Posledný cestujúci v autobuse

Posledný cestujúci v autobuse

Baterka bola malá, sotva väčšia než ukazovák, zavesená na zvinutej šnúrke. Nevšimla som si ju hneď. Najprv som zazrela človeka.

Marcová noc, linka číslo jedenásť, konečná Strojárne a späť. Prázdny autobus, svetlá za oknami, pach nafty, gumy a trochu káva z termosky. Už štvrtý rok jazdím tento spoj. A štvrtý rok mám radšej noc ako deň.

V noci tu takmer nikto nie je. Opití po kluboch na Obchodnej tí vždy nastúpia ako partia, kričia, pletú sa s fľašami a za dve zastávky vystúpia. Sestričky po nočnej tie nastúpia ticho, privrú oči a spia, kým nedôjdeme na ich zastávku. Strážnici. Taxikári, ktorým sa pokazilo auto. Každý nastúpi, vystúpi a viac ich nevidím.

Ale tento tento mi utkvel v pamäti.

Chlap po šesťdesiatke. Menší, pevný, v tmavej bunde s kapucňou. Pravú nohu mal vytočenú, akoby zvyknutý chodiť po deravej podlahe. Sadol si vždy na to isté miesto tretí rad vpravo pri okne. Platil hotovosťou, vždy presne. Došiel do cieľovej zastávky. A naspäť. Ani raz nevystúpil.

Všimla som si ho prvýkrát začiatkom marca. Marcové nebo viselo nízko, mesto za oknami bolo sivé aj v noci. On sedel v tom sivom, ako žltá bodka, čosi držal v rukách.

Začala som počítať. Päť nocí po sebe. Dve noci nič. Zasa päť. Ako podľa cestovného poriadku. Ako keby je jeho povolaním jazdiť nočným autobusom.

Nespal, nečítal, nepozeral do mobilu. Nevytiahol slúchadlá, nerozbalil noviny. Sedel, hľadel von a v rukách krútil niečím drobným. V spätnom zrkadle som videla tlmené žlté svetielko, ktoré zabliklo a zhaslo. Akoby svetluška zaletela do autobusu a nevedela nájsť cestu von.

Odkedy som mala štyridsaťštyri. Päťdesiatke som sa ešte blížila, ale už som si zvykla, že sa ma na vek nepýtajú stačí sa pozrieť a vedia. Ruky široké, koža na bruškách prstov drsná od volantu, nechty ostrihané krátko do oblúka, chrbát trochu naklonený doprava zvyk načahovať sa k dverám, stlačiť tlačidlo. Profesionálna deformácia. Aj doma som niekedy zachytila, že pravé plece mám nižšie než ľavé.

Dvanásť rokov sama. Syn Michal vyrástol, má dvadsaťdva, býva s priateľkou na opačnom konci Bratislavy. Volá v nedeľu, ak nezabudne. Neupomínam ho. Nie preto, že nechcem preto, že keď zavolám ja, odpovie mi: Maminka, čo sa stalo? a v hlase má viac obavu než radosť. Znamená to, že telefón od mamy = niečo sa deje. Volanie len tak akoby už nepatrilo do sveta, na ktorý sme popolavili.

Bývalý odišiel, keď mal Michal desať. Odišiel k Ivetke z účtovníctva, zobral všetky vetrovky z chodby a kanvicu z nejakého dôvodu chcel najmä tú. Byt sme rozdelili: jemu dvojizbák, mne garsónka na Šancovej, tretie poschodie. Vtedy som si povedala nuž dobre. Zvládnem to. Nakoniec som zistila, že vlastne zvládať netreba bez neho nebolo horšie. Bolo tichšie. A z ticha bol zrazu dvanásť rokov dlhý prázdny čas.

