Dnes si zapisujem svoje myšlienky do denníka.
Zakrútená na pohovke som si dvíhala ruky k bruchu. Všetko bolo ako vždy: ostrá bolesť, krv, sanitka, nemocnica a prázdnota. Opäť potrat. Tretí za dva roky. Predtým zamlknutá gravidita a ešte skúšku potrat. Ten potrat, za ktorý teraz platím neschopnosťou stať sa matkou.
Vytiahla som telefón a zavolala záchranku. Cestou do nemocnice som dovolala Martinovi, aby vedel, že na večeru neprídem.
“Znova?” spýtal sa. Neodpovedala som. Slzy mi stekali po tvárov. Boli to slzy beznádeje a zúfalstva. Koľko krát ešte? Prečo sa to stále opakuje? Vedela som prečo. Keby som tenkrát nešla k tomu pochybnému lekárovi, mohli sme s Martinom mať päťročné dieťa. Ale nemali sme ho. A už ho, zdá sa, nebudeme mať nikdy.
“Tak to bolí,” vypravila som zo seba. Lekár len otočil infúziu a chladne sa na mňa pozrel.
Dva dni v nemocnici boli úmorné. Potom prepustenie, Martin s kyticou ruží, všetko ako v scenári.
“Si taká bledá,” povedal. Usmiala som sa slabo. Nemala som dôvod na radosť. Nemohla som mu dať dieťa, to bolo jasné.
Cestou domov som si v rukách mnemala kyticu. Otočila som sa k Martinovi:
“Už viac nechcem skúšať. Nedokážem ti dať dieťa.”
“Nevrav tak, ešte to vyjde,” snažil sa ma povzbudiť.
“Ty tomu naozaj veríš? Päť rokov do vetra. Mne je takmer tridsať, tebe tridsaťpäť. Dosť. Lekári hovoria, že šanca je nulová. Možno je čas im uveriť.”
“Zuzka, budeme mať deti,” odvetil. “Pamätáš si, čo povedal profesor Kováč? Šanca je, ak budeme dodržiavať jeho rady.”
“A kde je ten tvoj profesor?” spýtala som sa nervózne. “Už je mŕtvy. A tie jeho rady? Zmizli spolu s ním. Martin, dosť. Nechcem ťa mučiť, ani seba.”
“Čo tým chceš povedať?” zamračil sa, neodtrhujúc oči od cesty.
Nadýchla som sa hlboko a obrátila tvár k oknu.
“Rozídeme sa. Nájdeš si ženu, ktorá ti dá dieťa. Ja si nezaslúžim tvoju trpezlivosť. Som prázdna, život vo mne nezostane, som nanič.”
Slzy mi stekali po tvári. Martin vzal moju ruku a pritlačil ju k svojim perám:
“Nehovaj nezmysly. Zvládneme to. Sú ľudia, ktorí žijú bez detí, a my tiež môžeme. Šťastie nie je v deťoch.”
“V ich počte,” zašepkala som. “Dosť, Martin. Neber si otcovstvo.”
“Neber si moje rodinné šťastie,” prerušil ma.
Taký bol celý: zamilovaný, trpezlivý, ochotný znášať moje nálady, len aby som bola pri ňom. Dlho ma dobýjal, odstránil všetkých súperov, a keď som sa stala jeho ženou, rozhodol sa, že nič viac nepotrebuje. Snáď len ten malý uzlík šťastia, ale osud nám ho stále odopieral.
Martin vedel o mojej minulosti. Vedel, že pred ním som bola vydatá za staršieho muža, do ktorého ma donútil otec tyran. Vedel o tom potrate, ktorý všetko pokazil. Nič sa nedalo zmeniť. S otcom som neudržiavala kontakt, ani s mojou mladšou sestrou Veronikou som takmer nekomunikovala.
“Nebudem prekvapená, ak otec donúti aj Veroniku vydať sa za nejakého grázla kvôli vlastnej koristi.”
Veronike bolo dvadsaťdva. Bola krásna a chytrá, ako som bola ja, len sa otcovi podriadzovala viac než ja. Vychovával nás sám, bývalé manželky k nám nemali prístup. Riadil nás ako svoju firmu: ťahal za nitky, rozhodoval za nás.
Utekla som od neho v dvadsiatich štyroch, stretla Martina a prerušila všetky kontakty. Keď sa však na prahu nášho domu objavila Veronika, bola som šokovaná.
“Čo sa stalo?” spýtala som sa hneď. Až potom som si všimla jej vyčnievajúce brucho.
“Utekla som od otca,” vzlykla a vrúbala sa do mojej ruky. Od prepustenia z nemocnice ubehlo týždeň, konečne som sa upokojila, a teraz toto.
“Čo chcel urobiť?”
“Chcel… aby som potratila.”
“Bože, vždyť si tehotná!” zvolala som, pozorne si ju prehliadajúc. “A od koho?”
“Na tom nezáleží. Zuzka, nezáleží. Bolo to z lásky. On je ženatý, nechce dieťa. Otec povedal, že buď potrat, alebo ma k lekárovi odvlečie násilím.”
Plačala som s ňou. Veronika bola taká krehká, bezbranná. Nevideli sme sa päť rokov a z ošklivého kačiatka sa stala labuť. Len tá závislosť od otca všetko kazila. Vedela som, že za pár dní sa bude chcieť vrátiť domov. To som nemohla dopustiť.
Martin sa s príchodom Veroniky zmieril. Nikdy mi neodporoval, príliš ma miloval. A ja som to nikdy nezneužila.
Samozrejme, po týždni Veronika oznámila, že sa musí vrátiť.
“Nepustím ťa!” křikla som, chytiac ju za ruky. “Chceš, aby ublížil tebe aj dieťaťu? Ak nie na seba, aspoň na syna mysli!”
“Už je neskoro na potrat, žiaden lekár by to nespravil v dvadsiatom týždni,” trvala na svojom.
“Ale môže vyvolať pôrod!” odsekla som. “Dá ti do čaju niečo a ty len porodíš. Vieš, aké to je? Ty nevieš! Ale ja áno!”
Plačúc som ju presvedčila. Zostala, no stále sa cítila vinná.
Veronika porodila v júli a hneď chcela ísť domov. Chytila som jej syna a privrela k sebe:
“Nedovolím ti zobrať ho k tomu zloduchovi! Chceš, aby z neho vychoval monštrum, akým je on sám? Ak chceš ísť, choď. Miška ti nedám.”
Veronika pokrčila plecami:
“Nemusíš. Otec chcel, aby som sa vrátila bez neho. Ty si pre
