Drahý denník,
Dnes som sa zrolovala na gauč a prikrčili si ruky k dolnej časti brucha. Všetko vŕtalo, bolí a pripomínalo mi, čo ma čaká. Rovnaký scenár zakaždým: ostrá bolesť, následné krvácanie, záchranná služba, nemocnica a prázdnota vnútri. Bolo to potrat nepochybujem. Tretí potrat za posledné dva roky, pred tým neúplná tehotenstvo a ešte skôr potrat. Ten posledný, za ktorý som stále platila cenu nemožnosť stať sa matkou.
Natiahla som ruku po telefón a vytlačila číslo záchrannej služby. O pol hodine ma naložili do sanitky, pričom som medzičasom volala manželovi Andrejovi, aby mu povedala, že k večeri nebudem doma.
Znova? spýtal sa, a ja som sa ani neodvážila odpovedať. Slzy stekali po lícach slzy zúfalstva a sklamania v sebe samej. Koľkokrát to ešte môže trvať? Prečo vždy to isté? Alebo ja poznám príčinu týchto opakujúcich sa udalostí? Keby som vtedy nešla pod nôž k pochybnej lekárke, všetko by bolo v poriadku. S Andrejom sme mohli mať päťročné dieťa. Ale dieťa nebolo a už sa možno nikdy neobjaví.
Ako to bolí! zakričala som, zatiaľ čo lekár len dotkol infúziu a pozeral na mňa chladne.
Dva dni v nemocnici sa pretiahli nekonečne. Konečne som dostala prepustenie, a Andrej prišiel s kyticou ruží, ako z predloženého scenára.
Vyzeráš tak bledá, povedal, a ja som len slabým úsmevom prešla okolo. Nemala som dôvod na radosť nemohla som mu darovať dieťa, to bolo jasné.
Cestou domov, sediac vedľa manžela, som si triasla krásny kvetinový buket. Potom som sa obrátila k Andrejovi a povedala:
Už nechcem skúšať. Nemôžem ti dať dieťa.
Nehovor tak, ešte to vyjde, snažil sa ma upokojiť, no ja som sa len usmiala.
Veríš tomu? Päť rokov pod plášťom. Mám takmer tridsať, ty takmer tridsaťpäť. Dosť, hrála som si na budúcu matku. Lekári hovoria, že šance nie sú, možno je čas ich vypočuť.
Ira, budeme mať deti, namietol Andrej, spomeň si slová profesora Hronca. Povedal, že šance existujú, ak budeme dodržiavať jeho predpisy.
A kde je ten profesor? spýtala som sa nervózne. Už nie je nažive, kam zmizli tie predpisy, ktoré mám dodržiavať? Vypadli do leta spolu s tvojím profesorom! Stačilo, Andrej, dosť. Nechcem ťa trápiť, ani seba.
Čo tým chceš povedať? spýtal sa, zamračený, neodvracajúc sa od cesty.
Zhlboka som sa nadýchla a odvrátila tvár bokom.
Rozchádzame sa. Nájdeš si ženu, ktorá ti dá dieťa, a bude ti dobre. Nezaslúžim si tvoju trpezlivosť a šetrné zaobchádzanie. Som prázdna, život vo mne nepretrváva, som ničotná.
Slzy sa mi valili na hrdlo. Andrej mi vzal ruku a polohol ju na pery:
Nehovor blbosť. Zvládneme to. Ľudia žijú aj bez detí, a my to zvládneme. Šťastie nie je len v deťoch.
A v ich počte, šepkla som medzi slzami, stačilo, Andrej. Nepoškodzujme si už teraz otcovské šťastie.
Nechceme si navzájom odoprieť rodinné šťastie, zakročil Andrej.
Tak to bol on zamilovaný do svojej ženy, trpezlivý k jej výkyvom a ochotný vydržať, aby som bola pri ňom. Bojoval som za ňu dlho, prekonával prekážky, odhodil konkurenciu, a keď sa stala mojou manželkou, rozhodol som, že nič viac nepotrebujem na šťastie. Len malý kúsok radosti malé dieťa no osud nám stále neprinášal tú žiaduce výhru.