Odvtedy slovo láska pre mňa znamenalo to isté ako drak v rozprávke. Hezky, ale neverím. Kamarátky sa rozprávali o mužoch počúvala som a prikyvovala. Filmy o láske vypínala v polovici. Nie z urážky, z nevery. Ako Ježiško deti veria, dospelí už vedia, že Ježišo je len otec v nočnej košeli s vatovou bradou.

Nočný spoj mi vyhovoval. Noc bola o ceste, nie o úsměvech na cestujúcich. Nemusela som znášať babky s vozíkom, žiakov s batohmi v uličke. Nemusela som počúvať, ako niekto vrieska do mobilu alebo sŕka kebab na zadnom sedadle. Noc bola len cesta a ticho. Ticho bolo pre mňa akurát. Ako bunda šitá na mieru netlačí, neplandá.

Len tento cestujúci to ticho narušil. Nie hlasom. Prítomnosťou. Bol ako kamienok v topánke malý, ale skrátka o ňom viete.

Dva týždne som len pozorovala. Zvykla som si na neho ako súčasť linky. Parková nastúpi. Strojárne sedí. Späť na Parkovú vystúpi. Kývne mi, ako známemu. Odpoviem rovnakým gestom.

A každú noc svetielko. Žlté, tlmené, v jeho rukách.

Jula, čo ak je bezdomovec? opýtala sa Tamara v dispečingu pred šichtou.

Tamara bola dispečerka ôsmy rok. Silná žena s ryšavými vlasmi zťa polievka, ktoré zvykla viazať ceruzkou. Poznala každého šoféra, kto sa rozvádza, kto pije, kto nepije ale začne. Verila som jej.

Bezdomovci neplatia povedala som. On platí. Vždy mincami, presne.

Možno je blázon?

Je tichý. Sedí, pozerá von, nikoho si nevšíma. Neklepe, nebľaboce. Ako obyčajný chlap. Len jazdí.

Tamara si zamyslene doliala čaj z termosky, s citrónom a mätou, ako každú službu.

Možno ho žena vyhodila premýšľala. Vieš, hádka, žena vrieska a on radšej v noci v autobuse.

Každú noc? Už mesiac? To už nie je hádka, to je rozvod.

Tamara mykla plecom.

Vieš čo, Jula povedala. Láska je, keď ťa doma čakajú s kanvicou. Všetko ostatné je len rozprávka a nočné autobusy.

Usmiala som sa. Mňa doma nikto s kanvicou nečakal. Čakal ma kocúr Filip ryšavý, guľatý, nadradený. Aj ten iba kvôli granulám.

Ale myšlienka mi ostala. Kam ten pán jazdí? Konečná, späť, päť nocí v týždni, už mesiac. Komu by sa chcelo? Prečo?

Asi nespí. Alebo mu to pomáha na staré kolená. Možno starý zvyk v noci robil, nevie oddýchnuť.

Znie to pravdepodobne. Ale oči v spätnom zrkadle hovorili jasné, pokojné, sústredené. Pohľad človeka, čo presne vie, kam ide.

Rozhodla som sa opýtať.

***

Neopýtala som sa hneď. Tri dni som váhala. Smiešne vozím ho každý deň a hanbím sa položiť otázku. Ale v Bratislave to tak chodí: spolu, no oddelene. Nerýp sa do cudzieho, nevypytuj sa, nepleť sa. Hranice. Dodržiavam ich štvrtý rok, bolo to jednoduché, pretože život iných ma netrápil.

Lenže tento cestujúci ma zaujal. A ja som na seba zlostná.

Nastúpil ako vždy na Parkovej, bez dvadsať minút jedna ráno. Vložil mince do kasičky. Sadol si dozadu, tretí rad vpravo. Z kabáta vybral drobnosť, schoval do dlane.

Šli sme mlčky. Za oknami lampy, zhasnuté výklady, prázdne zastávky. Mesto pôsobilo opustene, ako kulisy po predstavení. Len my dvaja herci, čo neodišli.

