Posledná prosba
Vieš, že ja sa už asi domov nikdy nevrátim, nariekal Matej, kriviac sa od bolesti. A Natálku už asi nikdy neuvidím. Veď som jej chcel požiadať o ruku Nestihol som. Prečo práve toto všetko musím zažiť?!
Ale no, neberte to tak ťažko, pousmiala sa zdravotná sestra, keď videla, ako Matej, ktorého doviezli Rýchlou zdravotnou pomocou, nápadne zbledol. Všetko bude v poriadku.
Pochybujem ledva zo seba dostal Matej.
Potom už len ticho ležal a nemo sledoval, ako ho pripravujú na operáciu; strach mal priamo v očiach.
*****
Matej nikdy nemocnice nemal rád.
Od detstva k nim cítil odpor vždy tam trpel, a najhoršie bolo, že lekári a sestričky sa za tie duševné útrapy nikdy ani len neospravedlnili.
“No tak, Matejíček, už dosť bolo sĺz, usmievala sa sestra, keď mu brala krv z prsta. Veď si už veľký chlapec, onedlho pôjdeš do školy a plačeš ako dievča. Nehanbíš sa?”
Matej na ňu cez slzy pozeral, snažil sa vytrhnúť, reval, lebo utiecť z ambulancie sa proste nedalo. Nie, nehanbil sa bolelo ho to a veľmi urazilo.
Cestou domov z detskej polikliniky potom mame dookola tvrdil, že už nikdy a za nič na svete do nemocnice nepôjde.
Áno, presne tak nikdy a za nič. Radšej umriem, len už tam nepôjdem! vyhlásil s presvedčením.
Zlatko, čo to hovoríš? snažila sa ho upokojiť mama. Lekári sú tu predsa preto, aby ľudia boli zdraví a žili čo najdlhšie. Nemáš sa čoho báť.
No jasné, že sú super škrípal Matej, hľadiac na svoj prst, z ktorého mu vzali polku života. Sami sa nech liečia, mňa nech nechajú tak!
A nemám ti už asi hovoriť, čo prežil, keď ho rodičia pochytili do zubnej ambulancie, lebo mu museli vytrhnúť zub?
Tak kričal, že ho bolo počuť aj na ulici. Cez zavreté okno!
No, tie spomienky Nič príjemné.
Preto vôbec nebolo zvláštne, že už ako dospelý, sa nemocniciam i personálu vyhýbal, ako mohol.
Ale vieš, aký osud býva. Raz sa mu, nech si zaumienil hocčo, nevyhlo skončil v nemocnici s akútnym zápalom slepého čreva.
Zvíjal sa od bolesti tak, že jeho Natálka, s ktorou mal ísť na večeru, jednoducho musela zavolať záchranku.
Netreba volat sanitku, to prejde prosil ju Matej.
Ty si sa zbláznil? Vidím, ako trpíš. Podľa mňa je to apendix, vieš, ja to tiež už mala. Takmer to isté.
Tak teda Mateja priviezli do Šiestej nemocnice v Bratislave.
No vieš, čo nasledovalo
Keď si len na chvíľku predstavil, ako sa mu budú hŕabať vo vnútri chirurgovia, prepadla ho úzkosť.
A keď na chodbe uvidel dvoch sanitárov, ako ticho a pochmúrne vezú vozík s pacientom, ktorý to už mal za sebou, chytilo ho vyložene zlé tušenie.
“Je koniec, domov sa už nevrátim nariekal v duchu Matej, zvíjajúc sa od bolesti. A Natálku už nikdy neuvidím. Veď som jej chcel požiadať o ruku. Len som to už nestihol Prečo toto všetko práve ja?
No, neberte si to tak, zasmiala sa sestrička, keď si všimla, ako Matej bledne čoraz viac. Operácia je jednoduchá, ste tu načas. Ak by ste k nám prišli neskôr, mohli by nastať vážne komplikácie.
Operácia prebehla presne podľa plánu, žiadne prekvapenia, z ktorých by mal panický strach, sa nekonali; dokonca ho to ani nijako nebolo. Prvýkrát za dlhý čas mal na nemocnicu pozitívnu skúsenosť až mu to bolo podozrivé.
Oblbnutý anestéziou, zhasli ho priamo na sále a keď sa prebral, už mal najhoršie dávno za sebou. Hneď ho presunuli na izbu.
