Posledná prosba
Nie, už sa domov nevrátim… ťažko vzdychol Ján, skrúcajúc sa od bolesti. A Milicu už nikdy neuvidím. Pritom som jej chcel požiadať o ruku. Nestihol som… Za čo mi toto všetko?
Nebojte sa tak veľmi, upokojivo sa pousmiala sestrička, keď si všimla, aký bledý je chalan, ktorého doviezla sanitka. Bude to v poriadku.
Pochybujem… ledva zo seba dostal.
A potom mlčky, s hrôzou v očiach, sledoval, ako ho pripravujú na operáciu.
*****
Ján nikdy nemal rád nemocnice.
Tá jeho nevôľa siaha až do detstva tam mu pravidelne ubližovali a nikto sa vôbec nenamáhal ospravedlniť za spôsobené traumy na duši.
Prečo tak reveš, Janko? s úsmevom sa naňho obracala sestrička, keď mu brala krv z prsta. Veď si už veľký chlapec, o rok pôjdeš do školy, a reveš jak malá baba. Nehanbíš sa?
Ján cez slzy pozoroval jej biely plášť, snažil sa vyrvať, ale úspešne mu to nikdy nešlo a tak siahal po poslednej možnosti: plakať. Nie, nehanbil sa. Bolelo to a bolo to nespravodlivé.
A keď sa so svojou mamou vracali z polikliniky domov cez uličky Bratislavy, dbal len na jedno že už nikdy a za nič na svete do nemocnice nevkročí.
Tak, presne nikdy! Radšej zomriem, ale do nemocnice už nevkročím, tvrdil s detskou rozhodnosťou.
Janko môj, čo to zase rozprávaš? hľadela naňho utrápene mama. Lekári sú tu na to, aby ľudia nežili v bolestiach a čo najdlhšie boli zdraví. Netreba sa ich báť.
Ján len fŕkol a pozrel na svoj prst, z ktorého mu, podľa neho, vytiahli polovicu života. Nech sa liečia sami, mňa nech nechajú na pokoji!
K nepotrebám detailov, ale keď jeho rodičia doslova nasilu dotiahli Jána k zubárke, aby mu vytrhli zub, ozýval sa jeho krik v celej časti Petržalky. A cez zatvorené okno.
No, skrátka, spomienky na nemocnice neboli nikdy láskavé. Preto ani žiadne prekvapenie, že už v dospelosti Ján lekárov, nemocnice a všetko, čo k ním patrí, obchádzal oblúkom.
Lenže raz v živote sa mu šťastná náhoda nevyhla. Slepé črevo sa rozhodlo, že bude robiť problémy a Milica, s ktorou mal ísť na večeru na Staré Mesto, jednoducho musela volať sanitku.
Ale naozaj netreba, to prejde…, prosil ju Ján.
Preboha, vidím ako sa tváriš, určite je to slepé črevo! Mne to tiež raz urobilo a viem, čo znamená nečakať.
A tak, opäť proti svojej vôli, Ján skončil na Centrálnom príjme Nemocnice sv. Michala.
No viete si predstaviť, ako to tam vyzerá…
Len si skúsil predstaviť, ako mu v bruchu vŕtajú a škrabú sa v jeho útrobách a nálada bola na bode mrazu. Keď potom uvidel dvoch mrzutých sanitárov, ako tlačia vozík s pacientom prikrytým až po hlavu, zaplavil ho totálny pocit bezmocnosti.
Už sa domov nevrátim… ťažko vzdychal, zalievaný bolesťou. A Milicu už nikdy neuvidím. Pritom som jej chcel požiadať o ruku… Prečo toto všetko?
Nebojte, nebojte sa tak, usmiala sa naňho sestrička, keď si všimla, že stráca farbu. Bude dobre. Fakt.
Skôr nie…
Ale kdeže. Operáciu máte jednoduchú a ste tu včas. Keby ste čakali doma, bolo by to vážnejšie.