Čakala som do konečnej. Na Strojárňach stojíme tri minúty podľa grafikonu. Zhasla som svetlo, ostali len tlmené žiarovky. Žltopomračné. Postavila som sa, vyšla z kabíny.

On na svojom mieste. Nohou nehýbal. V ruke drobnosť na šnúrke.

Prepáčte povedala som. Môžem sa niečo spýtať?

Zdvihol hlavu. Mal nízky, zachrípnutý hlas, akoby sa mu v hrdle zasekol kúštik chleba.

Pýtajte sa.

Každú noc jazdíte. Všimla som si to. Už mesiac. Vždy do poslednej zastávky a späť. Prečo?

Chvíľu váhal. Díval sa mi do očí bez strachu, bez podráždenia. Len zvážil, či odpovedať.

Potom povedal:

Idem za ženou.

Nechápala som. Pozrela na hodiny je pol druhej ráno.

Za ženou? Teraz?

Marta chodí na nočnú do Strojární, robí tam na kontrole. Tak ja chodím s ňou. Teda, blízko nej. Autobus ide okolo fabriky ja jej žmurkám do okna baterkou.

Zdvihol ruku. V dlani mal malú baterku na šnúrke. Žlté svetlo. Telo už ošúchané, plast vyšmýkaný od toľkých stisnutí každý večer už celý rok.

Touto, hovorí.

Sadla som si naproti. Nohy zvonili únavou šesť hodín za volantom.

Takže každú noc nastúpate, idete do konečnej, zablikáte žene do okna a späť domov?

Tak.

Stále?

Päť nocí. Ona robí na päť dní, dva voľno. Dva sme doma obaja. Päť dní som tu.

Mlčala som. Aj on. Za oknom stála fabrika trojposchodová tehla z komunistických čias. Omietka padala, rúry hrdzavé. No na treťom poschodí svietilo žlté svetlo. Nočná šichta.

Prečo? spýtala som sa.

Pozrel na mňa, akoby som sa pýtala, načo ľudia dýchajú.

Vy by ste to nespravili?

Nie. Nespravila. Bývalý manžel z gauča nevyšiel ani keď som nosila tašky. Pamätám, raz som ťahala tri z Tesca dve v ruke, jednu v zuboch, lebo som nemohla vybrať kľúč. Zazvonila som. Otvoril, pozrel a hovorí: Čo ti to trvalo tak dlho? Tašky nevzal, len išiel naspäť k telke.

Ale tento jazdí cez celé mesto, aby žmurkol baterkou.

Som Jozef povedal. Jozef Kováč. Ale volajú ma Jojo.

Júlia, vravím. Jula.

Prikývol. Zadíval sa na fabriku.

S Martou sme spolu dvadsaťpäť rokov. Svadba bola v 2001. Mne tridsaťšesť, jej tridsaťtri. Neskoro. Predtým nám to nikdy nevyšlo. Ja som robil zámočníka, ona v kontrole, v tej istej fabrike. Tam sme sa zoznámili. Do dôchodku som šiel predčasne, na škodlivom. Ona ostala. Na nočnú prešla pred tromi rokmi štyridsať percent príplatok, šetríme na chalupu. Šesť árov, pri Modre. Plot, domček, jablone. Marta sníva o jahodách.

Hovoril obyčajne. Bez ľútosti. Ako keď rozprávate o počasí alebo o vlakoch.

Prvý mesiac, čo chodila na nočnú, som nespal. Ležím a myslím ako tam je? Vonku tma, zima. Dvesto metrov z autobusu po ulici sama. Čo keď spadne? Čo ak sa jej niekto prihovorí? A nemôžem zavolať v robote má mobil v skrinke.

Odmlčal sa. Prešiel si dlaňou po kolene.

Potom mi napadlo veď autobus ide okolo. Jedenástka. Nastúpim, preveziem sa. Uvidí, že som nablízku. Fyzicky nie, ale uvidí.

