Posledný výjazd
Vieš, od samého rána mala Naďa také divné tušenie, že sa niečo stane. Niečo zlé…
Hneď ráno volala mame, ale pani Margita Hrivnáková ju uistila, že je v úplnom poriadku:
Tlak ako mladica, hlava ma nebolí. Čo sa pýtaš, Naďka?
Len tak, pre istotu… povedala Naďa. No dobre, musím sa chystať do roboty, keď by niečo bolo, zavolaj mi, hej?
Dobre, neboj sa.
Po tom telefonáte by ju to malo upokojiť, ale predtucha ju aj tak neopúšťala a necítila sa lepšie.
Nevedela prísť na to, čo sa deje, veď naozaj nemala nejaký dôvod byť nervózna. Hoci, pri takom povolaní ako má ona, sa môže stať hocičo. Najmä v pondelok, všetci vedia, aký býva pondelok náročný.
Dopila kávu, pozrela na hodiny ukazovali pol siedmej rýchlo sa obliekla, zbalila si desiatu a vyrazila do šichty.
*****
Na stanici sa stretla s kolegom vodičom, Petrom Ondrušom, s ktorým mala dnes obiehať celé mesto. Keď ju zbadal, usmial sa a zamával, ona mu len unavene prikývla.
Naďka, čo si taká zamračená? zasmial sa Peťo a pripálil si cigaretu. Čo sa deje?
Ale nič, Peťo. Zatiaľ sa nič nedeje. No cítim, že niečo sa dnes stane, zamračene odpovedala.
Preboha… Od rána hlúposti! Asi si sa nevyspala, čo?
Naďa len mlčky pozrela na oblohu. Bola celá sivá, za chvíľku má pršať ako z krhly a ona odmalička nemá rada dážď…
Možno je to len počasie? Nie predtucha… Pomyslela si, celkom jej to zlepšilo náladu aspoň na sekundu.
No hneď potom zasa pocítila ten nepríjemný pocit, čo ju sprevádzal od rána.
Šťastnú službu, kolegovia! zakričala nová mladá záchranárka, ktorá bežala okolo.
Keď to Peter začul, skoro sa zadusil dymom, zakašľal, a nazlostene jej ukázal päsť. Dievča hneď zbledla.
Prepáčte… Úplne mi to vypadlo z hlavy, hovorila previnilo a rýchlo zmizla.
Prišla len minulý týždeň a ešte si nezapamätala, že želať dobrej služby kolektívu pred výjazdom sa u nás nepatrí. Slovenská povera to vraj prináša smolu.
No, teraz určite niečo fakt príde… zamumlala Naďa, po chrbte jej prebehol mráz.
Neštvi, zamrmlal Peťo, típajúc cigaretu do plechového popolníka.
*****
Naďa si vždy pohrýzala peru, keď dispečerka posielala nový prípad cez tablet s poznámkou v rozhlase:
Muž, 35 rokov, sťažuje sa na silnú bolesť hlavy, nevie rozprávať, podozrenie na mozgovú príhodu.
Ešte aj mozgová príhoda chýbala… pomyslela si. Jasné, musí byť pripravená na všetko, ale…
Každý prípad prežívala, najmä keď išlo o život. Pri mŕtvici sa to mohlo ľahko skončiť tragicky. Zvlášť dnes…
Našťastie, tentoraz šlo len o silnú opicu po nočnej oslave. Naďa mu podala tabletku, poradila poriadne sa vyspať.
Ak by som si dal pivo, pomôže mi to? spýtal sa s nádejou.
Ani náhodou! Len si ublížite. Ak chcete žiť dlho so žiadnym alkoholom.
Po odchode z bytu si konečne vydýchla. Nič strašné sa nestalo.
Možno Peťo mal pravdu to nie je predtucha, ale len únava a vyčerpanosť.
Začínala sa upokojovať, keď sa zrazu ozvala dispečerka a poslala ich… na cintorín.
Prosím? Kamže? podivil sa Peťo.
Na cintorín, odvetila smutne Naďa, pevne držala tablet v rukách.
