Posledné volanie
Už od rána ma prenasledoval čudný pocit, že sa dnes niečo musí stať.
Niečo zlé…
Ihneď som zavolala mame, ale pani Eva Mrázová ma uistila, že je všetko v poriadku:
– Tlak mám ako mladá, hlava ma nebolí. A prečo sa pýtaš?
– Len tak, pre istotu… odpovedala som. Musím sa chystať do práce, ale keby niečo, zavolaj mi, prosím.
– Dobre, neboj, zavolám.
Po telefonáte by som sa mala upokojiť, ale na duši mi vôbec neodľahlo a ten zlý pocit ma neopúšťal.
Nedokázala som pochopiť, s čím súvisí, veď žiadny dôvod na obavy predsa nemám.
Ale s takou robotou, akú mám, sa človeku môže stať všeličo. Obzvlášť dnes je pondelok a pondelky sú veru najťažšie dni.
Dopila som studené kávové zvyšky, pozrela na hodiny bolo pol siedmej rýchlo som sa obliekla, vzala si malý desiatok a vyrazila do práce.
*****
Na dvore záchrannej stanice som stretla svojho dnešného vodiča pána Dušana. Mával mi z diaľky a ja som mu len unavene kývla hlavou.
– Vierka, ty si dnes taká zamračená! zasmial sa, zapálil si cigaretu a uprene na mňa pozrel. Čosi sa stalo?
– Nie, Dušan. Zatiaľ sa nič nestalo. Ale cítim, že niečo sa stane, zamyslene som odpovedala.
– No len to nie… Prečo ti od rána chodia po hlave takéto veci? Nepospala si sa, či čo?
Nič som na to nepovedala.
Pozrela som hore na oblohu bola celá sivá, ťažké oblaky viseli nízko, a každú chvíľu sa mohol spustiť lejak.
A ja, od detstva, nemám rada dážď…
Možno to je tým? Možno sa len cítim biedne, lebo je tak mizerné počasie? usmievala som sa v duchu, spokojná, že som si snáď našla rozumný dôvod mojich nepokojných pocitov.
Ale už o chvíľku sa tie zlé myšlienky vrátili späť.
– Veľa šťastia na službe, kolegovia! zakričala mladá dievčina, len čo nás míňala.
Dušan sa rozkašľal od dymu, pozrel na ňu prísne a pohrozil päsťou. Dievča sa zľaklo, zahambila sa.
– Prepáčte, prepáčte… Úplne som zabudla… ospravedlňovala sa rýchlo.
Prišla na stanicu len minulý týždeň ako zdravotníčka a stále ešte nevedela, že prianie šťastia posádke, ktorá ide do služby, vraj nosí smolu.
– No, teraz sa už naisto niečo stane… šepkala som a po chrbte mi prebehol ľadový mráz.
– Fuj, neprivolávaj to… zamrmlal len Dušan a hodil cigaretu do železného koša.
*****
Nechty som si skoro prehrýzla vždy, keď dispečerka posielala na tablet nový adres a do vysielačky oznámila dôvod volania záchranky:
– Muž, 35 rokov, silná bolesť hlavy. Nehovorí zreteľne, možný mozgový príhod.
Také som práve potrebovala… Áno, lekár záchranky musí byť pripravený na všetko, lenže…
Každým výjazdom som žila a veľmi som prežívala, najmä keď išlo o život či smrť. Pri cievnej mozgovej príhode sa to často stáva.
Našťastie, muž, ku ktorému som dnes prišla, nebol v ohrození života.
Hovoril zmätene, lebo popíjal na oslave narodenín až do rána a hlava mu praskala od opice. Dala som mu liek a poradila oddych.
– A čo pivo, nepomôže? dúfal, keď si držal hlavu v dlaniach.
– V žiadnom prípade! Iba si zhoršíte. Ak chcete byť dlhšie zdravý a šťastný, radšej sa alkoholu úplne vyhnite.
S úľavou som vyšla z bytu. Bola som rada, že sa nič vážne nestalo.
Možno má Dušan pravdu a ten zlý pocit, ktorý som spomenula aj jemu, je len výsledok únavy? Už som sa začínala uvoľňovať, keď zrazu z dispečingu prišiel nový príkaz vyraziť na cintorín…
– Kamže? prekvapil sa Dušan.
– Na cintorín… odpovedala som a nervózne zovrela tablet v ruke.
