Posledný cestujúci nočného autobusu
Baterka bola maličká, sotva dlhšia než ukazovák, zavesená na spletanej šnúrke. Najprv som si ju ani nevšimla. Najskôr človeka.
Marcová noc, linka číslo jedenásť, konečná Strojárne a potom späť. Prázdny autobus, pouličné lampy za oknami, vôňa nafty, gumy, a trošku kávy z termosky. Robila som túto trasu štvrtý rok a štvrtý rok mi vyhovovala noc viac než deň.
V noci v autobuse skoro nikoho. Opití po diskotéke na Hviezdoslavovej tí sa vždy nalodili v húfe, hulákali, padali im fľaše a po dvoch zastávkach opäť vystúpili. Zdravotné sestry po druhej zmene tie nastúpili ticho, zavreli oči a zaspali až do svojej zastávky. Strážnici. Taxikári, ktorým zlyhalo auto. Každý nastúpil, vystúpil a nikto nezostal v pamäti.
Ale tento áno.
Muž po šesťdesiatke. Menšieho vzrastu, pevne stavaný, v tmavej bunde s kapucňou. Pravú nohu dával vždy trošku širšie než ľavú, akoby bol zvyknutý na nerovnú podlahu. Sadol si vždy na to isté miesto tretí rad zprava, k oknu. Platil hotovosťou, vždy presne. Vystupoval na konečnej. A potom zase späť. Neodchádzal z autobusu.
Prvýkrát som si ho všimla v začiatku marca. Marcové nebo nízko viselo, mesto za oknami vyzeralo šedivo aj v noci. A on tam sedel v tom sivom meste ako žltý bod a v rukách krútil niečo malé.
Potom som začala počítať. Päť nocí za sebou. Dve bez neho. A zas päť. Ako podľa rozvrhu. Ako keby to bola jeho práca jazdiť v nočnom autobuse.
Nespal, nečítal, nemal telefón, nepoužíval slúchadlá, nerozkladal noviny. Len sedel, hľadel von oknom a v rukách krútil čosi malé. V späťáku som videla tlmené svetielko, žlté, zablikalo a zhaslo. Ako svetluška, ktorá zablúdila a nevie, kadiaľ von.
Bolo mi štyridsaťštyri. Päťdesiatku som ešte nemala, ale už sa ma nikto nepýtal na vek len sa pozreli a uznali si svoje. Ruky široké, mozoľnaté z volantu, nechty krátko zastrihnuté do oblúka. Chrbát trochu vychýlený doprava zvyk naťahovať sa po dverách a stláčať ovládanie. Deformácia z povolania. Aj doma sa mi občas pravé rameno posunulo nižšie než ľavé.
Dvanásť rokov sama. Syn Andrej dospelý, dvadsaťdva, býva s dievčaťom na opačnom konci Bratislavy. Volá v nedeľu, ak nezabudne. Ja nevolám, nie preto, že nechcem, ale keď zavolám ja, jeho Mama, čo sa deje? je viac s obavou ako radosťou. Znamená to: hovorí, len keď sa niečo stalo. Tak sme si to zvykli.
Bývalý muž odišiel, keď mal Andrej desať. Odišiel za Monikou z účtárne, z chodby si vzal bundy a kanvicu práve tú mu bolo treba. Byt sme rozdelili: jemu dvojizbák, mne garsónka na Záhradníckej, tretie poschodie. Vtedy som si vravela dobre. Pretrpím. A potom sa ukázalo, že netreba bez neho je to len tichšie. A ticho sa naťahovalo dvanásť rokov.
Odvtedy slovo láska vo mne vyvolávalo asi toľko ako jednorožec. Pekné, ale neexistuje. Kamarátky rozprávali o mužoch prikývla som. Filmy o láske som vypínala v polovici. Nie z urážky, ale z nevery. Ako sa prestane veriť v Mikuláša, keď vidíš otca s bradou z vaty.