A potom celý deň spal ako zabitý. Prebudil sa len na okamihy, keď mu menili infúziu. Potom znova zaspal ako bábo.
A ráno
ráno Matej zbadal, že má na izbe spoločnosť staršieho pána.
“Už len to mi chýbalo, pomyslel si mrzuto. Bude ma tu zásobovať vlastnými spomienkami.”
Nijako nebol nastavený na spoločnosť. Chcel kľud, ticho a aby si ho všetci nevšímali.
Ani Natálke nezavolal. Len jej poslal rýchlo SMS-ku, že je všetko v poriadku, nech sa nebojí, a mobil schoval pod vankúš. Potichu potom rozmýšľal, aké je to celé blbé, že zrovna teraz, keď mal v pláne zásadnú vec, skončil v nemocnici.
S Natálkou žije spolu už vyše roka a práve včera večer jej chcel predložiť zásnubný prsteň. Rezervoval na večeru stôl v reštaurácii, dohodol sa s huslistom, ktorý jej mal zahrať obľúbenú pesničku. Vtedy im mal čašník priniesť prsteň ukrytý pod dezertom.
Matej chcel, aby bol ten moment dokonalý.
Ale nevyšlo Osud to zariadil inak. A namiesto toho, aby teraz debatoval s láskou o svadbe, ležal v nemocnici s cudzincom.
No k jeho veľkému prekvapeniu, pán v rokoch bol ticho, neotravoval rečami.
Len sa slušne pozdravil a viac nič. Sem-tam si niečo šomral pod nos, keď sa mu nedarilo dovolať. Celý deň len vytáčal číslo, nakoniec sa mu vybila batéria v telefóne.
A nabíjačku nemal. Zostala doma. Hľadať ju po rýchlom balení nemal čas.
U sestier taký starý typ nabíjačky na tlačítkový mobil tiež nebol k dispozícii.
Starec sa tak zadíval na zhasnutý displej, roztriasli sa mu ruky a začal plakať. To už aj Matejovi prišlo trochu divne, aj ho chytil taký mierny pocit hanby. To teda nie je nejaký otravný dedko, má očividne seriózne starosti.
Tak po chvíli ticha si Matej sadol na kraj postele. Predsa len, rozprávať sa ležiac by bolo čudné.
Je u vás všetko v poriadku? opatrne sa opýtal toho pána.
Nemôžem sa dovolať synovi, povzdychol dedko.
On nevie, že ste v nemocnici?
Vie, vie sestrička mu hovorila, keď ma tu priviezli. Ale aj tak nechce so mnou hovoriť. Pohádali sme sa pred pol rokom, tesne pred mojimi narodeninami. On ma chcel dať do domova dôchodcov, aby mohol predať môj dom, no ja som nesúhlasil. Nie kvôli domu
Starý pán porozprával Matejovi, ako pred pár dňami dostal infarkt.
Doktori ho stabilizovali, no povedali, že chirurgický zákrok je nevyhnutný.
Máme ho naplánovaný na pozajtra, utrel si slzu pán. Ale bojím sa, že do operačnej sály už ani nedôjdem
Ale, to sú hlúposti! povzbudil ho Matej. Lekári sú na to, aby nám život predlžovali. Bude to dobré, len nebuďte pesimista. Mne včera vybrali slepé črevo, žijem!
Pán sa len pousmial, ale vysvetľovať rozdiel medzi apendixom a srdcom nemal potrebu.
Ostala mi len psíka, na ulici. Preto som chcel poprosiť syna, či by mi nedal na ňu pozor, keď tu už nebudem. Alebo nech ju aspoň dá do dobrých rúk. Susedia by si ju tiež nevzali, svojej zveri majú dosť. Syn by mohol túto moju poslednú prosbu splniť, keď už zdedí dom, ktorý chce predať. Lenže on neodpovedá. A keď mu sestrička volala, ani počuť o mne nechcel. Takého mám syna
Hmm zamyslene vydýchol Matej.
Veľmi sa bojím o moju Trnku, čo s ňou bude? Kto sa o ňu postará? Ako tam vonku vydrží sama?
Starý čudák, pomyslel si Matej. Má pred sebou operáciu a myslí iba na psa.
Ale keď mu vyrozprával, ako ju našiel, úplne na starca zmenil názor. Pochopil, že Trnka je preňho oveľa viac než len pes.