A všimla si?

Najprv nie. Týždeň som jej žmurkal do okna baterkou, ale nechápala. Odráža sa svetlo, nevie rozoznať. Potom doma hovorím: Marta, žmurkám ti každú noc. Pozri si na autobus, keď pôjdeš na nočnú. Pozrela si. Ráno mi zavolala: Jojo, to si bol ty? Hovorím: Áno. Rozplakala sa. Povedala: Žmurkaj mi.

Cítila som, že ma v krku niečo stislo. Ako by som prehltla kúštik chleba. Smiešna predstava, ale iné sa nenašlo.

A prečo späť?

Kde by som tu o pol druhej šiel? Prázdna zóna, ploty, asfalt, lampy, no aj tie nesvietia. Vezmem späť, domov, ľahnem si. O šiestej vstanem idem po ňu.

Po Martu?

Po Martu. Pripravím jej raňajky. Ovsenné vločky s hrozienkami. A čaj. S mätou, čo pestujeme na balkóne. V zime sušená, v lete čerstvá.

Pomyslela som na Tamarin kanvicu. Láska je, keď ťa čakajú s kanvicou. Toto bolo viac než kanvica. Baterka, nočný autobus a ovsená kaša o šiestej. Dvadsaťpäť rokov a mäta z balkóna. Chalupa, na ktorú šetria.

Odtikali tri minúty na konečnej. Vrátila som sa do kabíny, pohla autobus. Jozef sedel tam, kde vždy. Baterka mu ticho ležala na kolene.

Viedla som stroj späť nočným mestom a dumala. Dvanásť rokov som žila sama a nikdy som nikomu neblikala baterkou. Nikto neblikol mne. Bývalý vzal kanvicu, ostal mi kocúr a nočná linka. Teda kocúr Filip, ktorý ma víta len kvôli jedlu.

Ale neprišla urazenosť. Prišlo prekvapenie. Také čosi existuje. Nie vo filme, nie v knihe v autobuse číslo jedenásť, ParkováStrojárne. Živý človek s ošúchanou baterkou prejde nočnou Bratislavou, len aby žena uvidela jeho svetlo vo fabrike.

Na Parkovej vystúpil. Kývol mi, ako obyčajne.

Sledovala som, ako ide domov pomaly, mierne krívajúc, v tmavej bunde. Obyčajný dôchodca. A predsa iný.

***

Na ďalšiu noc som zámerne pribrzdila priamo pri fabrike. Nie na zastávke, ale bližšie, priamo pod oknami tretieho poschodia. Porušenie grafikonu, ale o druhej ráno to nikto neriešil.

Jozef vytiahol baterku. Trikrát krátko, trikrát dlho, trikrát krátko. Rýchlo, presne, akoby počítal takt. Prsty mu švihali zručnosť zámočníka, čo sa roky hrá s drobnými súčiastkami.

Sledovala som spätné zrkadlo. Potom čelné sklo. V ľavom okne tretieho poschodia zažmurkalo svetlo. Slabé, žlté. Tiež trikrát krátko, trikrát dlho, trikrát krátko.

Odpovedala.

Ostal mi dych stáť. Sedela som za volantom a dívala na dve svetielka jedno v autobuse, druhé v okne fabriky. Sto metrov tmy medzi nimi. Tehlová stena, sklo, marcový vzduch. A cez to všetko si dvaja našli cestu.

Len baterka. Len okno. Len dvaja ľudia, ktorí si žmurkajú cez nočnú diaľku. No vedela som, že vidím niečo skutočné. Nie to, čo dávajú v telke alebo v sladkých knihách. Reálne. Také, čo zahreje v nose a pichne v srdci z hanby, že ste svedkom.

Na konečnej som vyšla z kabíny.

Máte svoj kód? pýtam sa.

Jozef stál pri dverách, baterka v vrecku.

