Posledný lúč
Na vedúcu oddelenia internej medicíny si všímali všetci: chlapi sa na ňu pozerali so záujmom, ženy zasa s tou známou závistlivou iskrou v očiach. K štíhlej a tmavookej žene biely plášť jednoducho sedel. Vlasy mala dôkladne vypnuté do uzla vzadu, škrobený čepček jej pridával centimetre a noblesu. Možno to bolo správnou výškou opätkov alebo jej mäkkým krokom, no tlmené klopkanie jej lodičiek nikdy nikoho nerušilo. Vyzerala tak na štyridsaťpäť, ale koľko vlastne naozaj mala, to v nemocnici nevedel nik. Zo všetkého najviac z Diany Ivanovny Berežnej mali rešpekt či už kolegovia alebo pacienti pre jej priamu povahu a nekompromisné rozhodnutia.
Mužskí pacienti aj personál sa často snažili s Dianou koketovať, pozývali ju na kávu, nosili bonboniéry a kvety. No pri jej pohľade vždy v okamihu stratili reč aj odvahu. O nej sa šíril všelijaký klebetný šum: že vraj prežila veľkú nešťastnú lásku, že jej muž zahynul buď v Čečensku, alebo sa utopil v mori vraj o dieťa prišla Človek nemal jasno, čo je skutočnosť a čo susedské domnienky.
Bolo isté len jedno: býva sama. Nepúšťa si nikoho príliš blízko, s kolegyňami sa nebaví viac než je treba. Neznamená to ale, že by bola protivná alebo nemilosrdná, to vôbec.
Diana sa v mladosti bezhlavo zaľúbila do spolužiaka Igora Berežného, krásavca, čo mal vždy obdiv žien. Nemohla bez neho dýchať. Lenže Igorove city k jej oddanej láske ochladli, vybral si nakoniec inú. Odvtedy nikomu nedovolila vstúpiť do svojho srdca. Ktovie, možno Igora stále milovala, možno už len skrátka neverila vzťahom.
Zastala pri sestre na medickom poste:
Vierka, prosím, podaj mi kartu Tolstého z piatej izby. Musím spraviť prepustenie na zajtra.
Z kartou pevne privinutou k hrudi sa vrátila do svojej ambulancie.
Tak, pán si polepšil. Teraz už je len na ňom, ako rýchlo sa zotaví úplne a či ho ešte niekedy stretnem v nemocnici, rozmýšľala, keď do počítača zapisovala štandardný prepúšťací formulár s prehľadom všetkých vyšetrení, výsledkov a odporúčaní.
Do konca smeny ostávalo polhodiny.
Diana zamkla ambulanciu a zostala stáť na chodbe. Na jej konci stála žena, potichu telefonovala pri okne. K Dianke doľahli čudné útržky:
Nie, neumrel. Je živší než všetci ostatní. Nenahnevaj sa. Povedala som mu Samozrejme, vie To je jedno, večer preberieme.
Žena schovala telefón a bez pozdravenia zamierila k schodom.
Diana Ivanovna vošla do piatej izby. Koľkosi postele zívali prázdnotou, inokedy by asi niečo povedala o škodlivosti fajčenia, tentoraz však zazrela napätý chrbát muža pri okne a nič dodala.
Pán Ivan Aleksandrovič, zajtra začala, keď sa otočila a stretla s jeho utrápenými očami, zamrzla v polke vety.
Čo je? sadla si ticho na kraj postele, aby nevyzerala nadradene. Je vám zle? Bolí vás niečo?
Nemôžete ma neprepustiť? Mne Ja nemám kam ísť… vyriekol ledva počuteľne.
Jeho posteli je už obsadené. Žena si tu priviedla iného. Povedala, že: Koniec komédie. Som teraz niekoho iného a zostanem mu verná. A môjho Sanycha vieš kam ozval sa zo šera druhý starší pán.
Je to pravda? Diana Ivanovna sa potichu spýtala.