Našiel som ju presne na narodeniny, pred pol rokom, rozprával starec. Syn mi ani nezagratuloval, iných príbuzných nemám. Moja žena je už päť rokov na onom svete. Ale, zaujímavé, v noc pred narodeninami sa mi prisnila držala na vodítku psa, mávala a usmievala sa. V ten istý deň som šiel do potravín, vonku pršalo, chladno, a tam bola uviazaná psina. Spýtal som sa predavačiek, ale nikto niečo nevedel. Stál som pri nej, dúfal, že sa majiteľ vráti. Nevrátil. Za tmy som pochopil, že je opustená.
Tak ste si ju vzali domov?
Vzal, nevedel som inak. Znie to ako bláznovstvo, ale bola mi od ženy ako dar na narodeniny. Dívam sa na to tak, starý pán sa usmial. Vedela, že som sám, že ma syn ignoruje, tak mi poslala aspoň priateľa.
V živote je možné všetko, prikývol Matej. Pravdu povediac, osobne tomu až tak neveril. Ale nechcel ho sklamať starý pán jasne potreboval podporu.
My s Trnkou sme si veľmi rýchlo porozumeli, pokračoval starec. Ešte tri týždne som dával po meste inzeráty nikto sa neprihlásil. A som rád! Trnka pre mňa znamená viac, než čosi ako pes. Je to zmysel života na staré kolená.
Večer rozmýšľal Matej stále nad tou fenku vonku. Aj nad tým, aký je syn toho pána chladný.
Treba byť fakt márne bezcitný, vedieť, že vlastný otec je v nemocnici a aj tak ho ignorovať!
A keď zaspal, sníval, že kráča za túlavým psíkom celou ulicou presne ako mu dedko hovoril o Trnke. Psík sa túlil, hľadal niekoho
A Matej ho stále len sledoval ani nevedel prečo, mal jednoducho pocit, že to má tak byť.
Prebral sa na to, že pán vedľa neho na posteli chrčí, dusí sa, lapá po dychu a drží sa za srdce.
Mám zavolať doktora? spýtal sa Matej vyplašene, keď vyskočil a pribehol k nemu.
Nie, nie To zavolaj môjmu synovi, Dávidovi. Môžeš? Číslo mám na lístočku na stolíku. Povedz mu, nech príde, ak sa dá rád by som sa rozlúčil. Ak to nestihne alebo nepríde, nech aspoň dá Trnku do dobrých rúk. Už ju asi neuvidím, len aby som mohol zomrieť s pocitom, že o ňu bude postarané.
Matej chvíľu váhal, či volať doktora alebo najprv splniť starcovo želanie, potom však trasľavými rukami vytiahol mobil, zobral paper s číslom a začal vyťukávať Dávidovo číslo.
Haló, pán Dávid? Tu je Matej, ležím na izbe s vaším otcom Matej si uvedomil, že ani nepozná meno svojho spolupacienta.
Jozef Tomáš zasipel starec.
S pánom Jozefom Tomášom, dodal Matej. Je mu zle, prosí vás, aby ste prišli.
Umiera či čo? výrazne ožil Dávid. A v ktorej nemocnici? V tej šiestej, hej? Lebo už neviem
Áno, šiesta nemocnica v Bratislave, tretie poschodie, izba 314.
Matej pre istotu nadiktoval aj adresu. Potom zhodil mobil na perinu a ponáhľal sa za sestrou. Našťastie, ďaleko nemusel sestra driemala pri stole.
Vysvetlil jej, čo sa deje a rýchlo sa vrátil do izby.
Ako ste na tom, pán Tomáš? spýtal sa, jemne mu uchopil ruku. Sestrička už volá doktora. Vy to zvládnete, veď syn sľúbil, že príde. Len neodpájajte sa, dobre? Ešte nie je váš čas. Počujete ma?
Srdce pána Tomáša dotĺklo ešte pred tým, než s doktorkou pribehol na izbu lekár. Zmeral mu pulz, siahla na krk, pozrel do očí, niečo zamrmlal a vyšiel.
Asi po dvadsiatich minútach prišli do izby tí istí sanitári, ktorých Matej videl pred operáciou.
*****
Váš otec mi vlastne zomrel priamo v náručí, povedal Matej Dávidovi, keď sa ten na druhý deň zjavil.
No, aspoň že tak, sucho poznamenal Dávid. Dobre, že netrpel. A mňa nezaťažil. Viete, ako to býva prahnete starať sa o starých Kedy? Ja mám rodinu, prácu Tak aspoň takto.
