Posledný tanec

Posledný tanec

Stojím vo dverách izby a váham vstúpiť. Plecia sa mi automaticky dvíhajú k ušiam starý zvyk, ktorého som sa za tridsaťštyri rokov nezbavila. V zdravotnej karte je napísané: Andrej Kováč, osemdesiatjeden rokov, následky ischemickej mŕtvice, ochrnutie dolných končatín.

Ďalšie meno. Ďalší klient na vozíku. Tri roky pracujem v zariadení pre seniorov Borovicový háj v Pezinku. Každý pondelok začína rovnako nová izba, nová karta, rukavice na rukách, hlas pokojný. Naučila som sa nepriväzovať si ľudí k srdcu. Moja prvá klientka bola Mária Novotná, sedemdesiatdva rokov, zlomenina krčku stehennej kosti. Za tri mesiace zomrela na zápal pľúc. Vtedy som dva dni nespala. Potom som pochopila: ak vždy takto budem prežívať, nevydržím ani rok. A tak som prestala pamätať si tváre.

No v tejto izbe je niečo zvláštne.

Oproti posteli visí na stene fotografia v tmavom drevenom ráme. Mladý muž v čiernom obleku, vystretá ruka vpred, telo mierne vytočené. Vedľa neho žena v šatách so širokou sukňou, naklonená dozadu, akoby mala každú chvíľu spadnúť ale jeho ruka ju pevne drží. Parkety pod nimi sa lesknú.

Pozriem sa na muža na vozíku. Sleduje ma nie ruky, nie menovku na plášti, ale priamo oči.

Pani Želmíra Dubovská? opýta sa. Hlas má nízky, s chrapotom, každé slovo vyslovuje pomaly, s dôrazom.

Áno. Som vaša nová fyzioterapeutka.

Nová, zopakuje a pravou rukou opíše vo vzduchu ladný oblúk. Prsty dlhé, s vystúpenými kĺbmi kreslia polkruh. Sadnite si, pani Dubovská. Vraveli mi, že ste prísna. To je dobré.

Položím tašku na zem a sadnem si na stoličku k nočnému stolíku. Na stolíku je predmet, ktorý som poznala len z filmov. Drevený korpus, medená kyvná platnička, stupnica s číslami.

To je metronóm? spýtam sa.

Wittner, tisíc deväťsto šesťdesiatdva, nemecký, odpovie Andrej Kováč. Daroval mi ho môj učiteľ, keď som vyhral prvú krajskú súťaž.

Nevysvetľuje, akú súťaž. Ale fotografia o tom vraví jasne.

Otvorím kartu a začínam klasickú kontrolu. Horné končatiny pohyblivosť zachovaná, rozsah znížený. Ruky motorika uspokojivá. Dolné končatiny bezhybné. Úplne. Mŕtvica mu vzala nohy pred rokom. Rýchlo, bez šance.

Budeme pracovať s ramenami a rukami, poviem. Trikrát do týždňa. Pondelok, streda, piatok.

A tanec? spýta sa tak jednoducho, akoby sa pýtal na šálku kávy.

Zdvihnem pohľad od karty.

Prosím?

Nie, pokrúti hlavou. Ešte je skoro. Najprv mi ukážte, čo viete ako odborníčka. Potom sa porozprávame.

A usmeje sa. Len perami, bez zubov. Ale oči… v nich je čosi, čo som za tri roky u klientov nevidela. Nie nádej. Nie prosba. Skôr výpočet.

Cestou späť do sesterskej izby sa zastavím pri tabuli s rozvrhom. Zapíšem: Kováč A. Po, St, Pia, 10:00. A prvý raz za tri roky si meno zapamätám hneď.

***

Za týždeň o ňom viem dosť.

Andrej Kováč. Šampión Slovenska v spoločenských tancoch, rok tisíc deväťsto sedemdesiat. V tom čase mal dvadsaťpäť, presne na tej fotografii. Súťažil až do deväťdesiateho piateho, kým mu neodišlo koleno. Potom učil. Potom dôchodok. Potom zomrela manželka. Dcéra odišla do Kanady. A potom zariadenie pre seniorov.

Dva roky je tu. Prvý rok ešte chodil. Druhý už nie.

