Ráno bolo kruté. Sneh oslepoval, prenikavý vietor bičoval tvár a cesty pokryla hladká vrstva ľadu. Ján, vodič školského autobusu z malého mestečka pod Tatrami, otvoril dvere a vpustil dovnútra hŕstku detí zabalených do šál, čiapok a zimníkov.
“Rýchlo, inak mi odpadnú uši!” zasmial sa, zatiaľ čo si mnul ruky.
“Pane Štefanovič, vy ste taký vtipný!” zašepkala prváčka Zuzka. “A prečo nemáte šálu? Mama by vám určite kúpila!”
“Keby moja mama ešte žila, určite by mi dala najteplejší a najkrajší,” odpovedal s jemným smútkom v hlase. “Zatiaľ mi zostáva len závidieť tebe, Zuzička.”
“Poviem mame, nech vám jednu kúpi!”
“Dohodnuté. A teraz – do sedadiel, ľad na ceste nie je žiadna sranda.”
Ján nebol len vodičom. Bol tým, kto deti každé ráno vítal s úsmevom a vtipom. Vedel ich mená, pamätal si, ktoré z nich má narodeniny alebo písomku. Deti ho zbožňovali. Ale doma to nevyzeralo tak ružovo.
“Ján, vieš vôbec, ako dlho ešte budeme platiť tú hypotéku kvôli tvojej ‘láske k deťom’?” povedala jeho žena Alena so zúfalstvom v hlase..
“Milujem svoju prácu… Nájdem spôsob. Sľubujem,” trval na svojom, hoci sa mu srdce sťahovalo z pocitu viny a bezmocnosti.
Keď toho rána zastavil autobus pred školou, Ján deti varoval pred ľadom.
“Martinka, hlavne nezačni krasokorčuľovať na schodoch!”
Keď všetci vybehli, chcel si ísť kúpiť horúcu kávu, aby sa aspoň trochu zohrial.
V tom zo zadnej časti autobusu počul tichý vzlyk.
“Čo sa deje, chlapče?” zavolal a pristúpil bližšie.
Na poslednom sedadle sa chvel malý chlapec. Oči mál úplné slzy a ruky mal modré od chladu.
“Prečo nejdeš do školy?”
“Je mi zima…” zašepkal. “Roztrhli sa mi rukavice a mama s ockom povedali, že nemáme peniaze na nové…”
Ján zovrel zuby. Zdvihol si svoje teplé rukavice a nasadil ich na chlapcove premrznuté prstíky.
“Tak, už lepšie? Pozri, mám jedného kamaráta, čo vyrába rukavice také teplé, že by v nich nezamrzol ani medveď. Po škole ti nejaké prinesiem.”
“Naozaj?” chlapcove oči zažiarili. “Ďakujem!”
Ale Ján vedel, že žiadny taký kamarát neexistuje. Bol to len výmysel. Na kávu nešiel. Posledný svoj euro minul v obchode – kúpil rukavice a lacný šál. Večer, keď deti nastupovali do autobusu, ich tomu chlapcovi podal.
“Tu máš, nech ťa hrejú. O peniazoch nechaj rodičov.”
Chlapec mu obChlapec mu obišiel krk a Ján cítil, ako mu v srdci púšťa ľad.