Dnes tam pochovávali nejakého známeho herca z našich končín (čudné, sama som o ňom nikdy nepočula).
Ľudí bolo veľa, mladí aj starí, muži, ženy. Jedni mlčky stáli s kvetmi, iní plakali. Viacerí spomínali zosnulého so slzami v očiach.
Čakala som, že každú chvíľu sa niečo stane. Dušan fajčil jednu za druhou.
Ale nestalo sa nič a záchranku, chvalabohu, nik nepotreboval.
Ďalšie výjazdy už boli rutinné tie, ktoré sa v meste opakujú deň čo deň.
A tak prešumelo do noci takmer 12 hodín služby a zostávalo už len asi desať minút do konca.
Snívala som o horúcej sprche, posteli a o tom, že zajtra bude všetko lepšie.
Pre istotu som ešte raz zavolala mame a opýtala sa, ako sa má.
– Výborne, hlásila Eva Mrázová. Idem večerať a potom si pustím televízor.
– A čo mama, všetko v poriadku? spýtal sa Dušan, keď som schovala mobil do vrecka.
– Všetko dobré.
– No vidíš! rozžiaril sa mojím smerom. Povedal som ti! A ty: zlý pocit, zlý pocit…
– Lenže ten pocit mám stále, Dušan… Naozaj neviem, čo to je.
– Mala by si si zaobstarať zvieratko. Tie stres krásne odbúravajú.
– Myslíš to vážne?
– Pravdaže! Ja mám doma kocúra Murka. Keď prídem, skočí mi na ruky, pradie, a ja cítim, ako mi zvnútra teplo rozlieva A všetky chmáry zmiznú. Spím potom ako malé dieťa.
– Kdeže ja s mojím režimom zviera? Keď som na 24-hodinovej šichte, kto by ho kŕmil? Ty máš aspoň ženu a deti. Ja som sama.
Chcela som ešte čosi povedať, ale vtom sa rozozvučal tablet a v slúchadle sa ozval hlas dispečerky:
– Vierka, prepáč, ale služba ešte nekončí. Skús prijať posledné volanie. Ulica Hviezdoslavova 23. Byt Sekundu…
– Nie je to štyridsaťosem náhodou?
– Je, Vierka, presne. Byt 48. Ako to vieš? čudovala sa.
– Tam býva pán Tibor Štefánik. Chodím k nemu snáď ako na kávu. Zase srdce bolí?
Z dispečingu sa ozval ťažký povzdych a mňa bodlo pri srdci.
– Vierka, zomrel… Asi ráno. Polícia je už na mieste, no a vy tam musíte byť tiež… Vieš, prečo.
– Viem… odpovedala som zvláštnym hlasom.
Rozochvenou rukou som zložila tablet do lona a pozrela na Dušana. Aj on všetko počul, mlčal.
A potom povedal:
– Škoda pána Štefánika. Podľa toho, čo si mi o ňom hovorila Bol dobrý človek. Ale za to nemôžeš, Vierka. Sám nechcel do nemocnice, sám nechodil k lekárom… Nie je to tvoja vina, rozumieš?
– Hmm…
Oprela som sa o opierku a na chvíľu sa uzavrela do seba.
*****
S Tiborom Štefánikom som sa prvýkrát stretla pred mesiacom a pol. Zavolal si záchranku kvôli silnej bolesti na hrudi.
– Dvere nechal pootvorené, pokojne vojdite informovala vtedy dispečerka.
Keď som prekročila prah, privítal ma maličký šteniatko. Malý ako moja dlaň.
Najskôr štekal, potom výstražne poštekával. Až na volanie pána Tibora odcupital chvostom do izby.
– Našiel som ho na ulici a vzal domov, teraz ma bráni pred všetkými, usmieval sa pán Tibor pri pokuse vstať z postele.
– Ležte, ležte, zastavila som ho. Tak to máte to nádherný kúsok. Aj ja by som takého brala, keby som si mohla dovoliť.
– A prečo nemôžete?
– Sú dôvody. Ale povedzte radšej o vašich ťažkostiach. Od kedy vás bolí, sleduje vás lekár?
Pán Tibor odpovedal rozvážne. Problémy so srdcom mal od smrti manželky vtedy sa všetko zhoršilo. Ku lekárom vraj chodil, ale liečba nepomáhala.
– Viete, je mi tam v čakárni vždy horšie… A bolesti prídu a zas odídu.
– Skúste ich opísať.
