok. Ako učil. Ľavú pritiahnúť. Krok dozadu.
Môj byt prázdny, bez fotografií, bez magnetiek po prvý raz nebol prázdny. Lebo v ňom tancovali dvaja. Ja nohami. On rukami. Tými istými, čo kreslili oblúk vzduchom, naťahovali prsty, viedli po parketoch.
Časť z neho tancovala so mnou.
A bude tancovať vždy.