Náš, povedal. Nie Morse, nie som odborník. Len sme si vymysleli. Trikrát krátko srdce bije. Trikrát dlho objímam. Trikrát krátko púšťam. Marta sa zasmiala, keď som jej to ukázal. Ty si romantik povedala. Ja nie som romantik. Len sa mi cnie. Aj keď je iba za múrom. Naučila sa náš kód raz-dva. Odvtedy každú noc ona mne, ja jej.

A už rok?

Už rok. Kadejaké počasie. Spomínate, január, mínus dvadsať? Autobus meškal. Na zastávke som mrzol štyridsať minút. Ale vydržal som. A žmurkal. Ráno Marta hovorí: Videla som. Meškal si sedem minút. Počítala som.

Rok. Päť nocí týždenne. Vyše dvestopäťdesiat jázd. Pre pár sekúnd svetla v okne.

Kedysi by som povedala blázon. Posadnutý. Alebo človek, čo nemá čo robiť. Teraz som mlčala. Všetky slová mi prišli chudobné oproti jeho baterke.

Vrátila som sa za volant. Pohla autobus. V zrkadle sedel Jozef Kováč na svojom mieste, výraz spokojný, až šťastný. Každú noc rovnaké a vždy dosť.

Nasledujúce noci som pozerala ešte pozornejšie. Hľadala som podvod, možno oklamáva seba on, alebo jeho žena už dávno na svetlo nepozerá, možno je to len zvyk bez zmyslu.

Štvrtú noc som však spozorovala: keď autobus prechádzal okolo fabriky, na treťom poschodí sa pri skle zjavila ženská silueta. Gaštanové vlasy v zapletanej vrkoči. A baterka. Malá, žltá. Takmer rovnaká.

Čakala. Skutočne čakala. Každú noc vstala od stola, šla k oknu a čakala na svetlo.

O týždeň sa autobus pokazil. Kompresor, možno brzdy nevedela som, volala som opravára. Dispečerka mi dala náhradný malotraktór Karosu. Úzka, trasľavá, sedadlá stiesnené, kúrenie fúkalo len na mňa.

Jozef prišiel na nástupište, ako vždy. Videl vrak namiesto veľkého autobusu a na chvíľu zaváhal potom vošiel. Sadol si hneď ku mne, zadok bol zaprataný náradím.

Jazda bola svižná, celý autobus sa klepal, motor hučal, pružiny trieskali. Ale Jozef držal baterku a tváril sa, akoby šiel limuzínou.

Na konečnej som šla postáť von. On tiež. Stáli sme pri otvorených dverách karosy. Aprílová noc, no dych sa ešte dymil. Nad fabrikou svietilo okno na najvyššom poschodí.

On zažmurkal. Ona odpovedala. Ako vždy.

Jozef, pýtam sa. Dvadsaťpäť rokov… Neunavilo sa to?

Neurazil sa. Usmial sa. Ruky si zahrieval o seba, prsty červené od zimy.

Už sme unavení. Jasné. Kolena bolia, chrbtica tiež. Ale to je iné. To nie je unavený, to je zvyknutý.

Zvyknutý znamená, že omrzelo?

Nie. Zvyknutý že už bez toho nejde. Cigary som si zvykol, ale odvyknúť sa dalo. Marty nie nechcem. Chápete? Niektoré zvyky ničia. Ale niektoré držia pohromade. Marta drží mňa.

A vy ju?

Dúfam, povedal. A neviem presne. Nikdy nepovie: Jojo, ty si moja opora. Ona povie: Jojo, dones chlieb. Ale podľa hlasu poznám. Keď som blízko, dýcha pokojnejšie. Keď odídem, stuhne. Akoby si dvíhala štít.

Mlčím. Počúvam. Nad hlavou nám húka lampa jedna z mála v tej priemyselnej štvrti.