– Netreba. Trochu pobolí, zas prestane. Dám si valerián alebo rôzne kvapky.
– Ale to vás nelieči usmiala som sa. Poďme radšej spraviť EKG.
Na výsledku boli ozajstné ťažkosti so srdcom a chcela som Tibora Štefánika presvedčiť, nech ide do nemocnice. Trvalo na svojom.
– A komu dám Benyho? Radšej mi pichnite niečo, alebo tabletku.
– To pomôže len dočasne. Najlepšie by bolo ísť do nemocnice.
– Kolegovia pred vami to vždy spravili tak. A pozrite som tu, žijem. Nechcem do nemocnice, napíšem odmietnutie.
Ani raz sa mi ho nepodarilo presvedčiť. Ani vtedy, ani potom.
A tak za ním začala jazdiť výhradne moja posádka. Volal často, snáď raz za týždeň.
– Viete, predtým som to nikdy nemal. Pobolí a prestane. Teraz chytí a nechce pustiť.
– To preto, že je to čoraz horšie. Žiadna liečba, len to ide dole vodou. Skúsme predsa len tú nemocnicu…
– Prepáč, Vierka, nemôžem povedal, vzal šteniatko na ruky a hladil ho po hlavičke. Nemám komu Benyho nechať. Je ešte len maličkým.
– No a keď sa niečo stane vám, kto sa potom o neho postará? pýtala som sa.
– Nikomu sa nič nestane! Ale ak aj áno… Dobrí ľudia sa nájdu. Už som sa dohodol so susedou, že sa ho ujme. Ukázal som jej aj, kde mám peniaze.
– Peniaze? Načo?
– No aby mala za čo kúpiť jedlo pre neho. Viem, mnohí by brali psa z ulice, ale nemajú na to peniaze.
Bol to naozaj dobrý človek.
A teraz znova mierim do bytu pána Štefánika, už však nie kvôli dôvernému rozhovoru.
Posledné volanie bolo skutočne posledným.
A neviem súhlasiť s Dušanom, že to nie je moja vina. Je! Mala som ho presvedčiť na hospitalizáciu… Mala.
– Vierka, už sme tu.
– Prosím?
Ani som necítila Dušanovu ťažkú ruku, ktorou ma jemne potľapkal po pleci.
– Sme tu, vravím.
S nohami ako z vaty som sa vyštverala na tretie poschodie, vošla do bytu, kde už bol policajt a susedka pani Božena Kubíková, ktorú som poznala z predošlých výjazdov.
Raz som ju stretla, keď doslova bežala za mnou, lebo Štefánikovi sa na ulici spravilo zle a držal Benyho pevne v rukách. Vtedy aj ona zavolala záchranku.
– Dobrý večer, Vierka.
– Dobrý, pani Božena… Políciu ste volali vy?
– Áno, samozrejme. Veď kto iný. Ráno šteniatko štekalo, až som sa čudovala, prečo nejde Tibor na prechádzku, keď to robieval každý deň. Ale, povedala som si, možno sa necíti. Potom som šla na chalupu a večer som prišla. Štekal stále, tak som zavolala políciu. Policajt prišiel so zámočníkom, otvorili dvere a tam… ukázala na spálňu.
– Rozumiem, ďakujem.
Vošla som do izby, dlho som sa na pána Štefánika dívala. S veľkým sebazaprením som sa ovládla, aby som sa nerozplakala. Vypísala som papier a potom…
…ako by mi zrazu niečo napadlo, začala som chodiť po byte, hľadala som, aj na balkón som sa pozrela.
– Hľadáte niečo? ozval sa policajt.
– Mal by tu byť šteniatko, ale nikde ho nevidím… Neviete o ňom?
– Taký tmavý malý? Áno, bol tu. Motal sa nám pod nohy, štekal. zasmial sa. Keď ho už mala plné zuby, susedka ho vzala.
Vďakabohu! vydýchla som si.
Bála som sa, že štence skončilo na ulici. Tibor Štefánik ho mal veľmi rád a určite by sa trápil, keby to vedel…
Rozlúčila som sa s policajtom a rozhodla sa zájsť za pani Kubíkovou, ktorá sa vyhovorila, že má ešte veľa práce.
– Vierka? otvorila mi. Čosi sa stalo?
– Chcela som vám len poďakovať, že ste si vzali Benyho. Ako sa mu darí?
– Komu?
– No Benymu Šteniatku. Veď je predsa u vás, nie?
