Posledný tanec
Stojím v dverách izby a neviem, či mám vstúpiť. Ramenné svaly sa mi automaticky napínajú k ušiam starý zvyk, ktorého som sa nedokázala zbaviť za tridsaťštyri rokov. V zdravotnej karte je napísané: Roman Šebesta, osemdesiatjeden, následky ischemickej mozgovej príhody, paralýza dolných končatín.
Ďalšie priezvisko. Ďalší pacient na vozíku. Už tri roky pracujem vo vilke Borovicový háj a každý pondelok sa začína rovnako nová izba, nová karta, rukavice na rukách, hlas pokojný. Naučila som sa neviazať sa. Prvou pacientkou bola Božena Kandráčová, sedemdesiatdva, zlomenina bedrového krčka. O tri mesiace zomrela na zápal pľúc. Vtedy som dve noci nespala. Časom som pochopila: keby som sa vždy cítila tak, nevydržím ani rok. A prestala som si pamätať tváre.
No v tejto izbe bolo čosi iné.
Na stene oproti posteli visela fotografia v tmavom ráme. Mladý muž v čiernom obleku, ruka natiahnutá vpred, trup vytočený. Vedľa neho žena v dlhých šatách so širokou sukňou, hlavu zaklonenú dozadu, akoby sa mala každú chvíľu prevrátiť, no jeho dlaň ju bezpečne držala. Parket pod nimi žiaril.
Pozrela som sa na muža vo vozíku. Díval sa na mňa. Nie na ruky, nie na menovku do očí.
Ingrid Šulíková? opýtal sa. Hlas mal hlboký, akoby presýpaný pieskom, každé slovo vyslovoval zvlášť, vkladal medzi ne neviditeľné bodky.
Áno. Som vaša nová fyzioterapeutka.
Nová, zopakoval. Trošku dvihol pravú ruku. Prsty dlhé, s výraznými kĺbmi kreslili vo vzduchu plynulý oblúk. Sadnite si, Ingrid. Vraj ste prísna. To je dobre.
Položila som tašku na zem a posadila sa na stoličku vedľa nočného stolíka. Na ňom stál zvláštny predmet: drevený korpus, medená kyvadlová platnička, číselníková stupnica.
To je metronóm? spýtala som sa.
Wittner, rok tisíc deväťsto šesťdesiatdva, nemecký, kývol Roman Šebesta. Daroval mi ho môj majster, keď som vyhral svoj prvý krajský turnaj.
Nevysvetlil, aký turnaj, ale fotografia na stene hovorila jasne.
Otvorila som kartu a začala obvyklé vyšetrenie. Horné končatiny pohyblivosť zachovaná, rozsah zmenšený. Prsty motorika uspokojivá. Dolné končatiny bez pohybu. Vôbec. Mozgová príhoda mu rok dozadu vzala nohy. Rýchlo a úplne.
Budeme cvičiť s ramenami a paží, povedala som. Trikrát do týždňa. Pondelok, streda, piatok.
A tanec? spýtal sa tak jednoducho, akoby sa pýtal na čaj.
Zdvihla som pohľad od karty.
Prosím?
Nie, pokrútil hlavou. Ešte nie. Najprv mi ukážte, čo viete ako odborníčka. Potom sa o tom porozprávame.
Usmial sa. Len perami, bez zubov. No v očiach zaiskrilo nie nádej, nie prosba, čosi iné. Výpočet.
Keď som šla k sesternici, zastavila som sa pri tabuli s rozvrhom. Napísala som: Šebesta R. Po, St, Pi, 10:00. A uvedomila som si, že po troch rokoch si priezvisko pamätám hneď.
***
Za týždeň som o ňom vedela dosť.
Roman Šebesta. Majster Slovenska v spoločenskom tanci roku tisíc deväťsto sedemdesiat. Mal vtedy dvadsaťpäť, práve z toho dňa bola fotografia v ráme. Tancoval súťažne do roku deväťdesiatpäť, kým ho nevypovedalo koleno. Potom učil. Potom šiel do dôchodku. Potom umrela manželka. Potom dcéra odišla do Kanady. Potom domov dôchodcov.
Dva roky žil tu. Prvý rok ešte chodil. Druhý už nie.
Dcéra volala raz do mesiaca. Zdvihol, rozprával kľudne, bez vyčítania. Potom položil telefón a dvadsať minút sa díval von oknom. Tak mi hovorila Edita Hromníková, keď som si prišla po zápisník s úlohami. Pozná každého klienta meno, minulosť, zvyky. Tridsať rokov v týchto chodbách.