Nočný spoj mi vyhovoval. V noci sa na pasažierov nemusím usmievať. Nemusím znášať babky s vozíčkami či školákov s batohmi v uličke. Nemusím počúvať, keď niekto kričí do mobilu alebo chrúme žemľu v zadnom rade. V noci len cesta a ticho. A to ticho mi sedelo. Ako na mieru šitá bunda netlačí, neplandá.
Ale tento človek ticho rušil. Nie zvukom. Prítomnosťou. Ako kamienok v topánke drobnosť, ale nezabudneš.
Dva týždne som len pozorovala. Pripla sa ku mne ako súčasť trasy. Parková on nastúpi. Strojárne sedí. Naspäť po Parkovú vystúpi. Kývne mi ako starej známej. Kývnem späť.
A každú noc žlté svetielko v jeho dlaniach.
Anka, myslíš, že je bezdomovec? pýtala sa Erika v dispečingu pred smenou.
Erika bola dispečerka už ôsmy rok. Silnejšia, s ryšavými vlasmi stočenými na uzol ceruzkou. Vedela o každom vodičovi kto sa rozvádza, kto pije, kto ešte nepije, ale už začne. Verila som jej.
Bezdomovci neplatia, vravím. Tento platí. Každý raz. Mincami. Presne.
Možno trochu cápa?
Tichý. Sedí, pozerá von. Nikomu neprekáža, nebľaboce, nehojdá sa. Normálny chlap. Len sa vozí.
Erika sa zamyslela a naliala mi čaj z termosky s citrónom a mätou, ako zakaždým pred smenou.
Možno ho vyhodila žena? Vieš, stane sa. Poháda sa, ona kričí, on odíde a ide sa previezť nočným autobusom, počkať.
Každú noc? Mesiac? To už nie je hádka, to je rozvod.
Erika mykla plecami.
Počúvaj, Anka, láska je, keď ťa niekde čakajú s kanvicou. Iné sú len sny a nočné autobusy.
Uškrnula som sa. Mňa s kanvicou nik nečakal. Doma čakal kocúr Miňo ryšavý, tučný, drzá tvár a to len kvôli žrádlu.
Otázka však zostala. Kam ten chlap chodí? Päť nocí v týždni, mesiac v kuse, konečná a späť. Kto to robí? A načo?
Možno nespí. Možno má stareckú únavu. Možno len zvyk z iného života nočné zmeny, nevie prestať.
Logicky to znelo. Ale nebola to pravda. V zrkadle som mu videla do očí jasné, pokojné, sústredené. Človek, ktorý vie, kam ide.
Rozhodla som sa opýtať.
***
Neopýtala som sa hneď. Tri dni som sa odhodlávala. Smiešne, každý večer toho chlapa veziem, ale bojím sa jednej otázky. V meste totiž žijeme takto: popri sebe, nie spolu. Nestrkaj sa do cudzích životov, nespytuj, nenarúšaj hranice. Držala som tieto hranice štyri roky a išlo mi to ľahko. Cudzie životy ma nezaujímali.
Ale tento pasažier áno a hnevala som sa na seba za to.
Vstúpil, ako zvyčajne, na Parkovej, dvadsať minút pred prvou ráno. Hodil mince do pokladničky. Šiel dopredu. Tretí rad zprava, k oknu. Sadol si. Z pod bundy vytiahol niečo na šnúrke, stlačil v dlani.
Šli sme v tichu. Mimo plynuli pouličné lampy, výklady zatvorených obchodov, prázdne zastávky. Mesto vyzeralo opustené, ako kulisa po predstavení. Len my dvaja herci, čo neodišli.
Čakala som do konečnej. Na Strojárňach autobus stal tri minúty. Vypla som svetlo v autobuse, nechala len orientačné. Žlté prítmie. Vstala som, vyšla z kabíny.
Sedel, nepohol sa. V rukách mal ten predmet na šnúrke.