Láska nie je srdce v krku. Láska je, keď vie, kam má ísť. Bez rozmýšľania. Každú noc sadám do autobusu, lebo inak to nie som ja. Tak ako nedýchať. Nedá sa.

A ak by ste ochoreli? Alebo by zrušili spoj?

Zavolám si taxík. Mám odložené eura vzadu za zrkadlom, pre taký prípad. Ak by ani tak nie, prejdem to pešo. Štyri kilometre. Raz som šiel, v novembri. Niečo sa pokazilo, autobus neprišiel. Bol som tam načas. Ráno Marta: Prečo si kríval? Ja že nekrívam, len som bol unavený.

Zasmial sa, tichučko, zachrípnuto. Napadlo mi: to je človek, čo pozná presne svoje prečo. Nie veľké prečo, ale to malé. Kde je baterka, autobus a ovsená kaša. Kde nezabudnúť na chlieb a zatvoriť okno. A závidím mu. Nie Martu, nie lásku tú istotu.

Celý život som si myslela, že láska je niečo obrovské. Hrdinský čin, obeta, veľké slová pri západe slnka. No tu baterka na šnúrke a tichý chlap v nočnom autobuse. A to bolo najviac za štyridsaťštyri rokov.

Sadli sme si späť do karosy. Naštartovala som motor. Kúrenie mi už ani nevadilo. Jozef vložil baterku pod bundu, dlaň na srdce videla som v spätnom.

Šli sme mlčky. Na Parkovej vystúpil, kývol ako vždy. Sledovala som ho, ako kráča domov pravú nohu trocha bokom, krok istý, ruky vo vreckách. Obyčajný dôchodca. A predsa nezvyčajný.

Doma som sa vyzliekla, nakŕmila Filipa, ľahla si. Vytiahla mobil. Našla som v kontaktoch Miško. Kukala do displeja. Za päť minút štyri ráno. Priskoro. Ale číslo ostalo svietiť a ja som s mobilom v dlani zaspala.

***

Volám ďalší deň, o druhej popoludní. Mišo prekvapený:

Mama, čo sa stalo?

Nič. Len tak volám.

Pauza. Počujem, ako rozmýšľa mama volá sama od seba? Mama, čo mesiace nevolala?

Ty si v poriadku?

Úplne. Ako sa máte vy? S Terezou?

Dobre všetko. Pracujeme. Čo je?

Miško, poviem. Dávno som ti nepovedala. Si pre mňa dôležitý. Len to som chcela, aby si vedel.

Ticho. Predstavujem si ho v kuchyni, ako nevedel, čo s druhou rukou.

Aj ty mne, mami.

Rýchlo, trochu hrubo. Ako všetci chlapi v našej rodine. Slová nešli jednoducho, akoby mali pery zalepené. Ale stačilo mi to. Usmiala som sa, odložila mobil.

Potom som sa vybrala do domácich potrieb za rohom, pri ktorých to vonia lepidlom, práškom a plastom nových vedier. V oddelení s baterkami ich bolo dvadsať od veľkých po drobné, s príveskom.

Vybrala som maličkú. So žltým svetlom. Ani palec veľká. Šnúrku si urobím doma, z motúzika, ako Jozef. Predavačka, statná ženská v modrej zástere, sa spýtala:

Potrebujete baterky?

Potrebujem, odvetím.

Doma som stlačila tlačidlo. Žltý lúč na strop. Filip skočil zo stola, buchol sa a zmizol pod posteľou. Skúsila som na stenu. Krúžok svetla, drobný a teplý. Ako tie dva, čo som videla v autobuse.

Vyskúšala som kód. Trikrát krátko. Trikrát dlho. Trikrát krátko. Prvý raz sa mi pomýlili prsty, druhýkrát boli tie dlhé pridlhé, tretí raz štyri krátke, ale na štvrtý raz presne. Srdce bije. Objímam. Púšťam.