Šebesta je iný, povedala nenútene. Nestresuje, nesťažuje sa, nič navyše nežiada. No nezmieril sa. Rozdiel. Ostatní sa zmieria. On on čaká.
Nespýtala som sa, načo.
Cvičiť zvládal presne. Nikdy nežiadal pauzu. Nikdy sa neťažoval. A vždy, keď som masírovala jeho ruky, prsty sa rozbehli samé od seba. Nie chaoticky. Rytmicky. V oblúkoch, do kruhu, nahor-nadol akoby pamätali čosi, čo telo už dávno zabudlo.
V stredu som pustila hudbu z mobilu. Iba ako kulisu pri vypisovaní karty. Hral valčík. Niečo od Straussa, mám v tom zmätok.
Roman štekol. Jeho pravá ruka sa zdvihla.
Nie trhane, nie napäte, plynulo, ako krídlo vtáka. Prsty sa roztvorili, dlaň dopredu. Viedol. Neviditeľnú partnerku. Rukami. Sedel na vozíku, no dolná polovica tela sa nehýbala.
Prestala som písať.
Bol to tanec. Skutočný. Nie pekný na svoj vek či dojímavý pre chorého. Bol čarovný. Jeho ruky vedeli presne, čo robia. Päťdesiatšesť rokov viedli partnerky po parkete, a teraz, v izbe medzi borovicami, stále tancovali.
Hudba dohrala. Spustil ruku. Pozrel na mňa.
Nikdy ste netancovali, skonštatoval. Nie otázka.
Nie, priznala som. Neprišlo na to.
Neprišlo na to, zopakoval moje slová. Alebo nebolo, kto by sa vám venoval?
Mlčala som. On tiež nečakal odpoveď. Rozrozprával sa sám.
Mal som štrnásť, keď ma mama zavliekla do kultúrneho domu. Nechcelo sa mi. Vonku chalani hrali futbal, ja som šiel do zrkadlíska. Trikrát som ušiel. Na štvrtýkrát mi učiteľ povedal: Budeš výnimočný, lebo si tvrdohlavý. Preto som zostal. Nie kvôli tancu. Zo vzdoru.
Odmlčal sa. Prsty na pravej ruke opísali krátky oblúk už som ten pohyb poznala.
Potom prišla láska k tancu. Najskôr však iba tvrdohlavosť.
Vo valčíku rozhoduje prvých pár sekúnd. Partnerova ruka spočinie na lopatke hneď viete, či vie, alebo nie. Ak áno uvoľníte sa. Ak nie napnete. Vy celý život bojujete, Ingrid. Vidím podľa pliec.
Moje ramená. Stiahnuté, trochu vpred. Od mala. Otec pil, mama odišla, mala som šesť rokov. Naučila som sa očakávať úder. Nie fyzický. Proste úder. Tak sa ramená samy dvíhali.
Som fyzioterapeutka, nie partnerka, povedala som.
Zatiaľ áno.
Na ďalšom cvičení, v piatok, som pracovala s jeho ramenami kruhy, rozťahy, odpor. Poctivo dodržiaval všetko. Potom sa spýtal:
Ingrid, bývate sama?
Neodpovedala som. Cvičila ďalej. Pochopil.
Aj ja. No aspoň spomienky mám. Vám možno nič také nezostalo?
Zastavila som ruku. Pozrela mu do očí.
Roman, nie sme tu na rozhovory.
Náhodou. Sme tu kvôli ramenám.
A potom prišla žiadosť.
Priamo. Bez príprav.
Zatancujte si so mnou, Ingrid. Raz. Vediem ja rukami. Vaše nohy pôjdu za mňa.
Prehodila som uterák cez okraj postele.
To nejde.
Prečo?
Ja vôbec neviem tancovať. Nikto ma to neučil. Ani krúžky, ani tanečné, ani školské diskotéky. Neostával na to čas.
Prikývol.
Viem. Práve preto o to žiadam.
A ešte je to proti pravidlám. Nemôžem vás dvíhať, zaťažovať, riskovať.
Nebudete ma dvíhať. Sedím. Vy stojíte. Chytím vás za ruku a ukážem, kam položiť nohy. Tri minúty.
Nie, povedala som. Prepáčte.