Prepáčte poviem. Môžem sa niečo opýtať?
Zdvihol hlavu. Mal tichý hrubý hlas, akoby mu v hrdle zavadzala omrvinka chleba.
Pýtajte sa.
Jazdíte každú noc. Už mesiac. Vždy na konečnú a späť. Kam takto chodíte?
Chvíľku mlčal. Pozrel mi priamo do očí bez strachu, bez hnevu. Hodnotil, či odpovedať.
Potom povedal:
Za ženou.
Nechápala som. Pozrela som na hodiny jedna dvadsať po polnoci.
Za ženou? Teraz?
Ružena chodí v noci do práce. V Slovnafte na kontrole. A ja sa vozím s ňou. No, nie úplne, ale aspoň popri. Autobus prejde okolo fabriky, a ja jej blikám do okna.
Zdvihol ruku. Na dlani mu ležala malá baterka na spletanej šnúrke. Žlté svetlo. Oškretý plast od dotýkania každú noc, už rok.
Touto, vraví.
Sadla som si oproti. Nohy ma boleli šesť hodín za volantom.
Takže chodíte každú noc autobusom, idete na konečnú, blikáte žene do okna baterkou a idete späť?
Áno.
Každú noc?
Päť nocí za týždeň. Ona robí päť dní, dva dni voľno. Vtedy sme spolu doma. Ostatné som tu.
Mlčala som. Aj on mlčal. Vonku stála fabrika Slovnaft trojposchodová budova z socializmu. Opadávajúca omietka, hrdzavé rúry. Ale na treťom poschodí svietili žlté okná. Nočná smena.
Načo? spýtala som sa.
Pozrel na mňa, akoby som sa pýtala, načo ľudia dýchajú.
A vy by ste nešli?
Nie. Nikdy by som nešla. Môj ex ani z kuchyne nevstal, keď som sa vracala s nákupom. Raz som vláčila tri tašky, jeden som držala zubami, lebo nešlo vytiahnuť kľúče. Zazvonila som. Otvoril, pozrel: Prečo ti to trvá? Tašky nevzal, neuhol, len sa opýtal a šiel späť k televízoru.
A tento ide cez celé mesto, v noci, len aby žene blikol baterkou do okna.
Volám sa Lukáš, povedal. Lukáš Pekár. Ale všetci mi hovoria Laco.
Anna, predstavila som sa. Anka.
Prikývol. Pozrel zase von na fabriku.
S Ruženou sme spolu dvadsaťpäť rokov. Brali sme sa 2001, jej bolo tridsaťtri, mne tridsaťšesť. Našli sme sa až neskôr, obom predtým nevyšlo. Ja som bol sústružník, ona kontrolórka, na tejto fabrike sme sa zoznámili. Štyri roky som už na penzii, ona ostala. Tri roky chodí na nočnú príplatok štyridsať percent, šetríme na chatu. Šestárov v Malackách. Chalúpka, plot, jablone. Ružena sníva o jahodách.
Hovoril bez sebaľútosti. Bez pátosu. Rozprával, ako sa hovorí o počasí alebo o spojoch vlakov.
Prvý mesiac, čo chodila na nočnú, som nespal. Ležím, strop biely, myslím: kde je? Tma, zima. Ide sama, sto metrov od zastávky. A čo keď sa šmykne? Alebo na ňu niekto začne? Nemôžem jej ani zavolať, mobil má v skrinke, zakázané.
Stíchol. Prešiel si dlaňami po kolene.
Potom mi napadlo chodí autobus. Jedenástka. Okolo fabriky. Nasadnem a preveziem sa. Uvidí, že som nablízku. Nie pri nej, ale blízko.
A uvidela?