Už vedela, o kom to žena pri okne telefonovala. Dúfala v jeho smrť. Nedočkala sa, tak aspoň oznámila, že jeho miesto už nie je voľné.
Ivan Aleksandrovič, mohutný muž nad päťdesiat, s nakrátko ostrihanými šedivými vlasmi a smutnými očami, ležal chrbtom k oknu.
Diana taktiež hľadela von. Bol pomaly koniec apríla, púčiky na konároch nemocničných stromov čakali, aby vybuchli v mladej zeleni, ale zo šedého neba sa každý okamih mohla zniesť vlažná snehová vločka. Slnko sa počas celého dňa neukázalo.
Naozaj nemáte kam ísť? Priatelia? Deti? spýtala sa citlivo.
Oni majú svoje rodiny. Na deň-dva áno, ale potom? V mojom veku je hanba ako žobrák migrovať. Vedel som, že žena za iným chodí. Dúfal som, že ju to prejde
Ivan Aleksandrovič, pár dní naviac vás nezachráni a my lôžka potrebujeme pre ďalších. Diana sa zamyslela. Ale viete čo? Mám chalupu na dedine, osemdesiat kilometrov od Bratislavy. Cesta pekná, dom je v poriadku, len už dlho v ňom nik nebýval. Kto vie, bude treba trochu ruky priložiť. Zajtra ráno prinesiem kľúče, vysvetlím cestu… rázne vstala a vyšla z izby, nenechala mu čas protestovať.
Nuž, to je niečo! nadchýnal sa druhý pacient. Prísna, ale srdce má ako zvon. Ivan, nevymýšľaj, neodmietaj. Tvoja neverná žena jej za nechty nestojí.
Zotlelo a opadlo už vtáčie čerešňa, veterné dni sa vystriedali so slnečnými. V nedeľu ráno Diana sadla do svojej Hondy a vyrazila navštíviť svojho hosťa.
Bola veľmi príjemne prekvapená dom sa krásne zmenil. Okenné rámy svietili jasnou modrou, strecha bola opravená, na schodíkoch kverelila nová doska namiesto rozbitej. Prišla na dvor, vypla motor. Na gánok vyšiel Ivan Aleksandrovič v tričku, džínsoch a bosý. Nebolo po ňom ani stopy po zúfalom pacientovi. Vyrovnané plecia, opálená tvár, ruky už s pevným svalstvom. Vyzeral spokojne.
Ahoj, prišla som skontrolovať, ako tu žiješ. Nik ťa tu neutláča? vystúpila z auta, opierajúc sa o dvere.
Kto by ma tu utláčal? Traja nemohúci starci sú len radi, že tu niekto je. Dovolenkárov niet, tí si hľadia svoje, zasmial sa ešte trochu prekvapene.
Deduš v tebe naozaj zažiaril. A práca? neodchádzala od auta, on zasa nepozýval dnu.
Práca? To je tak zábavka. Po armáde som zistil, že nič, okrem veliteľstva na vojne, neviem. Pracoval som v strážnej službe, sťažovať sa nemám na čo. Dôchodok dostávam slušný.
Tak ukáž, ako si sa tu zložil, Diana konečne zabuchla dvere a podišla k dverám.
Som úplný truľo, plesol sa Ivan po čele. Prekvapenie, rozhostil ma to. Prvý ju pustil dnu.
Diana sa zastavila vo dverách izby. Na drevenej podlahe ležali staré tkané koberce, po nich sa hrali tiene a slnečné lúče, za záclonou na parapete svietili dva črepníky s muškátmi. Hodiny na stene príjemne tikali.
Tie muškáty mi dala Valentína, tá z konca dediny. Je tu s nimi útulnejšie, nie? ozval sa Ivan, keď si všimol jej pohľad.
Čo to tu tak dobre vonia? otočila sa Diana s úsmevom.