Nenaliehal. Ani nebol dotknutý. Len pozrel na fotografiu na stene:
Premyslite si to. Počkám.
***
V pondelok som prišla skôr, mala som prestávku. Sedela so sesternici, ovoniavala slabý čaj v plastovom poháriku. Edita Hromníková hlavná sestra, tridsať rokov medzi týmito stenami vošla pre zápisník.
Chodí inak. Chôdza, v ktorej sa päty odkláňajú do strán, krok široký tri desiatky rokov medzi izbami zmenia pohyb. Nekamarátim sa s ňou, no máme k sebe rešpekt. Ona lebo nemeškám. Ja lebo neklame.
Cvičíš so Šebestom, však? opýtala sa, zrak na zápisníku.
Od marca áno.
Prosil ťa o niečo?
Položila som pohárik.
O tanec.
Edita zavrela zápisník, pozrela priamo na mňa.
Ako dlho ešte, Ingrid? Mesiac, dva. Srdce je slabé. Kardiológ tu bol vo štvrtok.
Zovrela som pohárik. Plast zapraskal.
Vie to?
Vedel skôr ako kardiológ. Takí cítia. Nežiada liek, ale tanec. Chápeš rozdiel?
Chápala som. O to to bolelo viac.
Ja neviem tancovať, Edita. Nedokážem to. Skončím to zle.
Sadla si oproti, zápisník položený medzi nami.
Som tu dlhšie, než ty žiješ, Ingrid. Videla som všeličo. Ľudia pred koncom žiadajú rôzne veci. Niektorí kňaza, iní, aby zavolali dcére, tretí, aby mohli cítiť vôňu borovice z okna. Šebesta žiada tanec. Nie pre seba pre teba. Aby si si zapamätala.
Nechápala som. Vtedy ešte nie.
Bol tanečný majster. Päťdesiat rokov učil ženy, ktoré nevedeli tancovať. Od teba stačí, ak nebudeš prekážať.
Vstala, vzala zápisník a odišla. Ja som zostala sedieť, v dlani pomačkaný pohárik. Ruka červená, suchá od dezinfekcie, práce aj života.
Premyslite. Počkám, povedal Roman Šebesta.
Ale nemal už na čo čakať.
Večer som zašla k nemu do izby mimo rozpisu. V obyčajnom oblečení: rifle, sveter, tenisky. Bez rukavíc.
Sedel pri okne na vozíku. Vonku za oknom tmavli borovice. Metronóm stál na stolíku. Fotografia na stene.
Roman…
Otočil hlavu.
Budem sa učiť, povedala som. Ale potrebujem týždeň. A vy mi sľúbite ak to nezvládnem, nebudete smutný.
Smutný budem, odvetil pokojne. Ale neukážem to. Platí?
Natiahol ruku pravú, dlhé prsty trčali medzi nami. Nie na podanie. Dlaň hore. Pozvanie. Dohoda.
Dotkla som sa končekmi jeho ruky. Na chvíľu. Stačilo.
Neusmiala som sa. Ale ramená spadli.
Platí.
Prisunul sa k stolíku. Vzal metronóm. Nabil pružinu. Medená platňa sa kolísala.
Tik. Tik. Tik.
Raz-dva-tri. Raz-dva-tri. Rátajte so mnou.
Rátala som. Uprostred izby, v teniskách, bez hudby. Len čísla a tikanie.
Rovný chrbát, povedal. Brada hore.
Narovnala som sa. Hlavu vztýčila.
Tak. Pamätajte: valčík nezačína nohami, ale chrbticou. Ak je chrbát v poriadku, nohy už idú samy.
Natiahol pravú ruku. Dlaň hore opäť pozvanie.
Položte svoju ľavú ruku na moju. Jemne. Nedržte, nestláčajte. Len nechajte.
Položila som. Dlaň teplá. Jeho prsty tie s veľkými kĺbmi obkolesili moju ruku. A zacítila som, ako jeho ruka začína viesť. Vpravo.
Pravou nohou vpravo. Malý krok. Ako pol chodidla.
Spravila som krok.
Ľavú priložte.
Dala som.
Ľavou dozadu.
Urobila som to. Neprikladne, príliš veľký krok.
Kratšie. Valčík nie je pochod. Kroky musia byť jemné. Nejdete, kĺžete sa.
Začali sme nanovo. Tik. Tik. Tik. Jeho ruka viedla moju. Netiahla, netlačila. Len ukazovala smer. Trochu vpravo krok vpravo. Trochu dozadu dozadu. Trochu v kruhu točíme sa.
