POSLEDNÝ LÚČ
Šéfku interného oddelenia si v nemocnici každý podvedome všimol: muži pohľadom plným záujmu, ženy s nepokrytou závisťou. Štíhla, tmavooká, v bielom plášti vyzerala ako niečo medzi lekárkou a záhadou. Vlasy si vzadu vyčesávala do drdola, škrobená čiapka jej pridávala výšku i dôstojnosť. Nevedno, či mala správne podpätky, alebo iba kráčala tak mäkko, no tlmený klapot jej topánok nikoho nevyrušoval, skôr vťahoval do snového rytmu nemocničných chodieb. Vyzerala na štyridsaťpäť, ale presný vek nepoznal nikto. Daniela Ivanovna Berežná pôsobila prísne, až neúprosne, a tak ju kolegovia aj pacienti zároveň rešpektovali i trocha sa jej báli.
Pacienti-muži a niektorí kolegovia jej nosili kytice pivoniek, horalky, dokonca vyberané údeniny vždy však narazili na prísny pohľad, ktorý ich okamžite prebudil do nemého úžasu. Rozprávalo sa o nej mnoho. Vraj v mladosti zakúsila nešťastnú lásku, manžel padol v Juhoslávii alebo sa utopil vo Váhu kto vie? Stratila dieťa… Zo všetkého bola pravda zamotaná v povrazoch drbí a ticha.
Všetci vedeli len to, že žije sama, nikoho si nepúšťa k telu, s nikým nepriateľuje. Nie je však zlá, intriky jej boli cudzie. Kedysi však milovala až po samé zrýchlenie dýchania, študenta a krásavca Igora Berežného. Bez neho by sa jej zastavil čas. Ibaže Igor, miláčik žien s vlačnou pohľadom, sa pod toľkou oddanosťou zľakol a odišiel za inou.
Odvtedy mala Danica okolo srdca len chladný vzduch. Možno v ňom dodnes blúdil Igor, možno ho strážila pred ďalšou zradou.
Práve prechádzala okolo sestričkinej izby.
Vierka, daj mi kartu Macka z piatej izby. Pripravím prepustenie do rána. S papiermi vystretými na hruď sa vrátila do kancelárie.
“Muž sa zotavil. Teraz už závisí len od neho a jeho vôle, ako dlho potrvá, kým sa tu zase zjaví,” usmievalo sa v jej myšlienkach, kým do počítača vkladala bežné frázy, mená liekov, laboratórne čísla…
Do konca služby zostávala polhodina. Zamkla kanceláriu a chcela odísť, keď v šedom konci chodby stála žena a do okna hovorila? Alebo telefonovala? Z diaľky doliehali čudné slová:
Nie, nezomrel. Je živší než živý, nehnevaj sa. Povedala som mu… Nemohla by som inak… Myslíš, že netušil? Neskôr si to povieme, uvidíme sa.
Žena vypla telefón a odišla k schodom bez jediného pohľadu do strán. Daniela vošla do piatej izby. Zostal by len odkaz o fajčení, nebyť napätého muža chrbtom, čo stál pri okne.
Pán Ivan, zajtra… začala, no keď sa otočil, vo viečkach mal výkrik a celé nešťastie sveta. Zapotácala sa vo výpovedi.
Čo je? prisadla na rožok postele, aby nad ním nevisela. Je vám zle?
Nemohli by ste ma nevypísať? Ja… nemám kam ísť… vyriekol lámavé slová.
Jeho žena priviedla iného, miesto je obsadené. Sama vravela: “Koniec hry. Odteraz patrím inému, verne naveky.” A Sanič dostal kopačky, ozvalo sa od staršieho pána v kúte.
Je to pravda? spýtala sa ticho Daniela.
“Takže o tom hovorila tá žena v telefóne… Čakala, že muž zomrie, no on prežil, a ona už mala v dome iného,” pomyslela si.
Ivan, vyše päťdesiatnik, so strihanými šedivými vlasmi a smutnými očami, ležal tvárou k oknu a z úst mu tiekli kvapky neviditeľného žiaľu.
Daniela sa tiež zahľadela do okna. Bol koniec apríla. Stromy v nemocničnom parku mal chystali vypustiť púčiky, ale z neba chcelo ešte padať sivé sneženie. Slnko nebolo.
Naozaj nemáte kam? Žiadni priatelia, deti? pýtala sa jemne.
Majú svoje rodiny. Na pár dní hej, ale čo ďalej? V mojom veku je hanba blúdiť po cudzích kútoch. Vedel som, že žena si našla iného… myslel som, že ju to prejde…
Pán Ivan, niekoľko dní navyše vám život nezachráni a postele potrebujeme pre iných, zaváhala Daniela. Ale viete čo? Mám starý dom v dedine, osemdesiat kilometrov od Bratislavy. Cesta je dobrá. Dom je pevný, ale treba mu istú silu a ruky. Roky tam nik nežil. Zajtra vám prinesiem kľúče a vysvetlím cestu, vstala a rázne vyšla z izby, nenechala mu možnosť odvrátiť.
No toto! ozval sa so spolubývajúcim strýčko s obdivom. Prísna je, a aká človek! Ivan, neodmietni, prečo by si mal zbytočne žialiť za nevernou mačkou.
Jar rozkvitla, jarné vánky konečne pustili do ulíc teplo a vôňu. V nedeľu ráno sadla Daniela do svojej starej Škody Favorit a pohla sa dedinou preveriť svojho zverenca.
S úžasom sledovala premenu domu. Okolo okien svietila modrá farba, strecha zalátaná, na schodisku nová doska miesto rozbitej. Vo dvore vypla motora, z verandy vyšiel Ivan v tričku, džínsoch a bosý. Akýsi úbytok starostí z neho spravil iného muža opálený, odpočinutý, s pevnejšími ramenami.