Dcéra volá raz za mesiac. Zdvihne, rozpráva bez výčitiek. Potom položí telefón a dvadsať minút sa díva z okna. Rozprávala mi to vedúca sestra, pani Marta Chovanová, keď som si šla po knihu výkonov. Vie o každom klientovi všetko meno, príbeh, zvyky. Tridsať rokov v týchto chodbách.

Kováč je iný, povie bez pohľadu od papierov. Nebúri sa, neplače, nič navyše nechce. Ale nezmieril sa. Je rozdiel medzi tými, čo sa zmieria, a tými, čo čakajú. On čaká.

Nespýtam sa, na čo čaká.

Cvičenia vykonáva presne. Nikdy nežiadal prestávku, nikdy sa nesťažoval. Ale zakaždým, keď mu premasírujem dlane, začnú sa jeho prsty pohybovať samy. Nie chaoticky. Rytmicky, v kruhu, v oblúkoch, hore-dole akoby si pamätali niečo, čo už telo dávno zabudlo.

V stredu pustím hudbu cez mobil, len ako kulisu musím vypísať kartu. Hrá valčík. Asi Strauss, nevyznám sa.

Andrej Kováč stuhne. Pravá ruka sa mu opatrne dvihne.

Nenapne sa, len sa ladne zodvihne, ako krídlo. Prsty sa roztvoria, dlaň obrátená vpred. A vedie. Neviditeľnú partnerku. Rukami. Sediac na vozíku, bez jediného pohybu tela pod pásom.

Prestanem písať.

Je to krásne. Naozaj krásne. Nie sympatické na jeho vek ani dojímavé pre chorého. Krásne. Jeho ruky vedia, čo robia. Päťdesiatšesť rokov nimi viedol ženy po parkete a teraz, v izbe s výhľadom na borovice, to pokračuje.

Hudba dohrá. Ruku zloží. Pozrie na mňa.

Nikdy ste netancovali, povie. Nie ako otázka, ale konštatovanie.

Nie, nikdy, poviem. Nepodarilo sa.

Nepodarilo sa, zopakuje, ako má vo zvyku. Alebo nebolo kto by vás naučil?

Mlčím. Nepýta sa ďalej, len začne vravieť sám:

Keď som mal štrnásť, mama ma odviedla do kultúrneho domu. Nechcel som ísť. Chalani hrali futbal, ja som šiel do sály so zrkadlami a parketami. Trikrát som ušiel. Štvrtý raz mi učiteľ povedal: Budeš veľký tanečník, lebo si tvrdohlavý. A tak som zostal. Nie kvôli tancu, z tvrdohlavosti.

Odmlčí sa. Prsty pravej ruky načrtnú vo vzduchu krátku vlnu už poznám tento jeho zvyk.

Potom som si tanec zamiloval. Ale najprv to bola tvrdohlavosť.

V tanci rozhodujú prvé tri sekundy. Ruka partnera spočinie na lopatke a už viete, vie alebo nie. Ak vie, telo sa uvoľní. Ak nie bráni sa. Vy sa celý život bránite, pani Dubovská. Vidím to na vašich pleciach.

Moje plecia. Trochu zdvihnuté, trochu vpredu. Od detstva. Otec pil, mama odišla, keď som mala šesť. Čakala som ranu. Nie fyzickú, hocičo. Plecia sa samy dvíhali.

Som fyzioterapeutka, nie partnerka na tanec.

Zatiaľ.

Na ďalšom cvičení, v piatok, robíme kruhové pohyby ramenami. Andrej robí všetko mlčky. Potom sa spýta:

Pani Dubovská, žijete sama?

Neodpoviem. Pokračujem v cviku. Chápe.

Ja tiež. Ale pamätám si, aké bolo žiť inak. To pomáha. Vám asi nie je na čo spomínať?

Zastavím pohyb. Pozriem na neho.

Andrej, nie sme tu na rozhovory.

Samozrejme. Sme tu pre ramená.

A predsa poprosí.

Napriamo. Bez okolkov.

Zatancujte si so mnou, pani Dubovská. Iba raz. Ja budem viesť rukami. Nohy vaše.

Položím uterák na okraj postele.

To je nemožné.

Prečo?

Lebo neviem tancovať. Nikdy som nechodila do krúžkov, na diskotéky, nič. Nebol čas.

Prikývne.

Viem. Práve preto prosím.

A ešte je to proti pravidlám. Nemôžem vás zdvíhať, zaťažovať, riskovať.

Nezdvíhate. Budem sedieť. Vy postojíte vedľa. Vezmem vás za ruku, ukážem, kam dať nohu. Tri minúty.