Mal sa tam konať pohreb nejakého známeho umelca od nás z mesta. Ľudí plno: mladí, starí, ženy i muži, niektorí mlčky stáli s kvetmi, iní plakali, iní rozprávali príhody zosnulého.
Naďa stále čakala, že niečo zlé sa stane. Peťo len fajčil jednu za druhou.
Ale nič sa nestalo. Služby pohotovosti nebolo treba.
Prišli ďalšie výjazdy, ale všetky boli úplne bežné. Tak jej prešiel celý dvanásťhodinový deň, ani si nevšimla, že končí služba.
Ešte desať minút a môžu naspäť na základňu.
Naďa už snívala, ako si doma dá sprchu a hneď si ľahne do postele. A dúfala, že ďalší deň bude lepší.
Pre istotu zavolala mame asi desiaty raz.
Je všetko v najlepšom poriadku, povedala pani Margita. Práve večeriam a chystám sa na správy.
Tak čo, mama je v pohode? opýtal sa Peťo, keď si mobil schovala.
Všetko dobre.
No vidíš! Hovoril som ti, že sa nič nestane! Stále len nejaké zlé tušenie…
Aj tak ho stále cítim, Peťo… Neviem pochopiť, čo ma tak trápi.
Vieš čo? Kúp si nejakého domáceho miláčika. To fakt pomáha na nervy.
To vážne?
Jasné! Ja mám doma kocúra Miša. Prídem domov, skočí mi do lona a pradie a pradie… Je mi hneď lepšie. Všetky starosti fuč. Po takom to človek spí ako bábätko.
Ale, Peťo, s mojimi službami kdeže… Kto by sa oňho staral, keď mňa niet celý deň i noc? Ty máš rodinu, ja som sama.
Chcela ešte niečo dodať, keď tablet zablikal a ozval sa hlas dispečerky:
Naďa, prepáč, ale služba ti ešte nekončí, máme posledný výjazd ulica Hviezdoslavova, číslo 23, byt… chvíľku…
Nebude to štyridsaťosem?
Presne tak. Ako to vieš? prekvapila sa dispečerka.
Tam býva pán František Tomeček. Chodievam k nemu pomaly ako na návštevu. Zase srdce?
Dispečerka si ťažko povzdychla a Naďa pocítila zlý pocit.
Umrel, Naďa. Ešte ráno. Polícia je už tam, ale musíte byť prítomní… Vieš prečo…
Viem… tíško povedala.
Rukou sa jej roztriasol tablet na kolenách a pozrela na Peťa. Aj on všetko počul a mlčky prikývol.
Potom povedal:
Je ho škoda… Keďže, čo si o ňom hovorila, bol to dobrý človek. Ale ty, Naďa, nikde nie si vinná. On sám nechcel ísť do nemocnice, a aj na vyšetrenia kašľal. Pamätaj na to.
Hm…
Naďa sa oprela, zatvorila oči a na chvíľu sa ponorila do seba.
*****
S pánom Františkom sa spoznala tak pred šesť týždňami. Sám volal záchranku pre silnú bolesť na hrudi.
Hovoril, že dvere nechal odomknuté, že môžeme ísť dnu, vravela vtedy dispečerka.
Dobre.
Len čo vošla, privítalo ju malé šteniatko. Úplne mrňavé, ledva na dlaň.
Najskôr na ňu vtipne štekal, potom začal hravo vrčať, až ho pán František zavolal k sebe.
Našiel som ho na ulici, prijal u seba, nuž ma teraz ochraňuje, smial sa starý pán.
Počkajte, ležte, ležte. Šteniatko máte parádne, aj ja by som také chcela, keby sa dalo…
A prečo sa nedá?
Dlhý príbeh… Ale radšej sa pýtam vás: čo presne vás trápi, ako dlho, chodíte na kontroly?
Odpovedal poctivo. Srdce ho začalo hnevať pred rokom, keď mu zomrela žena. Predtým mával pravidelné kontroly, lieky nezabrali, tak…
Viete, ja som tam v čakárni trpkej nálady a v bolestiach. Bolesť neni stále, občas príde a hneď odíde. Keď si dám valocardín alebo nitroglycerín…
To nie je žiadna liečba, jemne sa usmiala Naďa. Dáme EKG.