Pán Tomáš chcel, aby ste dali jeho psíka do dobrých rúk, doplnil Matej.
Psíka? Ach, áno, tú bastardku z ulice, čo dotiahol. Koho zaujíma nejaký pes? Aj kvôli tej beštii nechcel ísť do domova. Hovoril som mu, že tam mu bude lepšie, postarajú sa o neho, žiadne zdravotné komplikácie. Nepočúval
Bola to posledná prosba vášho otca, povedal Matej a pozrel naňho pohŕdavo. Skutočne je taký problém to splniť? Veď dom, ktorý chcete predať, je už váš.
Dávid sa na neho zvláštne pozrel, nič však nepovedal. Zobral len z izby starý tlačítkový telefón a papierik s číslom všetko, čo tu Jozef Tomáš mal. Ani sa nerozlúčil, len tresol dverami.
Matej ľahol na posteľ a zamyslel sa. Je mu toho dôchodcu ľúto. Mal sedemdesiatsedem, ale niektorí sa dožijú pokojne stovky.
Aj on mohol, keď nie stovky, aspoň deväťdesiatky. Ale osud zariadil inak.
Zvláštna vec, ten osud. A psík teraz ostal bez láskavého pána. Nikomu nepotrebná.
Pochybujem, že Dávid splní otcovu poslednú prosbu, premýšľal Matej. Dom predá, a Trnka ostane na ulici. Možno ju budú kŕmiť susedia, ak nie, skončila.
Aj doma sa mu stále o tom snívalo pán Tomáš chodil po uliciach a volal tú svoju fenu. Volal a ona nikde. Po lícach mu tiekli slzy.
Matej všetko sledoval akoby zvonku, a ani sa nemohol ubrániť slzám. Už ani nepamätal, kedy naposledy naozaj plakal.
Od dňa, čo si prisahal, že už nebude revať ako dievča.
Sny pretrvávali, ani keď prišiel domov. Stále po prebudení bol roztržitý. A Natálka to nemohla nevidieť.
Matej, si v pohode?
Jasne, len premýšľam.
Nad čím, ak smiem?
Vieš, na izbe bol so mnou dôchodca. Priviezli ho so srdcovým záchvatom a nestihli ho už operovať. Mal len psa
A nemá niekoho, kto by ho vzal?
Má syna, ale sú pohádaní. Viackrát mu volal a ten nedvíhal. Keď konečne prišiel, jeho otec už bol mŕtvy. Hovoril som mu o psovi, ale úprimne, podľa mňa je mu to absolútne jedno. Viac ho zaujímal dom po otcovi. Pri mne už volal makléra, že ako rýchlo môže predať a či musí čakať na dedičstvo. Tak sa bojím o toho psa, hoci som ho nikdy nevidel. Ale hádam bol rovnako dobrý ako jeho pán.
Tak sa na to choďme pozrieť, navrhla Natálka. Ak tam ešte je, vezmeme si ju.
Robíš si srandu? Nevadí ti to?
Naopak, bola by som rada! Aspoň budeme viac chodiť von, bude sranda.
Pekné, pousmial sa Matej a objal ju. Ale nepoznáme adresu
Na recepcii určite majú jeho kartu, usmiala sa Natálka. Nechaj to na mňa. Len cestou ešte musíme kúpiť aspoň čokoládu a dobrú kávu.
Ver či nie, káva a čoko dokážu zázraky pani na recepcii, ktorá si Mateja síce pamätala, striktne odmietala predať informácie. Ale keď jej Natálka podala sladkosti a Matej vyrozprával ich dôvody, s úsmevom vyhľadal adresu.
O niečo vyše pol hodiny už stáli pred upraveným domčekom na okraji Trnavy. Obišli celý plot, na dvore však ani stopy po psovi.
Zo susediaceho dvora vyšla pani.
Hľadáte tu niekoho? Tento dom je prázdny.
Viem, prikývol Matej. Ja som s Jozefom Tomášom ležal na izbe. Zomrel mi pred očami.
Nevravte! Ako mi je to ľúto Bol to taký dobrý človek dnes takých už nerobia. Nech mu je zem ľahká. Ale jeho syn sa ani o pohreb poriadne nepostaral, len potajomky to vybavil. Hneď skúša prerobiť dom a predať drahšie.
Iné som od Dávida nečakal Pani, nevideli ste tu jeho fenku? Pán Tomáš sa o ňu veľmi bál.
