Studený jesenný dážď bičoval rozmoknutú cestu, čo viedla do dediny Brezová. Ján Hrabovec, schúlený pod prúdmi vody, tvrdošijne kráčal vpred. Blato sa lepilo k podrážkam, každý krok bol boj, ale neprestával. Dnes musel byť tam, pri svojej Zuzane. Napokon cez šedú oponu dažďa prekvitli obrysy starého cintorína.
— Tu je jej breza, — zašepkal Ján a hlas sa mu zachvel od bolesti.
Príšiel k skromnému náhrobnému kameňu a ťažko klesol na kolená, nevšímajúc si, ako premoknuté oblečenie ľadovie telo. Dážď sa miešal so slzami, stekal po vrásčitom tvári. Keby tam stál naveky, ponorený do spomienok, nikto nevie. Ale zrazu za ním zakecajú kroky. Ján sa otočil a strnul, srdce mu stisla prekvapenie.
Ráno toho dňa bolo chmúrne a beznádejné. Ján Hrabovec, zakrútený do starého plášťa, stál na autobusovej zastávke v meste. Autobus meškal, a to ho rozčuľovalo. Vedľa neho mladé dievča bezstarostne smialo, hovoriac do telefónu, nevšímajúc si jeho pochmúrný pohľad.
— Mohli by ste byť tichšie? — ostro zvolal, nedokázav potlačiť hnev.
— Prepáčte, — rozpačito odpovedala, zložila telefón. — Mami, zavolám neskôr, dobre?
Nastalo ťažké ticho. Ján sa cítil trápne, jeho hrubosť ho zasiahla. Odkašlal si a zamrmlal:
— Prepáčte, dnes nemám najlepšiu náladu.
Dievča sa naňho pozrela s jemným úsmevom:
— To je v poriadku, takéto počasie každého rozhádže. Ja mám jesenný dážď rada. Vonia, akoby samotná jeseň dýchala!
Ján mlčal, len prikyvol. Nebol človekom, čo by sa rád rozprával s cudzími. To vždy robila Zuzana. Riešila všetko: od účtov po stretnutia s rodinou. Ján prijímal jej starostlivosť ako samozrejmosť, nepýtal sa, pokiaľ bola nablízku. Bez nej bol jeho svet prázdny ako vypálené pole.
Dievča, neodradené jeho mlčaním, pokračovalo:
— Viete, možno je dobré, že autobus mešká. Aspoň môžu dôjsť tí, čo oneskorili. Napríklad moja kamarátka ešte nie je tu.
Ján chcel namietať, že to je slabá útecha pre tých, čo mrznú pod dažďom, ale v mysli mu vytanula Zuzana. Ak by pred štyridsiatimi rokmi nestihol nájsť ten autobus, ich cesty by sa možno nikdy nepretli. Ako by vyzeral jej život? Bola by šťastnejšia bez neho?
Zuzana vždy videla svetlo aj v najtemnejších dňoch. Jej úsmev bol ako lúč slnka a jej dobrosrdečnosť zohrievala všetkých okolo.
— Ani som nevedel, keď jej bolo ťažko, — pomyslel si Ján a oči mu zvlhli.
Aby rozptýlil myšlienky, rozhodol sa rozprávať:
— Idete do Brezovej? Odľahlé miesto, mladých tam už nie je veľa.
— Áno, — prikyvla dievčina. — Som vnučka tety Anny, idem ju navštíviť. A vy?
— K manželke, — potichu odpovedal Ján. — Tam sú jej rodné miesta.
— Ako sa volá? Možno som o nej počula.
— Kováčová. Zuzana Jozefová.
Dievča sa zamyslelo, ale zavrtelo hlavou:
— Nepoznám.
— Keď sa vydala za mňa, presťahovala sa do mesta, — vysvetlil Ján. — Len rodičov navštevovala, a keď zomreli, chodila tam menej.
Stíchol, ponorený do spomienok. Zuzana tak milovala Brezovú, snívala o tom, že tam budú chodiť častejšie celá rodina. Ale Jánovi vždy chýbal čas. Teraz mal čas, ale rodinu už nemal. Syn Peter si žil svoj život, vnúčatá neprvážal.
— A tu je moja kamarátka! — vykríkla dievčina, zamávala rukou. — Poď sem, Katka!
Obrátila sa k Jánovi s úsmevom:
— A teraz už aj autobus príde.
Naozaj, odozva sa ukázal autobus. Cesta do Brezovej trvala asi dve hodiny. Ján si spomenul, ako pred rokmi Zuzana raz nestihla autobus a celý večer blúdili mestom. To bol čas plný nádejí a tepla.
Potom prišla každodennosť. So Zuzanou sa málokedy hádali – s ňou sa nedalo hádať. Jej trpezlivosť a dobrosrdečnosť boli nekonečné. Ale Ján sa zmenil, začal brať jej lásku ako niečo samozrejmé, nevážil si okamihov, ktoré mali spoločné.
Keby mohol povedať mladému sebe jediné slovo, bolo by to: „Váž si.“
Keď autobus vjazdil do dediny, Jánovo srdce búšilo rýchlejšie. V mysli mu vytanul citát z knihy: „Peklo je, keď už nikdy viac.“
Dážď v Brezovej neprestával, búšil do strechy autobusu. Ján sa ťažko postavil:
— Moja zastávka.
Vstúpil do dažďa, neobzeral sa. Dievčina s kamarátkou tiež vystúpili, ukryté pod prístreškom. Keď videli, kam kráča, zvolala:
— Kam idete? Tam je len cintorín!
Ján sa zastavil, otočil, ale mlčal. Jeho pohľad povedal všetko. Dievča sklopila oči a pochopila.
Ten deň, keď Zuzana odišla navždy, bol pre Jána čiernym dňom. Hádali sa pre hJán sa pozrel na premoknutú dlažbu a uvedomil si, že nikdy neprestane chodiť týmto dažďom za ňou.