A fakt, všetko išlo podľa plánu. Žiadne komplikácie. Po rokoch mal prvý pozitívny zážitok z nemocnice. Dokonca ho ani tak nebolelo, ako čakal.
Na operačnom stole ho uspali, a keď sa zobudil, najhoršie už mal za sebou. Hneď ho preložili na oddelenie, kde sa vyspal ako medveď v zime. Zobúdzal sa len občas kvôli infúziám, inak spal hlbokým spánkom. Ani telefónu Milici nezavolal len poslal esemesku, že je v poriadku.
A ráno…
…ráno si všimol, že na izbe mu pribudol starší pán. Zašomral v duchu Ešte to mi chýba, nech ma zamorí spomienkami na celý svoj život. Akosi nemal náladu na cudzie príbehy túžil len po tichu, pokojí.
Celý deň starček doťukával na svoj starý telefón, no márne. Baterka kresla, nabíjačku, samozrejme, nemá a v nemocnici také stariny ako on, nikto nenosí. Sestričky hadzú iba rukou.
Keď sa starčekovi vybila baterka, len mlčky pozeral na čiernu obrazovku a z jeho očí mu tiekli slzy. Vtedy sa Jánovi rozhostil v hrudi zvláštny pocit. Hanba. Najprv so sebou zápasil, či niečo povedať, ale nakoniec vstal, posadil sa k dedovi a spýtal sa. Všetko v poriadku?
Synovi volať neviem. Nedvíha. Sestrička mu volala, keď ma priviezli. Už pol roka spolu nehovoríme. Pred narodeninami sme sa povadili… Chcel ma dať do domova dôchodcov, aby predal dom. Ja som bol proti. Ale nie kvôli domu…
A tak starček rozpovedal, že skončil v nemocnici so zlyhaním srdca, stav mu stabilizovali, ale operácii sa vraj nevyhne.
Na pozajtra mám termín, povzdychol si. Len sa bojím, že dovtedy nevydržím.
Ale prosím vás, už mi včera vyoperovali slepé črevo žijem! Lekári sú tu na to, nie? pokúsil sa ho povzbudiť Ján.
Starček len zamrmlal, že srdce nie je slepé črevo, a utíšil sa. Potom ešte dodal, že na ulici nechal psa Bodríka. Synovi chcel volať, či by sa nepostaral. Ale syn na výzvy neodpovedá. Starček sa bál, že Bodrík ostane sám susedia si už žiadne zvieratá nechceli.
Vieš, syn moj povedal už vykonaným hlasom Bodríka som našiel presne v deň svojich narodenín. Pol roka je to. Žena, nech je jej zem ľahká, už päť rokov nežije. Ale v noci pred narodeninami sa mi prisnila prechádzala sa s malým psíkom na vodítku, žmurkla na mňa, bola usmiata… A v ten deň som stretol túto opustenú dušu pred potravinami. Pršalo, bolo chladno a on priviazaný k zábradliu. Čakal a čakal, nik ho nehľadal. Tak som ho zobral domov. Vždy vravím: od ženy mi prišiel dar.
Ján, hoci až takým romantikom nebol, prikývol. Bol by škaredé, ak by sa smial starému pánovi. Rozhovoril sa a vysvitlo, že Bodrík je už viac než pes pre starčeka je zmyslom života, keď už deti nereagujú.
V tú noc Ján dlho rozmýšľal o Bodríkovi aj o synovi, ktorý s otcom nekomunikuje. Keď zaspal, sníval sa mu túlavý pes s nádychom Bodríka celý čas za ním Ján pobehol. Prečo, ani sám netušil. Proste cítil, že je to správne.
Prebudil sa na to, ako dedko lapal po dychu a držal sa za srdce.
Zavolám lekára? vystrašene vyhŕkol Ján.
Nie… potom… zavolaj synovi, prosím ťa… číslo mám na lístku na nočnom stolíku… Keby chcel nech príde chcem sa rozlúčiť. A keď nie, aspoň nech dá psíka dobrým ľuďom. Ja tuším, že už ho neuvidím. Ale aspoň viem, že bude mať domov.