Trnku? Videla. Každý deň sedela za bráničkou a pozerala na cestu. Čakala. V tú noc, keď Jozef zomrel, zavýjala do rána. A odvtedy každú noc kvíli a hľadá ho. Ja jej rozumiem, je to ťažké. Ale Dávid, čo tu bol, na ňu len kričal. Nakoniec ju odviezol preč. Nebol tu už niekoľko dní, asi šiel domov za rodinou.
Neviete, kam ju odviezol? Alebo ako vyzerala?
Malá, krásna, šikovná. Počkajte, mám v mobile fotku.
Ukázala im záber bola tam krátkonohá, milá fenka, zlatohnedá, typický slovenský jazvečík.
Veď tá je rozkošná, rozžiarila sa Natálka. Tak vám nepovedal, kam ju dáva?
Spýtala som sa, že našiel jej vraj nových majiteľov. On by si ju určite nenechal, zvieratá nikdy nemusel. Nechápem, že taký človek vyrástol z takého otca. Nie syn, ale karierista!
Poďakovali sa, nasadli do auta odchádzali bez slova. Oboch ťažil pocit, že prišli neskoro. Ak by boli prišli skôr, mohli jej možno pomôcť.
Možno Dávid splnil otcovo želanie, ale kto vie? Možno ju vyhodil
Pre istotu prešli ešte pár ulíc v okolí, spytovali sa ľudí, či nevideli túlavú fenku. Nikto nič. A keď sa Matej snažil dovolať Dávidovi a vyzistiť pravdu, nebral mu, a nakoniec ho zablokoval.
Dúfajme, že Trnka má aspoň šťastie, usmiala sa smutne Natálka. Lepšie si držať nádej, ako sa zmieriť s tým, čo je zlé.
Ako by ich ale osud nechcel nechať tak, schválne Cestou z mesta sa utvorila zápcha, tak Natálka zabočila na obchádzku.
Ušli pár kilometrov, až zrazu spomalila, ukáza rukou ku kraji tam sedela fenka. A akoby z oka vypadla tej zo susedkinej fotky.
Počuj, nie je to Trnka? spýtala sa Natálka.
Vyzerá tak, pokývol Matej. Ideme to preveriť.
Zastali, vystúpili a išli pomaly za ňou.
Fenka najprv študovala, ale keď Matej kľakol, natiahol ruku a potichu povedal:
Trnka! Neboj sa, poznám tvojho pána, veľmi ma prosil, aby sme na teba dali pozor. Chceš ísť k nám domov?
Trnka sa prekvapene otočila, zaváňala, zamrzla Potom ale pribehol, jemne sa obtrel o Mateja a po chvíli začal vrtieť chvostom. Cítila, že ruky tohto človeka vonia po Jozefovi Tomášovi.
Matej ju pohladil a keď sa im pozrela do očí, v nich zablyšťali malé slzičky. Všetci traja ich mali. Natálke tiekli potichu po lícach, keď sledovala, ako sa psík dôverčivo mazná k jej chlapcovi.
Onedlho všetci, usmiati, sedeli v aute na ceste domov.
Matej a Natálka boli šťastní, že vybrali obchádzku, len vďaka nej našli Trnku, osud neoklameš.
A samotná Trnka bola zase šťastná, že stretla ľudí, ktorí ju už nikdy nezradia.
Má nových pánov, nový domov a najlepšie ruky na svete tie, čo ešte aj po starom pánovi voňajú.
*****
Tak vidíš, aký je rodný syn, zamračil sa Matej, keď už boli doma. Postaral sa o psa
Vieš čo, Matej, vykašli sa na to. My máme Trnku. A na Dávida raz život zabúcha tiež. Všetko sa mu vráti.
Asi máš pravdu kývol Matej, pohľadil po hlave spokojnú Trnku, ktorá už spokojne driemala na deke. Vo sne zamrmlala a usmievala sa.
Matej tušil, komu v tom sne beží v ústrety
“Pozdrav Jozefa Tomáša,” pomyslel si, a opatrne, aby Trnku nezobudil, vytiahol zo skrine malú škatulku s prsteňom.
A ešte v ten deň, priamo doma, požiadal Natálku o ruku.
Nebolo to v reštaurácii, nebilo to nijako pompézne. Ale pochopil čakať na zvláštny okamih nemá zmysel. Treba konať, keď vieš, že naozaj chceš.
A Natálka usmievajúc sa, súhlasila bez zaváhania.
Taký je život.
