– Neuvidím, aby si to učinil, Grigor! Možno by som musela ísť cestou smrti! – kričala Anka Vasáková, pochopi/prekážajúc cestu priestrania, ktorá viedla k záhrade.
– Stúpni stranou, mati! Rozhodnutie je prijaté! Zajtra príde technika a všetko za nej bude ako prenesené! Dokumenty sú už podpísané, – hlboko sa nadýchol Grigor, hoci mu oči hľadeli inde.
– Ktoré dokumenty? Kto ti dal právo rozhodovať o pozemku, ktorý si ostatných štyridsať rokov vyvážal tvoj otec rukami? Alebo si sa poháľal na kliky pre každú jar? – stará žena zhnela staré päsťa, a vetrom však jej sa sivej brzyhry odhotali.
– Neexagérovala by si. Už si nie si v tom veku, kde sa cipy šmýkali v rýchlosti. A potrebom sú ti tie tvoje pokrivené repky a petriku? V obchodoch máš všetko! – Grigor sa až k zachvenú obrace na závoru, no opäť mu matička podela cestu hlavou.
– V obchodoch? – s osúdením začúral. – To nie je jedlo, ale ľahka chemie! V zabitom grotu hrob sa otácovej mi fučáva pri tvojich slovách!
Ich rozhovor pod starou jablonou, plnou plodov, sa nechal späť do bojakrvených žiarlivých deníkov. V lehote rozprestierali sa parohy pastiniek s hruškami, ísť s uzorovými slivkami a vysokými trnovými víškovými rozety. Vzduch bol naplnený ticho potrhanou trávou a spomedzi jablík. Nebo nad dedinou Lešťany bolo ostražito modré, a jemné mraky chudynky odrážali nad ticho spuchnutými domami.
Grigor, vysočký muž s prvou šedivou hranou, cítil, ak mu srdce zasypalo na základe frustrácie. Prišiel z Bratislavy, kde mal kladúce štandardy: predar záhradu biznisu a previezť mati arakán do mesta. Dôm, kde uplynuli jeho detské roky, len zasypal z desiatok rokov, strecha chrobáčkala a mati každý rok má norbu vymeliť si klakát od zimy. Ale ona si to nepreférne.
– Matko, buď rozum Mesa. Máš sedemdesiatštyri. Celý deň si ťa vrtáš na tej záhrade, ako keby na veľmi žila závisela.
– A tá závisí, – tiše odvetila Anka Vasáková s pokorom. – To je moja životná. Čo by som robila v tom tvojom mesteckom arakaní? Pri televíznom šúformrisku? Výborný voľa zabudnem tam.
– Nikto nič nie bude zabúdať, – Grigor si sundal okuliare a odměna si čela. – Tu si budú vedieť s nami. Lenky už má pripravenú miestnosť pre teba, dcéra každý deň núti, keď bába príde.
– To levinko, samozrejme, moje skloňa, – Anka zasmiala, aj na chvíľu jeho tvár sa osvetlia. – Ale toto domáčať nebudem. Všetko je tu moje, všetko známe. Tu každý čulok pamätá tvojho otca.
Grigor sa zavzdornal. Matka bola nielen tvrdohlavná, ale aj prehnaná. Neplatiť s ňou bol sprostosť, ale aj nechať ju v rozpadávajúcom dome si nedokázal dovoliť. Seniorný dom by na nič. Mestský arakan nebol radostný. Ale ani mesto nevyhoviaval.
– Dá sa aspoň, pomôž mi dobudzovať ten posledný uzberaný, – poprosila, neočakavane menej tvrdohlavá. – Jablonie sa tento rok dotkli, jak je možné. Skazené by ste boli.
Grigor priel, hoci nevedel, či je to najlepšia stratégia, ale snažilo sa, že prácou sa zase natáčilo na tému arakánku. Spoločne k sebe prišli do baru cez kozy a schody.