Nie, poviem. Prepáčte.

Nenalieha. Neurazí sa. Len pozrie na fotografiu na stene a povie:

Premyslite si, počkám.

***

V pondelok prídem do práce skôr. Pred Andrejom mám pauzu a sedím v sesterskej, pijem čaj z plastového pohára. Marta Chovanová, vedúca sestra, príde po knihu úkonov.

Chodí inak ako ostatné. Široké kroky, špičkami mierne von tridsať rokov v službe ju poznamenalo. Nekamarátime sa, ale vážime. Ona mňa za presnosť, ja ju za úprimnosť.

Chodíš za Kováčom? spýta sa bez pohľadu od kníh.

Áno. Od marca.

Žiadal ťa o niečo?

Položím pohár.

O tanec.

Marta zavrie knihu. Pozrie mi priamo do očí.

Nemá už veľa. Mesiac, dva. Srdce je slabé. Kardiológ bol vo štvrtok.

Stlačím pohár. Zaškrípe v dlani.

Vie o tom?

Vedel skôr ako lekár. Takí ľudia cítia. On nechce tabletku. Chce tanec. Chápeš ten rozdiel?

Chápem. A je to ešte ťažšie.

Ja to nezvládnem, Marta. Nenaučil ma nikto. Sklamem ho.

Sadne si oproti mne. Položí knihu na stôl.

Som tu dlhšie, ako si ty na svete, Želmíra. Videla som všetko. Ľudia pred smrťou prosia rôzne veci. Jedni kňaza, iní telefonát dcére, ďalší, nech im niekto otvorí okno. Kováč prosí o tanec. On to neprosí pre seba on to prosí pre teba samotnú. Aby si nezabudla.

Neprichádzam na význam. V tej chvíli nie.

On učil tancovať pol storočia ženy, ktoré nevedeli. Stačí mu, že nebudeš prekážať.

Vezme knihu a odíde. Ja už len dlho hľadím na zdeformovaný pohár. Dlani mám suché a červenkasté od dezinfekcie, práce, života.

Andrej povedal: Premyslite si to. Počkám.

Ale už nemal na čo čakať.

Večer vojdem do jeho izby. Nie podľa rozvrhu. V civile rifle, sveter, tenisky. Bez rukavíc.

Sedí pri okne. Borovice za sklom už stmavli. Metronóm na stolíku. Fotografia na stene.

Andrej.

Otočí hlavu.

Budem sa učiť, poviem. Ale potrebujem čas. Týždeň. Vy mi sľúbite, že ak nezvládnem, nebudete smutný.

Budem, odpovie kľudne. Ale mlčky. Platí?

Natiahne pravú ruku dlhé prsty zostávajú visieť medzi nami. Nie na podanie rúk. Dlaňou nahor. Pozvanie. Dohoda.

Dotknem sa mu ruky končekmi prstov. Stačí sekunda.

Neusmievam sa. Ale plecia sa uvoľnia.

Platí.

Prisunul sa k stolíku a potiahol metronóm. Natiahne ho. Medená platňa začne kývať.

Tik. Tik. Tik.

Raz-dva-tri. Raz-dva-tri. Rátajte so mnou.

Rátam. V strede izby, v teniskách, bez hudby. Len čísla a metronóm.

Chrbát rovno, povie. Bradu vyššie.

Narovnám sa a zodvihnem bradu.

Tak. Pamätajte: tanec nezačína nohami, ale chrbticou. Keď chrbát správny, nohy si samy nájdu cestu.

Vystrel ruku. Dlaň hore, pozýva.

Položte ľavú ruku na moju. Jemne. Nedržíte, neškrýpete. Len položte.

Položím. Dlaň je teplá. Prsty tie dlhé, s kĺbmi uchopia moju ruku. Začne hýbať rukou vpravo.

Pravou nohú krokom doprava. Malý krok.

Spravím.

Ľavú prisunúť.

Prisuniem.

Ľavou dozadu.

Zostanem neobratná, krok príliš veľký.

Kratšie. Valčík nie je pochod. Krok malý. Nekráčate, kĺžete sa.

Začíname odznova. Tik. Tik. Tik. Jeho ruka vedie moju. Netiahne, netlačí. Vedie. Jemne vpravo krok vpravo. Trošku dozadu krok späť. Po kruhu otočka.