Stúpala som si na nohy. Mýlila sa. Počítala nahlas a aj tak sa zamotala.
Nehneval sa.
Myslíte nohami, povedal po desiatich minútach. Zabudnite na to. Myslite rukou. Moja ruka vie, kam ísť. Dôverujte jej.
Dôverujte.
Nevedela som dôverovať. Tridsaťštyri rokov žijem tak, že netreba nikomu dôverovať. Práca. Prenajatá garsónka v Senci. Trištvrte hodiny rýchlikom. Žiadne fotografie na stene, žiadne magnetky na chladničke. Nikto, kto by mohol zradiť. Nikto, komu by som dovolila viesť.
Ale jeho ruka čakala. Teplá. S dlhými prstami. Päťdesiatšesť rokov pamäte parketu.
Zavrela som oči. Prestala počítať.
Krok. Ďalší. Otočka. Prsty len jemne stisli stáť. Trošku potiahli vľavo doľava. Nemyslela som. Nekázala si: pravá noha, ľavá noha. Len som išla za rukou.
Tak, povedal ticho. Takto.
Otvorila som oči. Urobili sme celý kruh. Stála som tam, kde na začiatku.
Dnes stačí, povedal Roman. Spustil moju ruku. Zajtra znova. A pozajtra. Do týždňa ste pripravená.
Prikývla som. Hrdlo zovreté, bála som sa prehovoriť.
Ďakujem, hlesla som.
To ja ďakujem, povedal. Za nohy.
***
Každý večer sme cvičili. Prišla som po službe, prezliekla sa a prišla k nemu. Čakal pri okne. Metronóm nachystaný vopred.
V utorok ma učil rátať po troch.
Prvá doba silná. Dva-tri slabšie. Raz položíte nohu. Dva-tri pridáte. Neopačne.
V stredu ukazoval otočky. Na tretej som stratila balans a takmer narazila do stolíka. Roman sa rozosmial. Prvýkrát, čo som to počula. Chrapľavý zvuk.
Stolík je zlý partner, zasmial sa. Nevedie.
Potom vysvetlil:
Otočka vo valčíku, to nie hlava vedie, ale telo. Hlava zostane, telo už je inde. Až potom sa pridá. Ako v živote. Rozhodnete sa a ešte stále akoby váhate.
Vo štvrtok pustil hudbu. Z mobilu nahrala som mu Straussa. Na krásnom modrom Dunaji. Zavrel oči, ruky dvihol. Ľavá nižšie, pravá vyššie, objímal niekoho neviditeľného. Začal viesť. Ja dva kroky za ním. Len som pozerala.
Jeho tvár sa zmenila. Zmizli roky. Nie všetky osemdesiatjeden ale tie navrchu, najťažšie. Už nebol tu a teraz. Bol na parkete, mladík v čiernom, partnerka zošikmená, a jeho dlaň ju iste drží.
Hudba skončila. Otvoril oči. Spustil ruky.
Pozerali ste sa, skonštatoval.
Áno. Chvíľa ticha. Tancujete krásne.
Už nie tancujem. Spomínam. Je to rozdiel. Tanečný pár je vždy dvaja. Sám to je len spomienka. Tá má tiež cenu, ale tanec je dvaja.
Odmlčal sa.
V sobotu si zatancujeme doopravdy. Nie tu. V hale. Tam je drevený parket.
Hala vilky. Veľké okná, stoličky pozdĺž stien. Občas sa tam robievajú koncerty. Parket tmavejší, starý, ale pravý.
Budú tam ľudia, povedala som.
Nech sa pozerajú.
Zahryzla som si do pery.
Som pripravená?
Nie, povedal úprimne. Ale vaše nohy áno. Hlava vás bude brzdiť vždy. Musíte to prijať.
V piatok, pri plánovanom cvičení, sme robili klasickú LTV. Masáže prstov, ohýbanie, rozťahovanie. Všetko splnil. No všimla som si: pravá ruka už nevie otvoriť prsty ako týždeň späť. Malíček sa krútil dovnútra.
Mlčala som.
On tiež.
Po skončení ma poprosil:
Rovný chrbát, brada hore. Ukážte.
Narovnala som sa. Hlavu zdvihla. Ruky pozdĺž tela.
Dlho pozeral. Potom kývol.
Zajtra. O piatej. Hala.