Nie hneď. Týždeň som blikával do okna baterkou. Nevedela, že som to ja. Vo vnútri svetlo, odraz. Potom doma jej vravím: Ruži, ja ti blikám, pozri každú noc z okna, keď pôjde jedenástka. Pozrela. Ráno mi volala: Laco, to si fakt ty s baterkou? Ja že, áno. Rozplakala sa a povedala: Blikaj ďalej.
Cítila som, ako ma zviera v hrdle. Akoby aj mne uviazol v hrdle kúsok chleba. Smiešne, ale nič lepšie mi nenapadlo.
A naspäť?
Kam by som šiel v noci z Strojární? Tu len ploty, asfalt, lampy každá druhá nesvieti. Vrátim sa domov, zložím, o šiestej vstanem ju čakať.
Pracuje?
Práve skončí. Robím raňajky. Kašu má rada ovsenú s hrozienkami. A čaj. S mätou, tú máme na balkóne. Zimu sušenú, v lete čerstvú.
Spomenula som si na Erikin výraz: Láska je, keď ťa čakajú s kanvicou. Ale tu to bolo viac baterka, nočný autobus a raňajky o šiestej. Tu bolo dvadsaťpäť rokov a mäta z balkóna. Spoločný cieľ: chata.
Tri minúty na konečnej prešli. Vrátila som sa do kabíny, pohla. Lukáš sedel na svojom mieste, baterku v lone.
Viedla som autobus prázdnymi ulicami a myslela na to. Dvanásť rokov sama a nikdy som nikomu nezablikala. A mne tiež neblikli. Exmanžel vzal kanvicu, ostal mi kocúr a nočné smeny. Nie, Miňo nie je spoločnosť, len konzerva.
Ale necítila som krivdu. Prišlo prekvapenie. Dá sa to. Nie vo filme, nie v knihe v jedenástke, na linke Parková Strojárne. Živý muž s ošúchanou baterkou ide nocou, aby jeho žena uvidela svetielko za sklom.
Na Parkovej vystúpil. Ako vždy, prikývol.
Pozerala som, ako ide domov pomaly, trochu krivo, v tmavej bunde. Obyčajný dôchodca. A neobyčajný.
***
Ďalšiu noc som zámerne pribrzdila pri fabrike. Nie na zastávke o niečo ďalej, kde je cesta priamo pod oknami na treťom. Porušenie grafiku, ale kto v dvoch ráno kontroluje?
Lukáš vytiahol baterku. Tri krátke bliky. Tri dlhé. Tri krátke. Rýchlo, presne, akoby odklepal takt. Ruky isté zvyk sústružníka, čo tolko rokov robil s detailmi.
Pozerala som spätným, potom čelom. Na treťom, v najľavejšom okne, sa mihlo svetlo. Slabé, nevýrazné. Tiež tri krátko, tri dlho, tri krátko.
Odpovedala mu.
Ledva som dýchala. Sedela som za volantom, pozerala na dva svetielka jedno v autobuse, jedno za oknom fabriky. Sto metrov tmy medzi nimi. Múr, sklo, marcový vzduch. A cez to všetko dve žlté linky, ktoré sa našli.
Len baterka. Len okno. Len dvaja ľudia, čo sa blikaním v tme nachádzajú. A vedela som, že vidím niečo ozajstné. Nie to, čo púšťajú v TV a núti ťa prepnúť. Niečo, od čoho ti zvlhne nos a prevracia vnútri, lebo je trápne sa pozerať.
Na konečnej som vyšla z kabíny.
Máte svoj kód? spýtala som sa.
Lukáš stál pri dverách, baterku schoval do vrecka.
Náš, usmial sa. Nie Morse, nie som rádiotelegrafista. Len sme vymysleli. Tri krátke ako tlkot srdca. Tri dlhé tak objímam. A tri krátke púšťam. Ružena sa smiala, keď som jej to ukázal. Vravela: Laco, ty si starý romantik. Já nie som romantik. Len mi chýba. Stále. Aj keď je len za stenou. Zapamätala si kód za večer. Každú noc teraz ona mne, ja jej.