Andreju som rozumel príbehu Ľubomíry. Vedel som, že pred mnou bola vydatá za staršieho muža, ktorého prinútil otectyran, a že z toho muža urobila neúspešný potrat. To všetko viedlo k súčasnému stavu, a nič nešlo zmeniť. Ľubomíra bola už dlho so mnou, neudržiavala kontakt s otcom a takmer nič nevedela o svojej mladšej sestre.
Nebudem prekvapený, ak otec jedného dňa prinúti aj ňu vziať si nejakého podvodníka pre vlastný úžitok, zamyslel som sa.
Mladšia sestra, Darina, mala dvadsať dva rokov, bola krásna a múdra, rovnako ako staršia, len sa viac podriadiť otcovmu vôli. Otec vychovával dcéry sám, bývalé manželky nemali prístup k ich výchove, pretože tyran tak rozhodol. Ovládal ich ako svoj podnik: ťahal za šnúry, rozhodoval a nariaďoval, čo je správne podľa neho.
Ľubomíra ušla od neho vo dvadsiatich štyroch rokoch, potom stretla mňa a prerušíla všetky väzby s otcom. Odvtedy mi zakazovala kontakt s Darinou, a keď sa jedného dňa na prahu nášho domu objavila Darina, bol som prekvapený.
Čo sa stalo? spýtala som sa hneď, no na jej vyčnievajúci brucho som si nevšimol.
Ušla som od otca, vyplakala Darina a vrhla sa do mojich náručí. Po návrate z nemocnice uplynul len týždeň, Ľubomíra sa upokojila, no tento prekvapivý moment vrátil staré rany.
Čo chcel urobiť? spýtala som sa Ľubomíru.
Chcel chcel, aby som urobila potrat, odpovedala Darina.
Bože môj, si tehotná! zvolala som, pohliadla som na sestru a zachichorila som. A od koho?
Je to jedno. Irka, je to jedno. Je to láska. Otec je ženatý, nechce dieťa. Povedal mi, že buď urobím potrat, alebo ma núti ísť k lekárovi.
Spolu sme plakali. Darina bola krehká, bezbranná, blízka. Nevideli sme sa viac ako päť rokov, a z neľúbivého kačiatka sa stala nádherná labuť. Avšak závislosť na otcovi ju stále trápila, a Ľubomíra mala pocit, že po niekoľkých dňoch Darina sa bude chcieť vrátiť domov. To bolo neprijateľné.
Ja som akceptoval príchod Dariny do nášho domu. Nikdy som nebol proti jej rozhodnutiam, lebo som ju miloval príliš, aby som sa s ňou hádal, a ona nikdy nevyužila túto lásku proti nášmu manželstvu.
Po týždni sa Darina rozhodla, že už nemôže otec trpieť svojou neprítomnosťou.
Nikde ťa nenechám ísť! kričala som, držiať ju za ruky. Chceš, aby ti urobil horšie, tebe aj dieťaťu? Nepomýľ sa, pomysli na budúceho syna.
Už je neskoro na potrat, on ma nedokáže prinútiť, odpovedala pevne Darina. Žiadny lekár ma neberie v 21. týždni.
Ale umelé pôrody môžu spôsobiť! protestovala som. Nerozumieš nič. Vloží ti do čaju nejakú horkú látku a začneš rodiať. Vieš, aké to je? Nie, nevieš! Ja viem!
Zaplakala som a svojimi slzami a presvedčeniami som Darinu presvedčila o svojej pravde. Sestra zostala, ale stále spomínala na otca a cítila sa vadiť.
Darina porodila v júli a okamžite sa chystala vrátiť domov. Ľubomíra chytila malého chlapčeka, pritlačila ho k sebe:
Nenechám ťa odniesť syna tomuto zbabelecovi! Chceš, aby ti otec vychoval takého monštru, aký je sám? Ak chceš, odíď, neodovzdám mu Serka.
