Dnes som sa rozhodol zapísať si príbeh, ktorý mi veľa pripomenul.
Zuzanka nikdy nepoznala svojho otca. Keď trochu vyrastla a spýtala sa mamy, kamarátka len povzdychla:
“Čo, so mnou ti nie je dobre?”
Mária milovala svoju dcéru, aj keď ju nekazila. Ako by ju nemohla milovať? Tichá, s veľkými očami, nikdy neurobila problémy, do školy chodila rada a mama mala vždy posledné slovo.
Bola obyčajné dievča, ničím výnimočná. Nie každý má byť krasavica. Nikdy od nikoho nepočula, že by bola milá alebo pôvabná. “Presne ako jej mama!” hovorili dospelí.
Mama nevoňala drahými parfumami, nemaľovala sa, ani nenosila vysoké podpadky. “Kde by som ich mala nosiť? V práci za tímom bežím celý deň, nohy ma potom bolia ako po bitke,” hovorvala. Pracovala v textilnej továrni. V hale bol taký hluk, že sa naučila hovoriť nahlas, skoro kričať.
Po deviatej triede ju mama poslala na leto na dedinu ku kamarátke Tereze. Asi mala nejaké plány. Dcéra by jej len prekážala, ale ešte na to nebola dostatočne stará.
“Ako ste sa vlastne s mamou spoznali?” spýtala sa Zuzanka. “Ona je z mesta, a vy z dediny.”
“Tvoja mama je tiež z dediny,” usmiala sa teta Tereza. “Kamaráti sme od detstva. Potom ona odišla do mesta, našla si prácu. Nikdy ti to nepovedala? Vždy sa hanbila za svoje korene.” Teta Tereza vzdychla. “Ja som ostala, hneď po škole som sa vydala. Deti nám boh nedal, muž odišiel zarobiť a už sa nevrátil. Tak žijem sama. Tvoja mama aspoň niečo dokázala. Tu zostali len opilci.”
“A môj otec? Viete o ňom niečo?”
“A čo by som nevedela? V továrni pracujú samé ženy. Po šichte človek nemyslí na lásku. Tvojej mame ako vzornej pracovníčke dali byt. Nie každému tak dopriali. A roky utekajú.”
Raz im prišiel opravovať stroje jeden muž. Nebol žiadna krása, ale mužovi to neprekáža. Medzi ženami je každý vzácnosť. Neviem ako, ale otehotnela s ním. A to ešte v poslednej chvíli, skoro jej vyšiel vek.
Mária nebola kráska. Nekápal sa o ňu rad ženíchov. Keď zistila, že bude mať dievčatko, ešte sa viacej tešila. Dievčatko sa dá vychovať aj bez otca. Porodila si pre seba. Tak sa to volá.” Teta Tereza znovu vzdychla.
S ňou sa Zuzanka rozprávala oveľa ľahšie ako s mamou. Naučila ju aj veľa praktických vecí. Čo iné sa dá na dedine robiť? Deti bolo plno, ale všetky príliš malé na to, aby si s nimi rozumela.
A koncom júla prišiel k susedovým starému otcovi nejaký chlapec. Keď Zuzanka prvýkrát uvidel, srdce jej zaplesalo. V záhrade nosil vodu z potoka, a ona sledovala oknom, ako sa hýbe.
Raz zbadala, že ide ku vode, chytila sa do ruky uterák a utekala za ním. Cestou si uvedomila, že zabudla plavky, ale nechcela sa vracať. Sadla si na breh a pozerala, ako sa potápa a smeje. On si ju tiež všimol.
“Čo len sedíš? Voda je teplá!” zvolal.
Zápalila sa, chcela odísť. V tom vyšiel na breh a podal jej laliu, ktorá voňala po vode a bahne.
Ona mu dala svoj uterák. Rozprávali sa. Janka poslal jeho otec na dedinu, pretože sa rozvádzali a delili majetok.
“Čo budeš robiť zajtra?” spýtal sa.
“Nič, pomáhať budem tete Tereze. Prečo?” A v jej hrudi srdce začalo tĺcť ako splašené. Nikdy predtým sa s chlapcom tak nerozprávala.
“Poď so mnou do lesa, huby už rastú, a starý otec má bolavú nohu.”
“Pôjdem,” prikyvla a začervenala sa.
“Len skoro, po rose. Zafúkam ti, keď prídem.” povedal Janko.
Domov išli spolu. On odstraňoval prútikom burinu, ona niesla na pleciach mokrý uterák a zdalo sa jej, že ju objíma.
Prebudila sa skoro, len začalo svitať. Stále pozerala na budík. A ručičky sa akoby vláčili.
“Čo sa tak vrtíš?” opýtala sa teta Tereza a hlasno zívla. “Ešte je skoro.”
“Idem s Jankom na huby, bojím sa, že zaspatím,” priznala sa Zuzanka.
Teta vstala so zármutkom, priniesla z komory gumáky a pracovné oblečenie.
“To si neoblečiem. Budem vyzerať ako strašiak,” zakrútila hlavou.
“Oblec si to, hlúpNikdy nespochybnila svoju lásku k Jankovi, a keď sa ich dcéra narodila, dala jej meno po maminej priateľke z dediny – Tereza.