A dlho to už tak máte?
Už rok. Každú noc. Aj v zime, aj keď prší. Pamätáte, v januári bolo mínus dvadsať? Autobus mal meškanie. Na zastávke som trčal štyridsať minút, nohy zamrzli. Ale dočkal som. Zablikal. Potom ráno Ružena vraví: Videla som. Meškal si sedem minút. Počítala som.
Rok. Päť nocí v týždni. Viac než dvestopäťdesiat jázd. Pre pár chvíľ svetla v okne.
Predtým by som si myslela blázon. Fanatik, lebo má priveľa času. Teraz som mlčala. Moje slová boli šedivé oproti tej baterke.
Vrátila som sa za volant. Auto sa pohlo. V zrkadle Lukáš pokojne sedel, spokojný. Každú noc robí to isté každú noc mu stačí.
Pár nocí som ho potom pozorovala. Možno sa klame. Možno Ružena už do okna nepozerá a to svetlo si len domýšľa. Možno už to nie je láska, ale zvyk. Rituál bez obsahu.
Na štvrtú noc som však zahliadla keď autobus prechádzal okolo fabriky, na treťom poschodí sa k oknu naklonila žena. Silueta. Gaštanové vlasy zapletené do vrkoča. Tiež mala malú žltú baterku.
Čakala. Skutočne čakala. Každú noc vstala od stola, pristúpila k oknu, čakala na svetielko.
O týždeň autobus zlyhal. Kompresor či čo, nezaujímala som sa, volali servis. Dispečerka poslala záložný Karosa autobus malý, hrkál, úzke sedadlá, kúrenie len pod mojimi nohami.
Lukáš prišiel na Parkovú ako vždy. Vidí Karosu namiesto autobusu, na sekundu sa zarazil, potom vošiel. Sadol na predný rad, ďalej boli na sedadlách náradia. Hneď pri mne.
V Karose sa triasol celý autobus. Motor hučal, páky škrípali, listy pružín narážali na každej diere. Lukáš však držal baterku v dlaniach a pozeral von tak, akoby sedel v luxusnom aute.
Na konečnej som vystúpila na vzduch. Aj on. Postáli sme pri otvorených dverách. Aprílová noc, no chladno dych belavý. Nad fabrikou svietili žlté okná.
On zablikal. Ona odpovedala. Všetko po starom.
Lukáš, povedala som, dvadsaťpäť rokov, to je život. Ružena nie je unavená?
Neurazil sa. Usmial sa. Dlane zalomené prsty červené od zimy.
Unavená. Aj ja. Mladí už nie sme. Jej za šesťdesiat, mne tiež. Kolená bolia, chrbát, zuby Ale je to iné. Nie, že nie je unavená. Je zvyknutá.
Zvyknutá už ju to nebaví?
Nie. Zvyknutá znamená, že bez toho nejde. Naučil som sa fajčiť prestal som. Ťažké tri mesiace. Ale na Ruženu som zvyknutý prestať nechcem. Poznáte ten rozdiel? Sú zvyky, čo ničia. A sú tie, čo držia. Ružena drží mňa.
A vy ju?
Snáď, povedal. Neviem presne. Nepovie: Laco, si môj základ. Povie: Laco, kúp chlieb. Ale na hlase spoznám keď som blízko, dýcha pokojne. Keď odídem, niečo sa zmení. Stiahne sa, je ostražitá. Ako by si dávala štít.
Mlčala som, počúvala. Nad nami hučala lampa jedna z tých, čo tu na priemyslovke ešte svietili. Ostatné už dávno nesvietia.
Láska nie je, keď srdce búcha, ale keď vie, kam ísť. Aj bez mozgu. Noha sama kráča. Každú noc sadám do autobusu, ani nad tým nepremýšľam. Tak, ako dýcham. Skúste nedýchať nejde. Ani mi nepojde nejazdiť.