Stupujem si na nohy, plietem sa, počítam nahlas a aj tak sa mýlim.

On sa nehnevá.

Myslíte nohami, po desiatich minútach povie. Prestaňte. Myslite rukou. Moja vie, kam idete. Dôverujte jej.

Dôverujte.

Nikdy som to nevedela. Tridsaťštyri rokov som žila tak, aby som nikomu nemusela veriť. Práca. Podnájom v Senci. Štyridsať minút vlakom. Bez fotiek na stenách, bez magnetiek na chladničke. Nik, kto by sklamal. Nikomu som nedovolila viesť.

Ale jeho ruka čaká. Teplá. S dlhými prstami. S pamäťou päťdesiatšiestich rokov parketu.

Zavriem oči. Prestanem rátať.

Krok. Ďalší. Otočka. Prsty jemne stisnú znamená to zastavenie. Trocha vľavo idem vľavo. Nič nepremýšľam. Nekontrolujem si: pravá noha, ľavá noha. Len idem za jeho ruchou.

Toto je ono, ticho povie.

Otvorím oči. Sú za mnou kruhy. Som na tom istom mieste.

Na dnes stačí, povie Andrej. A pustí moju ruku. Zajtra opakujeme. A pozajtra tiež. O týždeň ste pripravená.

Prikývnem. V hrdle mi zviera, bojím sa, že hlas sa mi zlomí.

Ďakujem, vydýchne zo mňa.

Ja ďakujem, odpovie. Za nohy.

***

Každý večer skúšame. Prídem po šichte, prezlečiem sa v šatni, idem k nemu. Čaká ma pri okne. Metronóm tiká na nočnom stolíku. Medená platňa už sa kýve natahuje ho vopred.

V utorok ma učí rátať do troch.

Raz silná doba, dva-tri slabé. Raz krok, dva-tri pritiahnutie. V ničom to neprevracajte.

V stredu otočky. Tretí raz zakopnem, skoro narazím do stolíka. Andrej sa rozosmeje. Prvýkrát. D krátky zachrípnutý zvuk.

Stolík je zlý partner, povie. Nevedie.

A vysvetlí:

V otočke valčíka nevedie hlava. Všetko je trup. Hlava zostáva, trup už ide. Potom hlava stíha. Ako v živote rozhodnutie už padlo, vy ešte váhate.

Vo štvrtok pustí hudbu z mobilu stiahla som mu Straussa. Na krásnom modrom Dunaji. Zavrie oči, obidve ruky zdvihne. Ľavá nižšie, pravá vyššie, akoby objímal neviditeľnú partnerku. Vedie ju. Dve kroky od neho stojím a sledujem.

Pohľad, tvár, ako na fotografii. Mladý muž v čiernom, partnerka naklonená, jeho dlane ju istia.

Hudba stíchne. Otvorí oči. Ruky položí.

Pozorovali ste, povie. Nie je to výčitka.

Áno, poviem. Krásne tancujete.

Ja už netancujem. Spomínam. Je to iné. Tancovať je pre dvoch. Ak ste sám, je to pamäť. Aj tá je cenná. Ale tanec je len vo dvojici.

Odmlčí sa.

V sobotu tancujeme naozaj. Nie tu. V hale. Je tam parket.

Hala zariadenia veľké okná, stoličky popri stenách. Občas bývajú koncerty. Parket je starý, tmavý ale skutočný.

Mohli by tam byť ľudia, poviem.

Nech sa pozerajú, povie.

Zahryznem sa do pery.

Ste si istý, že som pripravená?

Nie, úprimne povie. Ale vaše nohy sú. Hlava bude prekážať vždy.

V piatok prídem na fyzioterapiu podľa rozvrhu. Obyčajné LTV rozcvičenie rúk, úchopy. Všetko robí. Ale pravá ruka sa hýbe horšie než pred týždňom. Prsty sa úplne nerozťahujú. Malíček podvihnutý dovnútra.

Nič nepoviem.

Ani on.

Po skončení požiada:

Chrbát rovno, brada hore. Ukážte.

Narovnám sa, bradu zdvihnem. Ruky langle popri tele.

Hľadí na mňa dlho, potom prikývne.

Zajtra. O päť. V hale.

Vyjdem z izby. V chodbe postáva Marta. Nepýta sa nič. No vidím jej na tvári, že vie.

Zajtra? spýta sa.

Zajtra.