Ján na sekundu zaváhal, potom triasol rukami, až nalistoval číslo, ktoré bolo ledva čitateľné.
Haló, pán Štefan? Volám z nemocnice, som spolupacient vášho otca…
Jozef Brezniansky som, zachripel dôchodca.
…pána Jozefa Breznianskeho. Je mu veľmi zle, prosí vás, aby ste prišli.
To vážne umiera? Kde leží, v šiestke? Lebo už neviem…
V šiestke, izba 314.
Ešte nadiktoval adresu a utekal pre sestričku. Tá našťastie spala kúsok vedľa a Ján jej všetko vyklopil. Vrátil sa hneď späť.
Ako ste na tom, pán Jozef? Sestrička volá doktora. Len vydržte. A syn sľúbil, že príde. Rozumiete? Počkajte…
Do izby doklopkala sestra s lekárom. Ale bolo neskoro. Srdce pána Breznianskeho sa zastavilo ešte pred ich príchodom. Lekár stroho vyhlásil úmrtie, o dvadsať minút už miestnosť navštívili dvaja sanitári s vozíkom…
*****
Váš otec umrel priamo pri mne, povedal Ján synovi, keď konečne dorazil.
No aspoň, že ho to netrápilo dlho. Ak by bol pripútaný na lôžko, tak by vám akurát robil starosti. Viete ako to chodí mládež nevie už čo skôr, mne zas rodina, robota… Aspoň, že je to za nami.
Pán Jozef veľmi prosil, aby ste jeho psa dali do dobrých rúk, dodal Ján.
Toho psa? Áno, čo ho našiel. Ale kto by takého chcel? Narobil mu neplechu, kvôli nemu nechcel do domova. Ja mu vravím, tam by sa mu lepšie žilo. Ale koho by počúval…
Bola to otcova posledná prosba, Ján skúmavo hovoril. Naozaj to nemôžete spraviť? Aj tak vám po ňom ostáva dom so záhradou, čo ste chcelo predať.
Štefan sa len zvláštne pozrel na Jána, schmatol očividne hlušný telefón a lístoček so svojim číslom a bez rozlúčenia odišiel. Buchol dvermi.
Ján ostal sedieť. Ľúto mu bolo starčeka, čo by možno mohol žiť ešte pekných pár rokov… Ale osud. A teraz ostal Bodrík na ulici, nikomu netreba.
Pochybujem, že Štefan otcove želanie splní. Dom predá, psíka ponechá ulici… rozmýšľal Ján. Možno ho budú susedia krmiť, ale skôr nie.
Tá noc sa snívala Jánovi celá Bratislava, ako pán Brezniansky s plačom volá Bodríka, no nikde ho nenachádza.
Odvtedy býval Ján doma nezvyčajne mlkvý a Milica si to rýchlo všimla.
Jano, čo sa deje?
Ale… len premýšľam.
O čom?
Vieš, ležal so mnou pán, starší človek. Infarkt, mal ísť na operáciu, ale nestihol sa jej dočkať. A ostal po ňom pes…
Žiadna rodina, kto by psa vzal?
Len syn, ale tí dvaja spolu už dávno nehovorili. Dokonca keď umrel, nebol tam. Dom po otcovi je to jediné, čo syn rieši. Predaj, papiere, peniaze…
Tak poďme tohto psíka skúsiť nájsť. Ak je stále pri dome zoberieme si ho. Nebudem predsa proti domácemu miláčikovi! Akurát skočíme kúpiť čokoládu a kávu na pohostenie. Uvidíš spolu to dáme.
A naozaj, na vrátnici stačila káva, čokoládka a krátke prerozprávanie situácie pani v registratúre diskrtne napísala adresu pána Breznianskeho.
Za necelú hodinu zastali pred nízkym rodinným domcom v okrajovej časti Stupavy. Nikoho nenašli, iba pri plote stála suseda.