– Pamiatáš, ako tvoj otec tvojho ráno komandoval dať vodu tým jablonám? – sa Anka Vasáková opýtal, keď sa blížili k stromom. – Tvojou hnev by si mu už nevznikal. Však teraz vidíš, ako sú plody? Antónovka, tvoja východisková.
– Pamätám, – nechcel Grigor, hoci si však naše slová činel, ako keby mu ticho v hrdle odmietal. – Ale to bolo dávno, matko. Veci si moderné.
– Vccia sa môžu meniť, ale ludy ostávajú tie isté, – fízlovsky ona odvetila, vraciac sa synovi potrhanou košinou. – Nezabudaj sa, dúra. Koryne si pamätaj.
Slunce pomaly kleslo za obzor, farba neba sa zmodrala do rudých štruktúr. Spoločne pracoval, zbierali úrodu. Grigor občas pozrel na matku, čím si opäť všimol, ako jej ruky a tvár vzdialili. Ale v očiach zaležal ten istý žiarlivý liečivý očakáva.
– Tvoj otec nikdy nepovedal, že pôda je živá, – pokojne Anka. – A čuje si to, a pamätaj si to. Ak si ju šetrne, ona aj ťa.
– Matko, – Grigor dôkladne podrhal kožinku v košičku, hoci si našiel vážne pohľad na matku. – Prednal som to nelep do penáza. Stláčal sa m ňou. Tu si dowu, bez návštev, bez výškovednej pomoci. Ako by si sa stalo?
– Stala by sa nič, – osviňovalo sa matka. – Lucy z hornej dediny sa každý deň zastaví. A Mravčinová nakoncov stále pomáha. Zas budú teba dlhé!
– Lucy má sedemdesiat, a Mravčinová ňu ešte by si zlatá kôže! Aké sú to pomocníky?
– Nerád starú ženu! – kdekto chcel Anka. – My ešte dokážeme o-ghi-gho! Lucy mi včera celý lak s madeľou priniesla, sama to vočka. A Mravčinová má čuchlove, čo ti prirane rýchle!
Grigor si zamiatane stúpil hlavou. Matka žila v svojom svete, kde susedky sú početne mladé a vždy pripravené, kde záhrada je lepšia ako obchod a tam. Ak mu to vysvetliť, že len chce ochrániť? Že vždy, keď sa vydal do Bratislavy, nocami si predstavoval, ako na krížkoch jej spadne na led.
– Vieš, tvoja dcera si dnes matkine zatelefonovala, – niekedy odhalovala Anka s úverom, potichu elemiujúc jablky.
– Lenka? – zasmial si Grigor. – Počo?
– Požiadala, aby si podporila. Povedala, že si úplne vyčerpaný, pracuješ ako osudné. Počíta s ňou.
Grigor si šírnil. Lenka bola vždy podsúdlia jej matky, hoci máli pritom kontrolovali.
– Upratuje m, aby si s Lízou príšti triumf, počas létneho, – pokračovala matka. – Hovorí, že dievča potrebuje čerstvý vzduch, a aký tam potrebuje zabudnúť aj na tieto gadgety. A ja som si pohodila – možno, áno, je to lepšie. Tiež zimné tu, a ja k vám. Škoda nemá byť nevzdať.
– To si teraz vykúľ, – zbadal Grigor.
– Každá tvoja žena! – zhoršila sa Anka. – Zatelefonuj Lenke, ak nevýsledne.
Ukázalo sa, že včas zbierali jabká a chuť sa tmavila. Kozy boli plné, a Grigor si ich teplo doniesol do domu. Anka sa u zeme plácala, kladúc pečené polievky, čaj v starné farné piškoty.
– Po ch, moj výborný. Rozmuťme si jedno, – pozvala.
Čaj bol horký a aromatizovaný, s přidatím červeninových listov a vajíčok. Polievky šli mierne, podpomáhalo mu si spá, hoci večer sa biehal do školy, keď vieme, že jeho matka ho čakala s meškancom.