Marta mlčky vykročí chodbou. Doširoka, špičky von. Pred dverami sa zastaví, neobzera sa.

Parket umyjem. Nech sa nešmýka.

A odchádza.

V noci nemôžem zaspať. Ležím v podnájme v Senci, hľadím do stropu. Byt je prázdny, bez vecí, bez stôp. Tri roky tu bývam ani jedna polica si ma nezapamätala. Žijem tak, aby som kedykoľvek mohla odísť a nič nenechať. Ako voda pretečie a zmizne.

Andrej žil inak. Zanechával stopy. Na každej žene, čo naučil tancovať. Na žiakoch. Na fotografii, kde mladý muž v čiernom vedie partnerku. Jeho ruky si pamätali a odovzdávali ďalej.

Otočím sa na bok. Dlani na vankúši široké, krátke nechty. Pracovné ruky. Ruky, čo rozcvičia, podoprú, natiahnu. Ale nevedú. Nepozývajú. Nedržia tak, aby sa iný mohol odkloniť bez obavy, že spadne.

Zajtra moje nohy budú jeho nohami. On ma povedie tam, kam by som sama nešla.

Spomeniem si na Martu. Nepýta za seba prosí za teba. Aby si si pamätala. Už viem, čo tým myslela. Nechcel si zatancovať posledný raz. Chcel, aby som ja zatancovala po prvýkrát.

A to ma naozaj desí.

***

Sobota. Päť večer. Hala.

Prídem už o jednej. Nemôžem sa dočkať. Služba sa vlečie. Klienti, karty, cvičenia všetko ako vždy, ale vo mne tiká metronóm. Raz-dva-tri, raz-dva-tri.

Bez štvrť na päť sa prezliekam. Sukňa jediná, čo mám, tmavomodrá, po kolená. Kúpila som ju pred dvoma rokmi na svadbu kolegyne a odvtedy ani raz nevzala von. Topánky na nízkom opätku. Vlasy zopnuté dozadu.

V hale je prázdno. Marta sa postarala všetkých vytiahla skôr, odviedla do jedálne. Parket sa leskne. Niečo ho umylo. Veľké okná. Vonku borovice, šedé marcové nebo.

O päť presne počujem klopkanie kolies v chodbe. Andrej vchádza sám. Vozík ide plynule. Je v bielej košeli nezvyk, vždy mal len svetre a tričká. Dnes má košeľu a na kolenách metronóm.

Zastane pri stene. Pozrie na parket. Potom na mňa.

Pekná sukňa, povie. Na valčík patrí sukňa. Nohavice to nie sú ono.

Priblížim sa. Nohy sa mi netrasú. Ruky áno.

Postaví metronóm na stoličku vedľa vozíka. Natiahne mechanizmus. Medená platňa kýva.

Tik. Tik. Tik.

Postavte sa mi sprava. Čelom k oknu.

Postavím sa.

Ľavú na moju pravú. Ako na nácviku. Jemne.

Položím ruku. Jeho prsty mi obopnú zápästie. Cítim, že sú slabšie než pred týždňom. Aj on vie, že to cítim.

Netrápte sa, povie. Neľutujte ma. Tancujte.

Pravou rukou stlačí tlačidlo na mobile na područke. Rozlieha sa Strauss. Na krásnom modrom Dunaji. Úvod. Slučky. Pauza na prvý dobytok.

Raz.

Jeho ruka vedie moju doprava. Kročím pravou. Krátky krok.

Dva-tri.

Ľavú prisuniem. Ustúpim dozadu.

A ideme.

Jeho ruka kreslí trasu. Vpravo krok. Do kruhu otočka. Dopredu ustupujem. Dozadu idem k nemu. Sedí na vozíku, ale horná časť tela tančí. Plecia sa hýbu, trup otáča, hlava sa nakláňa všetko ako za päťdesiatšesť rokov. Ja som jeho nohami. Jeho pokračovaním. Jeho dolná polovica, ktorú vzala choroba.

Parket kĺže pod topánkami. Nerátam, nepremýšľam. Len nasledujem jeho ruku. Doprava, do kruhu, popri oknách, popri laviciach, cez celú sálu.

Tri minúty.

Tri minúty, ktoré stáli za päťdesiatšesť rokov tréningu. Jeho tréningu. Ja len počúvam. Jeho ruku, jeho rytmus, jeho život, čo prechádza zo dlane do dlane, ďalej do mojich nôh, do podlahy, do parketu.