A keď ochoriete? Alebo autobus zrušia?
Ochoriem zavolám si taxík. Mám na to odložené, osemdesiat eur za zrkadlom v obálke. Autobus zrušia? Pôjdem peši. Štyri kilometre, za hodinu to zvládnem. Jednu noc som išiel, v novembri. Autobus nešiel, závada. Zdvihol som sa a zašiel. Ráno Ružena vraví: Prečo si kríval? Nevedel som, že krívam. Len som bol unavený.
Začal sa smiať. Tichučko, drsno. A ja som si pomyslela: tento človek presne vie, načo žije. Nie v tom veľkom, ale v maličkom kde je baterka, autobus a ovsená kaša s hrozienkami. Kde je dôležité kúpiť chlieb a zatvoriť okno. Závidela som mu. Nie jeho žene, nie jeho láske jeho istote.
Celý život som si myslela, že láska musí byť veľká, silná čin, obeta, veľké slová pri západe slnka. A tu bola nenápadná ošúchaná baterka, tichý muž v nočnom autobuse. A predsa viac než všetko, čo som videla v štyridsaťštvorke.
Sadli sme do Karosy. Naštartovala som. Kúrenie hučalo, vychádzalo len na mňa. Lukáš skryl baterku pod bundu, pritisol dlaň na prsia videla som v spätnom.
Išli sme mlčky. Na Parkovej vystúpil, kývol mi, ako vždy. Pozerala som, ako kráča domov pravá noha širšie, krok rovnomerný, ruky vo vreckách. Obyčajný dôchodca. A predsa niečo viac.
Doma som sa vyzliekla, nakŕmila Miňa, ľahla si. Vzala som mobil. V kontaktoch Andrejko. Pozerala som na displej. Päť minút pred štvrtou. Ráno. Ale číslo zostalo na displeji, svietilo, usnula som s mobilom v ruke.
***
Na ďalší deň som volala o druhej poobede. Andrej bol prekvapený.
Mama, čo sa deje?
Nič, len tak volám.
Ticho. Počula som, ako rozmýšľa: Mama len tak? Mama, čo pol roka prva nezavolala?
Mama, si v poriadku?
Úplne. Ako sa máš? Ako Laura?
Dobre. Pracujem. Aj Laura. Prečo?
Andrejko, povedala som. Dlho som ti nepovedala. Si pre mňa dôležitý. Len som chcela, aby si to vedel.
Pauza. Dlhá. Predstavila som si, ako stojí v kuchyni vždy prijímal hovory v kuchyni nevie, kam s druhou rukou.
Aj ty pre mňa, mama.
Krátko. Stručne. Ako všetci chlapi v našej rodine taký bol aj otec, aj dedo. Nehovorili o citoch, akoby mali ústa zalepené. Ale stačilo mi to. Usmiala som sa, zložila.
Potom som sa obliekla a šla do domácich potrieb za rohom. Predajňa sa volala Domov a záhrada, vo vnútri to voňalo lepidlom, práškom a plastom nových vedier. Našla som pult s baterkami. Vyše dvadsať od veľkých po maličké, na kľúčenku.
Zvolila som maličkú. So žltým svetlom. Akurát do ruky. Bez šnúrky tú spravím neskôr, z motúza, ako Lukáš. Predavačka, okrúhla žena v modrej zástere, sa pýta:
Batérie k tomu?
Prosím, vravím.
Doma som stlačila gombík. Žltý kruh svetla dopadol na strop. Miňo vyskočil od stola, zaliezol pod posteľ. Namierila som baterku na stenu. Malý teplý kruh. Ako tie, čo som vídala spoza volantu.
Vyskúšala som. Tri krátke. Tri dlhé. Tri krátke. Najprv sa to motá prsty neisto, gombík tuhý. Druhý pokus dlhé príliš dlhé. Tretí štyrikrát krátko. Ale na štvrtý raz presne. Srdce bije. Objímam. Púšťam.