Dobrý deň, došla som vás navštíviť. Nikto vám tu neubližuje? oprela sa o dvere auta.
Komu by napadlo ubližovať? Tri stare ženy sú vďačné, že niekto je ešte v dedine. A chalupári teraz nemajú čas, riekol Ivan, ešte stále prekvapený jej prítomnosťou.
Vidím, že vám vzduch vyšiel na dobré. A práca? pýtala sa ďalej, a Ivan si zabudol spomenúť, že by ju mal zavolať dovnútra.
Práca moja… veď to nebolo nič. Mávol rukou. Po armáde som len staval vojakov do radov, nič viac neviem. Spravil som si strážnika. Niet čo ľutovať. Dôchodok je slušný.
No, dovoďte, ukážte, ako ste si to zariadili, Daniela krátko zabuchla dvere auta a vykročila na verandu.
Ivan si tľapol dlaňou po čele. Som blbec, prepáčte. Prešiel prvý a pohostinne jej otvoril dvere.
Daniela sa postavila na prah izby. Staré koberce ležali rovno, svetlo cez tylové záclony kreslilo na ne obrazce, v oknách rozkvitla muškátová červeň. Hodiny tíško tikali.
Tie mi dala Valentina, tá z kraja dediny. S nimi je tu viac domova, že? usmial sa Ivan, keď zachytil jej pohľad na muškátoch.
Ale čo to tu krásne vonia? otočila sa Daniela k nemu.
Navaril som kapustnicu v peci. A zemiaky k tomu. Dáte si? Ivan sa pustil do roboty, v očiach kratučný záblesk radosti možno vôbec prvý raz sa na Danielinej tvári zjavila úsmevná krehkosť. Nebolo to ľahké, kuchyni som sa učil nanovo. V dedine som nikdy nežil. Nič som nevedel. Susedky radili, raz surové, raz spálené… bavil sa popri hrkotaní rajnice.
Danielin hrudník sa roztiahol spomienkami na babke; dom sa rozvoňal teplom a detstvom. Nebola tu odvtedy, čo zomrela mama. Predať dom s príbehmi nedokázala. Patril najprv starým rodičom, potom ho v lete obývala mama, až kým v zime neputovala naspäť do mesta.
Spomenula si, ako každú jeseň odchádzali zo dvora nadránom celé kufre fľaškových uhorkov, džemov, hríbov… Celú zimu ich jedli a spomínali na slnko, na smiech v záhrade. Ach, mama…
A ako dlho môžem… gazdovať tu? ozval sa Ivanov hlas, prerušil jej sny. Len pokojne povedzte.
Bývajte, koľko treba. Desať rokov som tu nebola. Nevedela som. Prídem vás ešte navštíviť, ak vám to nebude prekážať. Máte tu tak, ako za čias mojej mamy teplo, domov. Ja sa o dom nezvládnem postarať nechce sa mi. Rozpačito sklopila oči, Ivan mlčal s porozumením.
Doviezla som vám ešte jedlo. Úplne som zabudla, Daniela vybehla von.
Ivan si vydýchol. Prvýkrát ju videl bez bieleho plášťa, v ľahkých šatách, ktoré jej pristali, pramene vlasov vypadli z drdola. Bola pokojná, dostupná, iná. Ivan si obzrel svoje ruky s odreninami, zrazu precítil svoj vek dôkladnejšie.
Keď Daniela odišla za šera, v izbe po nej zostal len jemný závoj parfumov. Čosi ho vnútri rozkolísalo a rozohnilo dlho nespal, bojoval so zábleskami fantázií. Svojej žene bol zrazu vďačný, nečakane a nežne.
O dva mesiace sa Daniela ukázala znova. Doviezla jedlo, novú udicu. Ivan medzitým opravil plot, susedy z iných dedín ho začali volať pomôcť, za čo dostával mlieko, jogurt, vajcia.
Aj dom vyzeral živší, hrdý na svojho pána s vymaľovanými oknami akoby sa chcel popýšiť. Ivan sa chválil zaváranými uhorkami na zimu, Danieli sa zapáčilo, že Ivan nielen schudol, ale aj zosilnel.
Slnko sadalo za okraj vzdialeného lesa, kropilo svet naposledy oranžom.
Hneď som tu… vybehol Ivan na dvor.
Daniela prešla domom. Cítila cudzie vône, cudzincove šaty… Potom sa jej zdalo, že Ivan je dlho preč. Vyšla von, prešla ulicou, až ho našla v záhrade, ako sedí pri plote.
Ivan! pribehla a kľakla si k nemu.
Snívala, že má nepravidelný, tuhý tep, bežala k autu pre lekárničku, na polceste sa obrátila pre pohár vody, sukňa sa zalomila okolo nôh, keď znovu utekala späť, dala mu tabletku, podala vodu.
Po pätnástich minútach Ivan vstal, Daniela mu pomohla na posteľ.
Asi som sa na slnku prehrial, ospravedlnil sa, chcel som vám nachystať zeleninu… Danielka… Zostaň, povedal potichu, už tykal.
Stála pred ním, rozmýšľala, čo odpovedať. Ivan ovinul hlavu o jej pás a vzdychol.
Šťastie je čudná vec. Čakáš, voláš, hľadáš ho, myslíš si, že zablúdilo, alebo sa vydalo opačným smerom. Zvykneš si žiť sama, bez zrady a strachu zo straty. A naraz ti cestu skríži niečia iná, a odtiaľ už idete spolu.
A láska? Aj tá je rôzna. V mladosti je spaľujúca, dravá, túži len po tebe. Vekom sa premení na pokoj, teplo a ticho ako posledný lúč zachádzajúceho slnka…