– Neberiem snáď! To len… vypustila som ho von, aby sa vybehali. Veď stále len brechal, aj policajtovi liezol na nervy. A veď načo mi, keď tu voľakto pobehuje, keď aj majiteľ už nežije.
– Ale Tibor vravel, že s vami uzavrel dohodu. Ukázal vám, kde sú peniaze na granule…
Pani Božena zrazu zvážnela. Najskôr pôsobila vyľakane, hneď potom naštvane:
– Netuším, o čom hovoríš, Vierka. Ani peniaze, ani dohodu, nič z toho mi nehovoril.
– Ale sám mi…
– Prepáč, nemám čas sa tu rozprávať. A šteniatko… keď bude chcieť žiť, poradí si. Snáď ho niekto dobrý vezme.
*****
Rýchlo som zbehla po schodoch a vyšla z bytovky. Vonku sa už spustil dážď, najprv drobný, ale každou minútou zosilneli kvapky na ťažké, studené prúdy.
– Vierka, čo tu stojíš na daždi? kričal Dušan. Poď do auta, prechladneš!
Otvorila som dvere, nechala tam lekárničku a…
…zavrela ich naspäť.
– Vieka, čo robíš? nechápal Dušan, vyšiel aj k mne.
– Choď na stanicu, ja ešte musím ešte niečo urobiť.
– Čo také?
– Musím nájsť šteniatko.
– Aké šteniatko, Vierka? Vysvetli mi to!
Povedala som mu rýchlo celú históriu.
Dušan sa zapálil cigaretu. Beny sa nemohol stratiť ďaleko. Musí byť niekde tu. Ty choď na stanicu, ja to tu zvládnem.
Ale Dušan sa rozčertil: Nikam nejdem! Keď sa zotmie, neostanem ťa tu samu. Spolu ideme hľadať toho tvojho Benyho.
Hľadali sme desať minút po celom dvore. Potom sa k nám pridal aj policajt, ktorý práve vyšiel z vchodu a nemohol sa neopytať, čo robíme.
Pridal sa, aj keď ho to zrejme prekvapilo. A mňa, úprimne, príjemne prekvapilo.
– Našiel som ho! zvolal šťastne Dušan, a ja som sa ponáhľala k nemu.
Policajt sa otočil a šiel hneď za mnou.
Našli sme ho pod lavičkou cez cestu. Dušan s ním žartoval: Pozeraj naň, radšej poď vďačne poďakovať! A on na mňa vrčí.
Keď som videla Benyho, uľavilo sa mi. Ril sa pod lavičkou a na vodiča štekal, nedal sa chytiť.
– Beny, môj milý! skoro som sa rozplakala. Ale možno som sa aj rozplakala, len dažďové slzy mi to maskovali. Spoznal si ma, Beny?
Šteniatko ma spoznalo. Vyšlo spod lavičky, pozrelo na mňa tými svojimi smutnými očami a ticho zaskučalo.
– Viem, chlapček, viem… Tibor už nie je s nami. Ale skúsim byť tvoj človek. Pôjdeš so mnou?
A Beny šiel.
Lebo cítil, že som dobrý človek a nič zlé mu nespravím.
A najmä aj on nemal rád dážď…
*****
Prvé dni som mala veľké obavy, či to zvládnem. Na pomoc prišla moja mama.
Keď som slúžila, pani Eva vždy prišla, nakŕmila Benyho, vyviedla ho na prechádzku.
A voľné dni sme trávili všetci spolu v parku ja, mama aj náš milovaný pes.
Neprečinila by som to, že som si toho malého, opusteného psíka vzala.
Naplnil môj život, začala som chápať pána Štefánika. Hoci ako lekárka som mu nemohla schvaľovať jeho odpor k liečbe.
Ale neskôr sa k našej malej rodinke ešte niekto pridal.
Ten istý policajt pán Vladimír, s ktorým som si podala ruku v Štefánikovom byte, zapájal sa do hľadania Benyho a hneď som mu bola sympatická. Aj keď okolnosti neboli práve najveselšie.
Prišiel raz na návštevu s kvetmi a vo dverách ho vítal Beny.
Šteniatko ho ovoňalo, zamračene si ho prezrelo, a po chvíľke veselo šteklo vstup povolený.
A to znamenalo, že svojej milovanej paničke neublíži. Konečne, možno okrem toho šťastia, po ktorom tak dlho túžila…