Aj objavila, že je to so srdcom vážne, no František stále odmietal nemocnicu.
A Bima na koho nechám? Dajte mi radšej injekciu alebo nejakú tabletku.
To je len dočasné, pán František. Odporúčam nemocnicu.
Kolegovia ešte nikdy neposielali do nemocnice, vždy len lieky a som tu! Do nemocnice nejdem. Kludne vám podpíšem, že hospitalizáciu odmietam.
Nepodarilo sa jej ho prehovoriť nikdy. A už sa stalo zvykom, že k nemu chodila len ona, lebo František volával záchranku dosť často: aspoň raz do týždňa.
Viete, kedysi to tak nebolo. Teraz, čo začnú bolesti, hneď sa zľaknem.
Je to horšie, lebo bez liečby sa to zhoršuje. Neprehovárate si to na nemocnicu?
Prepáčte, Naďa, nemôžem. Príjemne hladil šteniatko po hlave. Nemám komu zveriť Bima, chápete?
Ak sa vám niečo stane, čo s ním? spýtala sa.
Nič sa mi nestane! A ak by… aj tak verím, že dobrí ľudia sa postarajú. Susedke som ukázal, kde mám peniaze, nech môže kupovať žrádlo.
Peniaze?
Nuž, nie každý si môže dovoliť psa, kvôli peniazom.
Bol naozaj dobrý človek.
A tak Naďa opäť ide k nemu no dnes sa už nerozprávajú… Posledný výjazd bol naozaj posledný.
A úprimne? S Peťom nesúhlasí cíti, že aspoň kúsok viny nesie. Mala ho prehovoriť na nemocnicu. Mala…
Naďa, sme tu.
Čo? cítila Peťovu ruku na ramene.
Hovorím, už sme tu.
Ledva stúpala na tretie poschodie, vošla do bytu, kde už bol obvodný policajt a suseda, pani Ľudmila, ktorú tiež poznala z minulého výjazdu. Vtedy Františkovi prišlo zle na ulici, Bima držal stále v náručí a Ľudmila mu pomohla zavolať sanitku. Tam sa stretli.
Dobrý deň, Naďa.
Dobrý deň, pani Ľudmila, zatichla Naďa. To vy ste volali políciu?
No jasné, kto iný. To šteniatko od rána štekalo, prekvapilo ma, že František s ním nešiel von, ako vždy. Možno sa mu len nechcelo, pomyslela som si.
A potom?
Potom som išla na chalupu, vrátila sa až večer a pes stále brechal. Zavolala som políciu. Prišli s údržbárom, otvorili dvere… kývla rukou do spálne.
Ďakujem, rozumiem.
Naďa vošla, dlho sa dívala na Františka Tomečka. Udržala slzy len-tak-tak. Vypísala záznam o úmrtí. A potom, akoby jej niečo docvaklo, začala prehľadávať byt, kuchyňu, balkón…
Prepáčte, niečo hľadáte? pýtal sa policajt.
Mal by tu byť psík, nevidíte ho?
Taký čierny? prikývol. Hej, motal sa nám pod nohami a štekal. Potom hovorila suseda, že ho vezme.
Chvalabohu! vydýchla Naďa.
Bála sa totiž, že Bima vyhodili von. František by to nezniesol.
Po rozlúčke s policajtom išla za Ľudmilou, ktorá sa už vyhovorila na iné povinnosti.
Naďa? prekvapila sa susedka. Čosi sa stalo?
Chcela som len poďakovať, že ste si vzali Bima. Ako je na tom?
Kto?
Bim… veď je u vás, nie?
Aha, ten pes? uškrnula sa. Ja som ho nevzala. Na čo by mi bol?
Ale policajt hovoril…
Vzala, teda. Na chvíľku. Potom som ho vypustila, nech sa vybehá. Veď by len v byte štekal a rušil. Navyše, mne zo štekotu bolela hlava.
Počkajte, vy ste ho pustili na ulicu?
Nepustila, vypustila, veď čo v byte, keď už nemá pána. František je mŕtvy.
