Miroslav stál pri okne svojho bytu v Žiline a pozeral, ako sa po rannej ulici ponáhľajú školáci. Niektorí v sivých bundách, iní v džínsach a s holými členkami, napriek tomu, že vonku bolo mínus desať. Vietor biestal do okien, ale deti vyzerali, akoby boli nezraniteľné. Zhlbola sa mu káva. Horká. Všimol si to neskoro, ale už sa mu nechcelo vracať do kuchyne. Prsty sa mu mierne triasli. Vek. Tlak. Alebo samota.
Na mobile blikalo zmeškané volanie – syn. Miroslav vedel, že by mal zavolať späť. Ak nie teraz, večer by počul v telefóne: „Ty si ako vždy zaneprázdnený.“ Lenže on nebol zaneprázdnený. Len nevedel, o čom hovoriť. Syn mal tridsaťjeden, bol to dospelý chlap. A ich rozhovory pripomínali diplomatické rokovania na pokraji krízy. Suché. Opatrné. Z diaľky. Všetko dôležité bolo dávno zasypané vrstvami nevyslovených výčitiek a nesčísľovaných viet. Raz dokonca skúšal v duchu nacvičovať, čo povie. Ale vždy to skončilo pri otázke: „Ako sa darí v práci?“
Natiahol si starý kabát, vzal pletené rukavice (teplé, aj keď trochu smiešne) a vyšiel von. Zima ho sekla do tváre ako bič. Vzduch sa niesol pachom páleného uhlia a chleba – z toho stánku, čo každé ráno rozložili pred obchodom. Šmykľavo, akoby celé mesto pokrylo neviditeľné sklo. Na rohu stála žena s furgónikom a predávala pirohy – otvorené dvierka, zvnútra para a vôňa pečeného cesta. Spomenul si, ako kedysi taký nosieval pre Evu. Horúce, s čerešňou. Mala ich rada, mračila sa, keď začal vytekať džús. Vtedy sa smiala – naozaj. Potom prestala. A smiať sa, a čakať, a, zdalo sa, byť s ním.
Teraz žila v Košiciach. Nový manžel, nová práca, nový život. Volala po sviatkoch. Hlas suchý ako trstina. Žiadna intonácia, žiadna vôňa pocitov. Vždy v nej počul niečo ostražité. Akoby sa chcela uistiť, že on je stále tam, kde ho nechala. Alebo naopak – dúfala, že ho tam už nie je.
Zabočil do parku. Žil tu viac ako dvadsať rokov. Štvrt sa zmenila – domy vyššie, vchody cudzie. Susedia noví. Len spomienky ostali na svojich miestach. Tu lavička, kde držal Evu za ruku v osemdesiatom deviate. Tu obrubník, kam si sadol, keď mu volali, že zomrel otec. Všetko tu zostalo. Len ľudia nie.
Na lavičke pri fontáne sedela dievčina. Mladá. Fajčila. Rozstrapatené vlasy, úzkostné oči. Akoby niekoho čakala, ale nevedela, či príde. Vedľa taška a deka. Miroslav takmer prešiel okolo, ale vtom zachytil jej pohľad. A bolo v ňom toľko… samoty, že sa nedobrovoľne zastavil.
„Prepáčte,“ povedala potichu. „Ste odtiaľto?“
„Dá sa povedať,“ odvetil. „A vy?“
„Čakám tu na človeka. Mal prísť. Ale asi nepríde.“
Hovorila pokojne. Takmer bez emócií. Ale hlas sa jej triLen sa trásol.