Neviem, komu budem žmurkať. Možno synovi. Možno iba sebe. Možno do tmy, ako Jozef, keď Marta ešte netušila, že je to on. Týždeň žmurkal iba tak, zo zvyku, lebo nič iné nedokázal.

Baterka šla do vrecka kabáta. Hneď sa mi lepšie dýchalo. Akoby som už vedela kód. Nie cudzí svoj.

Večer som nastúpila na službu. Tamara naložila čaj s citrónom a mätou, ako vždy.

No čo, tvoj pasažier? Jazdí?

Jazdí, poviem.

Už vieš prečo?

Viem.

No tak povedz.

Tamara, poviem. Nemala si pravdu. Láska nie je, keď ťa doma čaká kanvica. Láska je, keď každú noc prejdeš cez celé mesto s baterkou. Každú noc. Rok. V minus dvadsať. Bez slova sťažnosti.

Tamara sa na mňa pozrela, otvorila ústa, zavrela. Potom povedala:

Jula, nezamilovala si sa?

Nie, poviem. Ja som len uvidela.

Nechápala, nevysvetľovala som. Niečo treba vidieť o druhej ráno, z okna nočného autobusu, kým mesto spí a dvaja si žmurkajú svetielkami cez sto metrov tmy.

Noc. Linka. Opravený autobus, známy, s vôňou nafty, gumy a kávy z termosky. Naštartovala som. Ručička na otáčkomery sa pohla, motor bručal.

Na Parkovej bez dvadsať jedna nastúpil Jozef. Mince v kasičke. Tretí rad vpravo, pri okne. Baterka v dlani. Všetko ako vždy.

Viedla som autobus tmavými ulicami. Semafory len žlté nočný režim. Bez áut, bez ľudí. Mesto spalo. My sme išli.

Na Strojárňach zastala som. O kúsok ďalej ako obyčajne. Aby okná tretieho poschodia boli nadosah.

Jozef vybral baterku. Trikrát krátko, trikrát dlho, trikrát krátko.

Pozerala som na okno. Sekunda. Dve. Tri.

Svetlo. Slabé žmurknutie, tretie poschodie. Trikrát krátko, trikrát dlho, trikrát krátko.

Marta odpovedala.

Jozef dal baterku preč. Oprel sa do sedadla. V zrkadle som videla usmieval sa. Aj mne v hrudi niečo cvaklo. Nie zo smútku, nie z nešťastia. Preto, že som bola pritom pri niečom skutočnom.

Strčila som ruku do vrecka kabáta. Baterka tam bola malá, teplá od tela. Stisla som ju v dlani.

Potom som ju vybrala. Pohľad na okno fabriky, kde už Marta pracuje. Na tmavú ulicu, na svetlá, mokrú cestu, na aprílové nebo bez hviezd.

Stlačila som tlačidlo.

Trikrát krátko. Trikrát dlho. Trikrát krátko.

Žltý lúč sa rozplynul na skle, premietol sa na cestu. Nikto neodpovedal. Ale to nebolo podstatné. Zablikala som a bolo mi lepšie. Akoby ma niekto predsa len uvidel. Niekde. Niekto.

V spätnom zrkadle sa Jozef na mňa pozrel. Kývol. Nič nepovedal. Len kývol.

Dala som baterku do vrecka. Autobus sa rozbehol. Viezla som ho späť domov, k rannej kaši, k mäte na balkóne, k Marite, ktorá príde o šiestej a povie: Jojo, dnes si začal o dve sekundy skôr.

V marci som neverila v lásku. V apríli som mala baterku vo vrecku.

A každú noc, na konečnej Strojárne, blikám do tmy. Trikrát krátko srdce bije. Trikrát dlho objímam. Trikrát krátko púšťam.

Vôňa nafty, gumy a trochu nádeje.

Láska nie je v slovách, ale vo svetle, ktoré vedome pošleme niekomu, na kom záleží hoci by odpoveď prišla len tichým žmurknutím vo tmách.