Darina pokrčila ramenami:
No, čo! Otec chcel len to, aby som sa vrátila bez dieťaťa. A ty si pre neho stále odrezaný kúsok, ber si toho kričúceho a stále nespokojného potomka.
Vedela som, že Darina má iba popôrodnú depresiu. O mesiac alebo viac, sestra sa určite vráti po svojom dieťati. No mňa potešilo držať v náručí ten maličký kričavý kúsok, vdychovať jeho vôňu, počúvať jeho pláč.
Rozumieš, že ho vezme, opatrne povedal Andrej. Čoskoro sa Darina vráti po synovi.
Rozumiem, odpovedala som, a vo vnútri sa mi lámal srdcový kamenný pás. V dokumentoch bolo, že trojmesačný Serko je pre mňa cudzí a neexistovala žiadna záruka, že raz pri ňom nebude prítomný aj otec.
Zrazu otec zavolal, kričal do slúchadla a vyhrážal sa, že ma roztrhá:
Ak mi nevrátiš môjho vnuka, odrežem ti hlavu a tebe aj manželovi.
Počúvala som otca, vnútri sa chladilo a čakala som na príchod prarodiča deň za dňom. Chcela som vziať dieťa, zbaliť veci a ujsť z Bratislavy kamkoľvek. Keby nebol Andrej, ktorý ma chránil a bol pripravený brániť svoju ženu za každú cenu, urobila by som to. Bola som pripravená čeliť otcovi, no strašne som sa bála zohliadnuť mu do očí. Stretnutie sa však neuskutočnilo.
Namiesto toho nastala tragédia. Darina a otec prišli o život pri autonehode, ktorý sa stal na ceste medzi Bratislavou a Trnavou. Serko zostal so mnou a ja som začala vybavovať opatrovníctvo nad synom. Už nikto ho nepríznačoval, a tak som dostala nádej na vlastné dieťa. Táto šanca sa zdala poslednou. Andrej nevoľal, pochopil, že iná možnosť neexistuje.
Papierovanie sa pretiahlo, musela som prejsť mnohými inštitúciami, aby som získala starostlivosť o Serka. Túžila som po sestre, aj po otcovi som cítila súcit, ale na druhej strane som konečne mala dieťa, syna, ktorého som mohla považovať za svojho. Bol mi takmer vlastný a podobal sa Darine.
Zabudnutá na pravidelnú kontrolu u gynekológa, lekárka ma zaskočila otázkou:
Máš nejaké oneskorenie?
Pohľadala som ramená:
Áno. Ale nevedela som na to myslieť, stres, vieš.
Aký stres! křikla lekárka. Urobila si test?
Zamračila som sa.
Rýchlo na ultrazvuk! prikázala.
Bola to dlhodočkaná tehotenstvo nie len tehotenstvo, ale také, ktoré prekročilo dvanásť týždňov.
Prvýkrát si doniesla dieťa do takého solídneho termínu, povedala lekárka, to je dobrý znak. Ľaháš si na odpočinok.
Čože! Mám dieťa v rukách.
Máš dieťa v bruchu! A manžel má, nech sa stará o toho jedného, kým nosíš druhého. Pozri na obrazovku! Zdravé dieťa vo vnútri, má právo na život.
Súhlasila som. Po dvoch mesiacoch som opustila nemocnicu s udržaným tehotenstvom a s vierou, že všetko bude v poriadku. Pred vchodom na mňa čakal Andrej s kyticou a tentoraz aj s kočíkom. V kočíku sedel Serko, veselý a kričavý, keď ma uvidel. Usmiala som sa, pohladila brucho, objala manžela, potom syna. Vnútri sa hýbala aj dcéra, ktorá mala prísť na svet o niekoľko mesiacov. Posledná šanca, šťastná šanca, naplnený sen a nádej na lepšiu budúcnosť.