Odišla som z izby. Na chodbe stála Edita. Nič sa nepýtala. Len tam stála, na tvári výraz, pri ktorom mi bolo jasné, že vie.
Zajtra?
Zajtra.
Edita sa otočila a širokým krokom odišla chodbou. Pri dverách sa zastavila, hlavou neotočila.
Parket v hale vymyjem. Aby ste neukĺzli.
Odišla.
V noci som nezaspala. Ležala na posteli v Senci a hľadela do stropu. Byt prázdny. Bez vecí, bez stôp, bez života. Tri roky tu žijem nikde nezostal môj dotyk. Nič nepatrilo mne. Žila som tak, aby som mohla kedykoľvek zmiznúť a nič nezanechať. Ako voda prejde a nezostane po nej stopa.
Roman žil inak. Zanechával stopy. Na každej žene, ktorú naučil tancovať. Na každom žiakovi. Na fotografii, kde viedol partnerku po parkete. Jeho ruky si pamätali a odovzdávali ďalej.
Otočila som sa bokom. Ruky na vankúši. Široké dlane, krátke, silné nechty. Pracovné ruky. Ruky, ktoré masírujú, podopierajú, ale nikdy nevedú. Nepozývajú ani nedržia tak, aby druhý mohol dôverovať.
Zajtra budú moje nohy jeho. Jeho ruky ma povedú tam, kam by som nikdy sama nešla.
Spomenula som si, čo povedala Edita. Nežiada pre seba žiada pre teba. Aby si zapamätala. Už som chápala. Nechcel zatancovať naposledy. Chcel, aby som ja zatancovala prvýkrát.
A to bolo ozaj desivé.
***
Sobota. Päť večer. Hala.
Prišla som už o jednej a nemohla sa dočkať. Služba sa vliekla. Pacienti, karty, cvičenia všetko ako vždy, no vo vnútri búchal metronóm. Raz-dva-tri. Raz-dva-tri.
O trištvrte na päť som sa prezliekla. Sukňa jediná, tmavomodrá pod kolená, kúpená pred dvoma rokmi na svadbu kolegyne, odtiaľ ležala v skrini. Topánky na nízkom opätku. Vlasy zopnuté.
V hale bolo prázdno. Edita sa postarala skôr ukončila obchôdzky, odniesla klientov do jedálne. Parket lesklý. Niečie ruky ho vydrhli. Veľké okná, za nimi borovice a sivá marcová obloha.
Presne o piatej sa ozvali kolesá na chodbe. Roman vošiel vlastnými silami. Vozík plynul ticho. Košeľa biela, s manžetovými gombíkmi. Prvýkrát na ňom košeľu vidím. Vždy len sveter, pohodlný, hebký. Dnes biela košeľa. Metronóm mal na kolenách.
Zastavil pri stene. Pozrel na parket. Potom na mňa.
Pekná sukňa, povedal. Na valčík treba sukňu. Nohavice nedajú ten pocit.
Pristúpila som bližšie. Nohy sa netriasli. Ruky trochu áno.
Položil metronóm na stoličku. Nabil. Medená platňa sa kývala.
Tik. Tik. Tik.
Postavte sa sprava. Tvárou k oknu.
Spravila som.
Ľavú ruku na moju pravú. Ako na tréningu. Jemne.
Položila som ruku. Jeho prsty sa uzavreli. Teplé, ale slabšie než v pondelok. To som cítila. Aj on vedel, že viem.
Nič, povedal. Neľutujte. Tancujte.
Pravou siahol po mobile na opierke. Strauss. Na krásnom modrom Dunaji. Úvod. Husle. Pauza pred silnou.
Raz.
Jeho ruka viedla moju vpravo. Kročila som. Pravou nohou. Malý krok, tak ako ma učil.
Dva-tri.
Ľavá pribudla. Ešte krok dozadu.
A išli sme.
Jeho ruka kreslila trasu. Vpravo krok. Po kruhu otočka. Vpred ustupujem. Vzad prichádzam. Sedel na vozíku, ale horná časť tela tancovala. Plecia, trup, hlava mierne bokom, všetko ako celý život, telo nezabudlo. Bola som jeho nohami. Pokračovaním. Spodná polovica tela, ktorú mu vzala choroba.
Parket hladký pod topánkami. Nerátala som. Nemyslela. Len nasledovala ruku. Po kruhu, popri oknách, popri stoličkách, celou halou.
Tri minúty.
