Eva stála pri okne a pozerala, ako Miroslav jazdí po dvore svojím novým autom. Susedka Zuzana už tretíkrát vyzrela z chodby – asi jej vadil hluk motora počas jej obľúbeného seriálu. Ale Miroslav sa stále vozil ako chlapec, ktorý práve dostal vytúženú hračku.
„Tati, môžem sa povoziť?“ spýtala sa štrnásťročná Viktória, nahliadajúc mame cez plece.
„Spýtaj sa ho sama,“ odsekla Eva a odišla od okna.
Viktória sa zamračila.
„Mami, čo ti zas je? Veď kúpil auto pre rodinu!“
„Pre rodinu…“ Eva sa trpko usmiala. „Vieš, koľko tá krása stála? A na chatu nemáme, na tvoj tábor tiež zbierame korunu za korunou.“
„Ale veď auto potrebujeme!“ Viktória sa posadila na gauč a podvihla si nohy. „Pamätáš, ako sme chodili k babke autobusmi? Tri prestupy, dusno…“
Eva sa oprela o stenu a zavrela oči. Áno, pamätala. Ale pamätala aj to, ako sa s Miroslavom pol roka hádali o kúpe auta. Ona navrhovala niečo skromnejšie, ojazdené. On tvrdohlavo opakoval: „Buď poriadne auto, alebo žiadne.“ A dopadlo to tak, ako dopadlo – päťročný úver, kvôli ktorému teraz musia šetriť každé euro.
Dvere do bytu sa zatvorili s úderom, ozvali sa rozjarené kroky.
„Moje dievčatá!“ Miroslav vtrhol do izby, žiariac radosťou. „Viki, pojdeme sa povoziť? A ty, Evka?“
„Nie som Evka,“ odsekla žena.
Miroslav sa zastavil, jeho úsmev vyhasol.
„Čo je zas zlé?“
„Všetko!“ Eva sa otočila k nemu. „Kúpil si auto bez toho, aby si sa ma opýtal! Zobral si úver, ktorý budeme splácať do dôchodku!“
„Veď sme to predsa riešili…“
„Riešili sme kúpu auta, nie tohto koryta za tridsaťtisíc eur!“
Viktória sa schúlila a potichu vykĺzla z izby. Na hádky rodičov bola zvyknutá, ale vždy dúfala, že tentoraz to dopadne dobre.
„Koryto?“ Miroslav zčervenal. „To je japonské auto, spočiatlivé, bezpečné! Pre moju rodinu len to najlepšie!“
„A opýtať sa rodiny – to by nešlo?“ Eva sa posadila do kresla, cítiac, ako ju zaplavuje známa únava. „Miro, veď sme sa dohodli na rozpočte…“
„Dohodli, dohodli!“ Prešiel izbou a mával rukami. „A potom čo? Pôjdeme na trh autobusom, zemiaky v taškách ťahať? Alebo si zabudla, ako ťa boleli chrbát?“
Eva si spomenula na ten deň. Naozaj nabrali veľa zeleniny na záhrade jej rodičov, a ona musela niesť ťažké tašky od autobusovej zastávky. Chrbát ju bol tri dni. Ale teraz sa to zdalo ako maličkosť oproti tomu, čo ich čaká.
„Vieš čo,“ vstala, „porozprávame sa zajtra. Keď sa upokojíš.“
„Ja nechcem byť pokojný!“ zakričal za ňou Miroslav. „Pretože mám pravdu! A ty… ty si stále nespokojná!“
Dvere do spálne sa zabuchli. Miroslav zostal sám v obývačke, hľadel na kľúče od nového auta v dlani.
Ráno sa Eva zobudila skoro ako obvykle. Miroslav ešte spal, rozvalený na gauči – zrejme prespal v obývačke. Prešla do kuchyne, zapíMiroslav sa prebudil a v tichosti sa k nej priblížil, zatiaľ čo vonku lístie zo stromov padalo ako slzy, symbolizujúce koniec ich hádky a nový začiatok.