Varil som kapustnicu a pečené zemiaky. Dáš si? začal byť nervózny Ivan, pretože prvýkrát uvidel Dianu s úsmevom. Kým som sa naučil variť, bolo všeličo. Chodím tu ako cudzí, nikdy som na vidieku nebýval. Susedky mi pomohli, naučili. Čosi som pripálil, čosi bolo nejedlé
Diana by si v tej chvíli najradšej ponaťahovala kosti a natiahla ruky ku stropu. Atmosféra domčeku ju zabalila do tepla, vonala bezstarostným detstvom, spomienkami na babku… Po mame sem neprišla, odkedy zomrela. Nevedela. Dom po starých rodičoch bol pre ňu príliš.
Spomenula si, ako naložené auto letom odchádzalo do mesta, s pohármi uhorkovej kvasenky, sladkým džemom aj hubami… Ako to už bolo dávno.
Povedzte, ako dlho vám môžem tu gazdovať? prerušil jej spomienky Ivan.
Buďte tu, koľko chcete. Ja tu nebola osem, deväť rokov… Nemohla. Zastavím sa ešte, ak vám to nebude proti srsti. S vami je tu ako za mamy teplo. Dom, záhrada, to nie je pre mňa. Diana sklopila zrak, Ivan diskrétne pomlčal.
Doviezla som vám aspoň nejaké potraviny, zabudla som, Diana konečne vyskočila von.
Ivan si oddýchol. Prvýkrát ju videl bez plášťa a čepca: v ľahkých šatách, omladnutú, pramienky vlasov rozpustené. Pôsobil na ňu už oveľa bližšie. Ivan si všimol svoje ruky obité od záhradky a pocítil svoj vek.
Diana odišla tesne pred súmrakom a po nej v izbe ostala len vôňa parfému. Čokoľvek Ivan vzal do ruky, všetko mu pripomínalo Dianu a jej vôňu. Srdce mu to vrelo a rozbúchalo dlhé roky spiace city. Dokonca by bol aj vďačný nevernej žene, nebyť nej nič z toho nezažije. Noc potom iba buntošil a nemohol zaspať, stále mysliac na Dianu.
O dva mesiace prišla zas, s nákupom, novou udicou. Plot medzičasom opravil Ivan tak, že ženy z blízkych dedín ho už chodili volať na opravy, oplácali mu mliekom, vajciami… A dom vyzeral hrdý, ako by chcel každému ukázať: Aj ja mám už svojho pána!
V zime vás pohostím domácimi kyslými uhorkami! žartoval Ivan, a Diana si všimla, že zhŕbol, aj brucho zmizlo. Pri jeho pohľade bola rozpačitá.
Slnko práve klesalo k okraju lesa, všetko okolo zafarbilo do oranžova.
Hneď som späť, vybehol Ivan z domčeka.
Diana chvíľu blúdila po dome, vnímala cudzie veci, vône, už tu nebola len sama. Keď dlho nešiel, vyšla na gánok, prešla ulicou, až ho našla položeného na záhrade, opretého o plot.
Ivan! pribehla, kľakla k nemu, merala pulz, bežala po lekárničku, vrátila sa po pohár vody a v letných šatách s prúdením okolo lýtok preháňala medzi autom, domom a Ivanom. Strčila mu pod jazyk tabletku, dala napiť.
O pätnásť minút sa postavil, Diana ho odviedla do postele.
Na slnku som sa prehrial Chcel som vám zobrať na cestu uhorky… Zostaň, neisto šepol, začal jej tykať.
Diana pred ním stála, váhala, čo povedať, Ivan jej sklonil hlavu na brucho a zachrčal zhlboka
Také je to šťastie voláš, čakáš, hľadáš, pýtaš sa, či sa nestratilo na ceste Zvykneš si žiť sám, bez zrady, bez strachu zo straty. No raz sa tvoje kroky pretnú s niečími inými a potom spolu idete ďalej. A láska? V mladosti vášnivá, na hrane, na dosah S rokmi už tichšia, pokojnejšia, ako posledný lúč zapadajúceho slnka.