Hudba spomaľuje, záver. Jeho ruka zastane.

Stojím pred ním. Sukňa sa mi ešte chveje. Srdce mi bije rýchlo. Ale plecia tie moje večné napäté plecia sú voľné. Prvý raz.

Díva sa na mňa. A zrazu má v očiach ten istý pohľad ako na fotografii. Mladý muž v čiernom, čo vie, že je najlepší na parkete. Jeho ruky nepochybia. Partnerka sa môže nakloniť a on ju istí.

Ďakujem, povie. Bol to dobrý valčík.

Robila som chyby, poviem. Hlas sa mi trasie.

Nie. Urobili ste jediné, čo bolo treba. Dôverovali ste. Ostatné je drobnosť.

Pustí mi ruku. Povie vetu, ktorú si zapamätám naveky.

Teraz viete tancovať valčík, pani Dubovská. Je to moje dedičstvo vami. Kedykoľvek budete tancovať kúsok mňa tancuje s vami.

Stojím uprostred haly. Tik. Tik. Tik. Metronóm odpočítava ticho. Strauss znie naprázdno.

Vezmite si ho, Andrej kývne na metronóm. Vám bude užitočnejší.

Nie, poviem.

Želmíra. Vezmite ho.

Roztočí vozík a ide k dverám. Vo dverách sa zastaví.

Chrbát rovno. Brada hore. Pamätáte sa.

A odíde.

Zostanem sama. Parket. Okná. Borovice. Marcové nebe. A medená platnička, čo ticho tiká.

Vezmem metronóm. Prikryjem ho dlaňami. Drevený korpus je ešte teplý nasiaknutý jeho rukami.

Na druhý deň prídem načas na cvičenie. Má na sebe sveter ako vždy. Biela košeľa visí v skrini sám si ju zložil. Robíme cviky podľa rozvrhu: pripravenie rúk, úchopy, odpor. O tanci ani slovo. Akoby sa nič nestalo.

Ale vidím Andrej je tichší. Nie smutnejší. Pokojnejší. Ako človek, čo urobil, čo chcel, a môže teraz pustiť.

Cez víkend ostávam v zariadení, zaskakujem za kolegyňu. Večer prechádzam okolo jeho izby. Dvere pootvorené. Sedí pri okne, díva sa na borovice. Ruky na opierkach. Prsty nehýbu.

Metronóm mám v taške.

Dve týždne pokračujeme ako predtým. Cvičíme, zaznamenávam pokroky. Pravá ruka slabne viditeľne. Nehovorím mu čísla. Nepýta sa.

V stredu povie:

Ďakujem, že ma neľutujete.

Nelutujem, poviem.

Práve preto sa vám poďakovať chcem.

V apríli Andrej Kováč zaspí a viac sa nezobudí. Marta mi volá o šiestej ráno. Hlas pokojný zvyk za tridsať rokov.

Kováč odišiel v noci. Vo spánku.

Položím mobil, sadnem na posteľ, sedím hodinu. Neplačem. Len sedím. Vonku sa preberá Senec autá hučia, niekto treskne vchodovými dvermi. Obyčajné aprílové ráno. Svet sa nezmenil. Ale ja áno.

V pondelok vojdem do jeho izby. Posteľ ustlaná. Nočný stolík prázdny. Fotografia už nie je dcéra prišla z Kanady, vybavila papiere za dva dni, odletela späť. Marta mi povedala, že dcéra plakala na chodbe, ale vnútri mala suché oči. Vzala rámy, album, košeľu. Vozík nechala.

Na polici v mojom prázdnom byte stojí metronóm. Drevený korpus. Medená platňa. Wittner, šesťdesiatdva. Nemecký. Dar učiteľa za prvú krajskú súťaž.

Vstanem. Prídem k polici. Natiahnem mechanizmus.

Tik. Tik. Tik.

Chrbát rovno. Brada hore.

Raz-dva-tri.

Pravá noha. Malý krok. Ako ma učil. Ľavá prisuniem. Krok dozadu.

Môj byt pustý, bez fotografií, bez magnetiek prvýkrát nie je prázdny. Lebo tancujú dvaja. Ja nohami. On rukami. Tými istými. Dlhé prsty, vystúpené kĺby, jemný polkruh vo vzduchu.

Kúsok neho bude so mnou tancovať navždy.