Ale on mi hovoril, že ste sa dohodli a aj peniaze vám ukázal na žrádlo.
Fraškovala, hneď bola iná: najskôr zmätená, potom nahnevaná:
Neviem, o čom hovoríš, Naďa. S Františkom som na ničom nebola dohodnutá a už vonkoncom mi neukázal žiadne peniaze.
Ale on sám…
Prepáč, Naďa, ale fakt nemám čas. Psovi, keď chce žiť, sa niekto ujme. Svet nie je zlý, možno ho niekto zoberie domov.
*****
Naďa sa rozbehla po schodoch von. Medzitým sa počasie ešte pohoršilo a začalo sa liať. Najskôr mrholilo, potom už rinčal hustý dážď.
Naďa, čo tam zmokáš? kričal Peťo. Poď do auta, prechladneš!
Otvorila dvere, nechala v aute lekárničku a… dvere zatvorila.
Naďa, čo robíš? čudoval sa Peťo, vyšiel ku nej.
Peťo, choď ty na základňu. Služba je skončená, ale ja musím nájsť toho psíka.
Psa? No povedz mi, čo sa deje?
Rýchlo mu vysvetlila, že Ľudmila Bima vypustila a on sa niekde túla. Peťo len pokrčil plecami, pošliapal pätou cigaretu:
Ani náhodou! Sama tu nebudeš. Za chvíľu sa stmieva. Idem hľadať s tebou.
Ale Peťo, nemôžeš predsa len tak nechať auto!
Psst. Nikomu nič nepovieme. Nič zlé sa nestane.
Oba, záchranár aj vodič, hľadali asi desať minút po celom dvore Bima ale akoby sa prepadol.
Potom vyšiel von aj policajt, keď ich zbadal, pridal sa a bez slova pomáhal.
Mám ho! zvolal Peťo a Naďa sa rozbehla.
Policajt prišiel za ňou, a pod lavičkou rovno oproti domu sedel Bim.
Skutočne, vrčal na Peťa, nech ho pusti k sebe.
Bim, zlatíčko! rozplakala sa od šťastia. Ale vlastne v tom daždi sa dali slzy zameniť s kvapkami…
Šteniatko ju spoznalo, vyšlo spod lavičky, smutne pozrelo do jej očí a zavzlykalo.
Viem, malý, viem… Náš František je preč. Už ho niet…
Peťo sa nenápadne otočil, aby si utrel slzy. Ani on nebol často sentimentálny ale teraz sa neubránil. Policajt pozeral do neba, veď predsa chlapi neplačú. Obzvlášť nie v uniforme.
Neviem ti nahradiť pána, ale… prihovárala sa Naďa šteniatku, ak chceš, môžeme spolu skúsiť žiť ďalej. Ideš so mnou?
A Bim išiel.
Lebo vedel, že Naďa je dobrý človek a nič zlé mu neurobí. A navyše Bim naozaj nemal rád dážď…
*****
Na začiatku sa Naďa bála, či to zvládne. Pomohla jej mama keď bola Naďa na šichte, prišla Margita, nakŕmila a povodila Bima.
A cez voľno chodievali do parku všetci traja Naďa, mama aj ich obľúbený pes.
Nikdy neoľutovala, že si vzala toho maličkého a nešťastného chlpáča.
Život jej opäť dával zmysel, dokonca začala chápať Františka Tomečka, aj keď ako doktorka mu nikdy neschvaľovala jeho tvrdohlavosť s liečením.
O pár týždňov sa ich rodina rozrástla o ďalšieho člena.
Bol to ten istý policajt, s ktorým sa Naďa spoznala v byte pána Františka a ktorý s nimi pomáhal hľadať šteniatko. Hneď sa mu zapáčila, i keď okolnosti ich stretnutia neboli najvhodnejšie.
Keď Vladimír prišiel prvýkrát na návštevu s kyticou kvetov, na prahu ho čakal Bim.
Obišiel si ho, dôkladne očuchal, zadíval sa nahor a hlasno zaštekal kontrolou prešiel.
A tak jeho obľúbenej paničke nehrozilo nič okrem šťastia, na ktoré už dávno čakala…