Tri minúty, ktoré stáli za päťdesiatšesťročný tréning. Jeho nie môj. Ja len načúvam. Jeho ruke. Jeho rytmu. Jeho životu, čo prúdi dlhou dlaňou do mojej a ďalej do nôh a parketu.
Hudba spomalila. Finálny tón. Jeho ruka zastala.
Stála som pred ním. Sukňa sa jemne kolísala. Srdce bilo rýchlo. Ale ramená zvyčajne stiahnuté, vždy napäté boli voľné. Prvýkrát.
Díval sa mi do očí. Zrazu opäť tá tvár z fotografie. Mladý muž v čiernom, čo vie, že je najlepší na parkete. Ruky sa nespletú. Partnerka môže dôverovať.
Ďakujem, povedal. Krásny valčík.
Robila som to celé zle, šepkám. Hlas sa mi trasie.
Nie. Robili ste to jediné podstatné. Dôverovali ste. Iné je maličkosť.
Pustil mi ruku. A povedal vetu, ktorú si uchovám navždy.
Teraz už viete valčík, Ingrid. Je to moje dedičstvo. Keď budete tancovať, časť mňa tancuje spolu s vami.
Zostala som v hale. Tik. Tik. Tik. Metronóm odmeriaval prázdne doby. Strauss stíchol.
Vezmite si ho kývol na metronóm. Vy ho potrebujete viac.
Nie, povedala som.
Ingrid, vezmite si.
Otočil vozík, zamieril k dverám. Pri dverách zastal.
Rovný chrbát. Brada hore. Nezabudnite.
A odišiel.
Zostala som sama. Parket. Okná. Borovice. Sivá marcová obloha. Medená platňa tikala, tikala, tikala.
Vzala som metronóm. Pristískala k sebe. Drevo teplé od jeho rúk.
Na druhý deň som šla do jeho izby na bežné cvičenie. Mal sveter ako vždy. Biela košeľa visela v skrini zložil ju sám. Cvičili sme podľa rozvrhu: rozcvička prstov, ohýbanie, odpor. O tanci ani slovo. Akoby sa nič nestalo.
Ale videla som stíchol. Nie smutný, len tichý. Ako človek, čo urobil, čo mal, a teraz môže ísť.
Na víkend som nešla domov. Ostala som na službe. Večer som šla okolo jeho izby. Dvere pootvorené. Sedel pri okne, pozoroval borovice. Ruky na opierkach. Prsty už nehybné.
Metronóm bol v mojej kabelke.
Ešte dva týždne sme cvičili ako predtým. Ruku mal slabšiu. Merania to ukazovali. Čísla som mu nepovedala. Nepýtal sa.
V stredu povedal:
Ingrid, ďakujem, že ma neľutuješ.
Nelytujem vás.
Preto ti ďakujem.
V apríli Roman Šebesta zaspal a nezobudil sa. Edita mi volala v šesť ráno. Hlas pokojný za tie roky.
Šebesta odišiel v noci. Vo sne.
Odložila som mobil, sadla na posteľ. Sedela som hodinu. Neplakala. Len sedela. Vonku sa Senci prebúdzal trúbili autá, buchli dvere. Obyčajné aprílové ráno. Svet sa nezmenil. Ja áno.
V pondelok som vošla do jeho izby. Posteľ ustlaná. Stolík prázdny. Fotografia preč vzala ju dcéra, ktorá sa vrátila z Kanady, vybavila formality a odišla späť. Edita vravela, že dcéra plakala na chodbe, ale do izby vošla s prázdnym pohľadom. Vzala rám, album, košeľu s gombíkmi. Vozík nechala.
Na polici v mojej prázdnej garsónke stál metronóm. Drevené telo. Medená platnička. Wittner, tisíc deväťsto šesťdesiatdva. Nemecký. Dar majstra za prvý turnaj.
Postavila som sa. Prišla k poličke. Natiahla pružinu.
Tik. Tik. Tik.
Rovný chrbát. Brada hore.
Raz-dva-tri.
Spravila som pravou nohou krok. Malý. Ako naučil. Ľavú pridala. Krok dozadu.
Môj byt prázdny, bez fotiek a magnetiek už nebol prázdny. Tancovali tam dvaja. Ja nohami. On rukami. S dlhými prstami, veľkými kĺbmi, so širokým oblúkom vo vzduchu.
Časť jeho tancovala so mnou.
A bude tancovať vždy.