Hľadáte niekoho? Tu už nikto nebýva.
Ján jej rýchlo vysvetlil, kto bol pán Brezniansky.
Och, tak to je škoda. Výborný človek! Jeho syn pohreb vybavil narýchlo sám a už chystá rekonštrukciu kvôli predaju. Bohvie… Psíka, toho Bodríka, tu od jeho smrti vidno stále leží pred bránou, díva sa von, čaká na pána. Večer za ním chodili aj deti, kŕmili ho len ten syn kričal, prekážal mu, vraj ho odviezol. Snáď džal ďalej do mesta, lebo tu ho už nevídam.
Neviete kam šiel? Ako vyzeral ten pes?
Malý, ryšavý, veľmi milý… počkajte, mám tu fotku v mobile!
Keď Milica uvidela fotku, rozžiarila sa: Preboha, veď to je welsh corgi!
Suseda akurát pokrčila ramenami: Syn povedal, že už je psík umiestnený… ale on bol vždy bezcitný na zvieratá. Starý pán bol iný, dobrosrdečný.
Pod vplyvom ťažkých myšlienok nasadli späť do auta. Mali pocit, že prišli neskoro. A čo ak Štefan len niekde vyhodil psa?
A hoci si ešte prešli širšie okolie, vypytovali sa po uliciach na psa podľa fotky, bez šťastia.
Keď skúšal Ján volať Štefanovi, aby sa dozvedel, kam doviezol psíka, zistil, že ho dal na čiernu listinu vyhadzovalo ho to do hlasovej schránky.
Aspoň dúfajme, že Bodrík mal šťastie, šepkala Milica, keď spoločne sedeli v aute, cestou späť do Bratislavy.
***
Osud však nemá rád nedokončené príbehy.
Doprava sa zahustila, Milica preto vytočila menšiu obchádzku cez dediny, aby sa vyhli kolóne. Prešli sotva niekoľko kilometrov, keď pri krajnici uvideli sedieť osamelého psíka toho istého, ktorého spoznali zo susedkinej fotografie.
Jano, nemyslíš, že je to on? šepkala Milica.
Vyzerá to tak… skúsme sa pozrieť.
Obaja vystúpili a pristúpili k nemu pomaly.
Bodrík! zavolal Ján hlasom, ktorý by určite spoznal jeho majiteľ. Pes sa prudko otočil, chvíľu na nich pozeral, potom nesmelo prišiel bližšie. Ján si čupol a opatrne natiahol ruku.
Akoby aj on začul známy pach zovretý, roztrasený, zaváňal a potom vďačne zakýval chvostíkom a pritulil sa k Jánovi.
Milica mala v očiach slzy, Jánovi na líci tiež jedna stekala. Vzali Bodríka a spolu v aute šli domov.
***
Taký je to vlastný syn, čo?” zamrmlal Ján doma. Takto sa zbaviť psa, ktorého otec miloval… Rád by som si s ním pohovoril!
Netreba. Dôležité je, že Bodrík je u nás. Seriál života naučí každého. Keď bude starý a jeho deti ho opustia, možno pochopí.
Asi áno… Ján pohladil Bodríka, ktorý ležal na gauči a vo sne sa triasol labkami možno sa mu snívalo, že beží k majiteľovi.
Ján sa usmial, podišiel k skrini, kde mal kúpené zásnubné prstienky. V ten večer, bez rečí, už nevešal vieru na dokonalú chvíľu v drahej reštaurácii. Požiadal Milicu o ruku doma, v obyčajný večer, keď im okolo nôh pobehoval zachránený psík.
Milica súhlasila bez zaváhania.
A tak vznikol ich príbeh. Príbeh o poslednej prosbe. Ale aj o tom, že to, čo sa má stať, sa stane a nie vždy vtedy, keď to plánuješ. Stačí mať otvorené oči, srdce, a niekedy aj dvere… pre tú správnu dušu.