Neviem, komu budem blikať. Syna? Sebe? Alebo len tme, ako Lukáš, keď Ružena ešte nevedela, že je to on. Týždeň blikával, na nič nečakal. Len preto, že musel.
Baterka skončila v vrecku kabáta. A mne sa uľavilo. Ako by som aj ja mala svoj kód.
Večer som dorazila do práce. Erika zaliala čaj citrón a mäta, ako vždy.
Tak čo, tvoj cestujúci? Stále jazdí?
Jazdí, hovorím.
Už vieš prečo?
Už hej.
No? Napínaj.
Erika, povedala som. Nemala si pravdu. Láska nie je, keď ťa čakajú s kanvicou. Láska je, keď ideš za tmy cez celé mesto s baterkou. Každú noc. Rok. V mínus dvadsať. Bez sťažnosti.
Erika na mňa pozrela, akoby som nemala všetko v poriadku. Otvorila ústa, zavrela. A vraví:
Anka, zamilovala si sa do cestujúceho?
Nie, odpovedala som. Ja som to iba videla.
Nechápala. Nevysvetľovala som. Niektoré veci sa nedajú opísať. Treba ich zažiť o druhej ráno, z autobusu, keď spí celé mesto a dvaja sa blikaním zdravia cez sto metrov tmy.
Noc. Linka. Autobus už opravený starý, dôverný, s vôňou nafty, gumy a kávy z termosky. Naštartovala som. Ručička otáčkomeru sa pohla, motor zabrnel.
Na Parkovej dvadsať minút pred prvou šiel dnu Lukáš Pekár. Mince do pokladničky. Tretí rad zprava, k oknu. Baterka na šnúrke v dlani. Tak ako vždy.
Šla som s autobusom prázdnymi ulicami. Semafory blikajú žlto nočný režim. Žiadne auto, žiadny človek. Mesto spí. My ideme.
Na Strojárňach som zastala. Trochu ďalej než zvyčajne. Pri oknách na treťom poschodí.
Lukáš vytiahol baterku. Tri krátke, tri dlhé, tri krátke.
Čakala som na okno. Sekunda. Dve. Tri.
Zablesklo svetielko. Utilné, žlté, na treťom poschodí. Tri krátke, tri dlhé, tri krátke.
Ružena odpovedala.
Lukáš skryl baterku. Oprel sa. V zrkadle som videla, že sa usmieva. Aj vo mne sa čosi pohlo. Nie z ľútosti, nie zo závisti. Ale preto, že som bola pri niečom pravom.
Siahla som do vrecka. Baterka bola teplá od tela. Zovrela som ju päsťou.
Potiahla som ju von. Pozerala na fabrikové okno svetlo už zhaslo. Ružena sa vrátila do práce. Pozerala som na tmavú ulicu vpredu. Na lampy, na mokrý asfalt, na aprílovú oblohu bez hviezd.
Stlačila som tlačidlo.
Tri krátke. Tri dlhé. Tri krátke.
Žltý lúč narážal do čelného skla, rozliezal sa po mokrej ceste. Nikto mi neodpovedal. Ale nevadilo. Zablikala som a bolo mi teplejšie. Akoby ma niekde predsa len videl niekto.
V zrkadle sa Lukáš pozrel na mňa. Prikývol. Nič nepovedal. Len prikývol.
Schovala som baterku do vrecka. Pustila sa. Vieziem ho späť domov, k rannej kaši, k mäte na balkóne, k Ružene, ktorá príde o šiestej a povie: Laco, dnes si začal o dve sekundy skôr.
Vo februári som neverila na lásku. V apríli som mala v kabáte baterku.
A každú noc, na konečnej Strojárne, blikali sme do tmy. Tri krátke srdce bije. Tri dlhé objímam. Tri krátke púšťam.
Vôňa nafty, gumy a trošku nádeje.