– Dám, že to chceš, – začala Anka, hoci si pozerala na syna. – Ale, Grigore, požiím si tiež teba. Žila som tu celý život. Tvoj otec, mocnosť tvojím nebeským, hoci to s vlastnými rukami. Každá tyč, každá gáľa naň. Čo mám všetko toho opustiť?
– Matko, nikto nevynucuje tvoj výstup. Žije si tu počas leta, a zimné u nás. Bude ti to lepšie, – hoci Grigor na ňu tlačil.
– A záhrada? A jablonie? Kto na ňa bude mať dozorný?
– Matko, – Grigor si jej ruka, – to nie je tvoj dôvod. Ty si povedala – posledný uzberaný. Možno sa ešte môžeš odpočívať?
Anka Vasáková ticho stála, pozerala do okienka, kde sa už stmelilo. Neďaleho volila kočka, ktoré si druhá. Zvuky ódniky nochy boli také známe a domáce.
– Pamätáš si, keď si v draňku mal strach spať sám? – znenádla sa pýtala.
– Celkom to málo, – znetvorený bol Grigor.
– Otec hoci povedal: “Môj chlapca má sa niečo vlastné. Nezabúda ho ty.” A ja prakticky vždy prebiehať, keď ho sp息, a sedela vedľa neho, – Anka sa usmiala. – Túž, že nevidím, ako sa zmenil? Ako těžko linie mesta tajne spĺňa? Aj tvoja usmievka je iná. Nastavila sa a len upravuje. Hoci však máš túkanci doma.
– Iná? – nevedel Grigor.
– Napínajúca. Neauthentická. Ako keby si vždy bol na práci, aj keď usmievaš.
Grigor písal. Nikdy nežmienal sa o tomto, ale v jej slovách vládla pravda. Život v Bratislave bol bez presného deadline, schôdzok, hlasných zoznamov. Hoci doma často sedel na notebooku, beral, žena si uspávala dcéru. Kedy robil s Lízou v parciku, keď si nekoupal s prácou?
– Zajtra si vyradím obecný a odmietnem zmluv, – nečakane povedal Grigor. – Ale pod jedným podmienkou: tú zimu budeš u nás. Lenka bude hrdá, a Líza iste šťastná.
– A záhrada? – vytrela sa Anka.
– Na jar sa vrátiš a opäť nájdeš. Pomôžem ti.
Stará žena zasmiala sa s nevrleným pohľadom:
– Ale ako bude s tvojou prací? Tvoja príliš bodríš.
– Požijem si dovolenku. Dávno sa k tomu nechce, – tvärdy povedal Grigor.
Ráno ho zamiloval von rande. Anka Vasáková hovorila v kuchyni, pripeństala starou škôlkou. Keď Grigor vstal, práve horúcemu čaje.
– Čo si už upratala? – zavadzala sa.
– Však zabudol? Išto máme ešte česnek, ktorý nájsť, a zemiaky hObject. – Anka bola plný radosne. – Ak si chceš spúšťať všetko do vyjebatí, musí si sa sem ťahať.
Potom zjedli a vystúpia do siedmi, kam ich prajom šír a jarním svetlom. Česame skutočne ždávali – veľké plody viseli, ako diamenty.
– Pozri, ako výnosná! – pytel Anka. – V lete som ich odbyla, a teraz – však?
Pracovali spoločne, a Grigor si chútal s prehĺbením tejto klidnej spoločenskej trávy. Tu mala vždy byť rýchlosť, odpovedať na telefonát, letni na stretnutia. Tu život plynul inak – v súlade s prírodou, s slncom.
– Skús, – Anka mu ukázala jamka. – To nie je to, čo možno keby mala v obchode. To je pravý.
Grigor si berie niečo, pode a do si znej. Osolomulas v ústach, a práve on si zpamätal v minulosti s ockom, ako spolu zbierali česno, a matka robila mu džem. Náhle sa mu svtchly oči.
– Prečo si to? – obavia sa Anka.
– Niky, matko. Len si pripomínal ako my s ockom tu pracovali.
– On ťa zamiloval, Grigor. Hoci bol striktný, ale láskal. Práca pre teba – inštitút, aj apartmán v Bratislave.
– Viem, matko.
K obede mali náplň kozy, a Anka rozhodla, aby miestne dvojicu na samej úprave, a zrešto, čo ostane.
– Zajtra zemeňky začneme robiť, – rozhodla. – Alebo príde zmete.
Večer si sedeli na veranda, kde Grigor zavolal Lenke a tiež oznámil svoje rozhodnutie.
– Ja si radujem, – ešte cez televíziu povedala žena. – Tvoje rozhodnutie je správne. Anka Vasáková v meste by si nevedela zachovať. Mala by tam ráno nech.
– Ale zimné bude vedieť s nami, – upozornil Grigor.
– Samozrejme! My vždy pripravíme miestnosť pre ňu. Ja si už kúpila kvety na okenná podlaha – tie isté lokety, ktoré má obľuba.
Počul a Grigor sa pozrel na matku. Sedela v starostlivom kresle, prebiehala česná, a vyzerala pokojná a šťastná.
– Vieš, – povedal, – ja, možno, si onemocní len jar, ale aj v auguste. Príjdem tam s Lízou a Lenkou, pomôžeme ti s uzberaný.
– A to bude dobre, – prikazovala Anka. – Lízka bude spôsob, aby sa vedela kde jedlo získava. Si si myslela, že to príde z obchodu.
Grigor sa zasmial a objal matku za rúkmi.
– Máš pravdu, matko. Ak stepajú pravdu.
Nasledujúcich niekoľko dní si strávili spolu v okolí. Vyzbierali zemed, vytiahli zemiaky, zachytali organizmy a džemy. Grigor si cítil, ako sa záhrada myti na prácu z rolových katastrálnych údajoch.
– Teraz to bolo, – ukázala Anka, ukazujúc na plné sklenky, – všetko z obidu, všetko vlastným rukama. Čo by si to nezabudol?
– Je zaberám, matko.
V deň odchodu Grigora sa Anka vstala, ako by si vždy. Uvarila čaj, pripravila banok, knihy s džemom, klobáske, ktoré od susedu premcovali.
– Všetky relatíver ma na ľudí, – hovorila, ukladajúc v košičku. – Povedz, aby zdravne kňa. A ja saxa zimné privediem.
– Skvelé, matko.
Pri rozkladu Anky však náhle oblekla sa, ako keby si v detstvo.
– Díky ti, dúra. Za to, že si poslal staru ženu. Za to, že si pomohol s uzberaný. Mým by si jednoducho s ňou.
– Matko, – Grigor objal opak hladko, – to ty mi som ťa za to. Za to, že si možno.
– Ako? – sa zasmiala Anka.
– Pravá. Ako tvoja česne.
Autobus Grigora vracal do Bratislavy, a on myslil na matku, na jej záhradu, na ten posledný uzberaný, ktorý sa ukázal nie byť posledný. Život pokračoval, ako pokračoval plodnosti starsieho s weľkým obľubou, ako pokračovala česne, ako zem diala svoje plody tým, ktorí sa k nej cítili láskou a úctou.
V Bratislave ho ďal Lenka a Líza, a cez niekoľko mesiacov sa priel matka – vyčerpaná z zimného sila, ale plná plánov pre jarné utečenie. A Grigor už vedel, že si vždy vezme dovolenku, ktorú s ní spĺňa. Pretože koryne nie je možné zabudnúť, ako nezabúdať pôdu, na ktorej si zrodil.
Posledný uzberaný tejto veľkosti si spustili, ale pred nami boli stále viac uzberaných. A Grigor vedel, že teraz bude účinkovať ku každému z nich.
