Chladný jesenný dážď bičoval rozblatenu cestu, ktorá viedla do dediny Vetrovce. Štefan Horváth, schúlený pod prúdmi vody, tvrdošijne kráčal vpred. Blato sa lepilo k podrážkam, každý krok bol boj, ale on sa nezastavil. Dnes musí byť tam, pri svojej Zore. Nakoniec cez šedú zásteru dažďa prekvitli obrysy starého cintorína.
“Tu je jej breza,” zašepkal Štefan a jeho hlas sa zachvel od bolesti.
Prístúpil k skromnému náhrobnému kameni a ťažko klesol na kolená, nevšímajúc si, ako mu premoknuté oblečenie ľadovie teleso. Dážď sa miešal so slzami, stekajúc po vráskavom tvári. Koľko by takto stál, ponorený do spomienok, to nevedel. Ale zrazu za ním zazneli kroky. Štefan sa obrátil a strnul, srdce sa mu stislo od prekvapenia.
Ráno toho dňa bolo chladné a pochmúrne. Štefan Horváth, zahalený do starého plášťa, stál na autobusovej zastávke v meste. Autobus meškal, a to ho rozčuľovalo. Vedľa neho sa mladé dievča bezstarostne smialo, hovoriac do telefónu a nevšímajúc si jeho zamračený pohľad.
“Mohli by ste byť tichší?” vysekol nahnefane.
“Prepáčte,” vykoktala a zložila telefón. “Mami, zavolám neskôr, dobre?”
Nastalo ťažké ticho. Štefan sa cítil trápne, jeho hrubosť ho samého rezala. Zakašlal a zamrmlal:
“Ospravedlňujem sa, dnes na mňa padla zlá nálada.”
Dievča sa na neho pozrelo s jemným úsmevom:
“To je v poriadku, také počasie nervy všetkým kazí. Ale ja mám rada jesenný dážď. Vonia, ako keby samotná jeseň dýchala!”
Štefan mlčal, len prikývol. Nebol človek, ktorý by rád rozprával s cudzími. To bola vždy Zorina úloha. Riešila všetko: od účtov po stretnutia s rodinou. Štefan prijímal jej starostlivosť ako samozrejmosť, kým bola pri ňom. Bez nej sa jeho svet vyprázdnil, ako vypálené pole.
Dievča, nezmätené jeho mlčaním, pokračovalo:
“Viete, je dobré, že autobus mešká. Aspoň stihnú prísť aj tí, čo oneskorili. Moja kamarátka, napríklad, ešte neprišla.”
Štefan chcel namietať, že to slabá útecha pre tých, čo mrznú pod dážďom, ale v mysli sa mu vynorila Zora. Keby pred štyridsiatimi rokmi nestihol naskočiť do toho autobusu, ich cesty by sa možno nikdy nepretli. Ako by vyzeral jej život? Bola by šťastnejšia bez neho?
Zora vždy videla svetlo aj v tých najmračnejších dňoch. Jej úsmev bol ako slnečný lúč a jej dobrosrdečnosť zahrievala všetkých okolo.
“Ani som nevedel, keď jej bolo ťažko,” pomyslel si Štefan a oči mu zaštípal smútok.
Aby sa rozptýlil, rozhodol sa pokračovať v rozhovore:
“Ideš do Vetroviec? Odľahlé miesto, mladých tam takmer nie je.”
“Áno,” prikývla dievča. “Som vnučka tety Anny, idem ju navštíviť. A vy?”
“K manželke,” potichu odpovedal Štefan. “Tam sú jej rodné miesta.”
“Ako sa volá? Možno som o nej počula.”
“Horváthová. Zora Michalovna.”
Dievča sa zamyslelo, ale zakrútilo hlavou:
“Nie, nepoznám.”
“Keď sa vydala za mňa, presťahovala sa do mesta,” vysvetlil Štefan. “Len rodičov navštevovala, a po ich smrti tam už moc nechodila.”
Stíchol, ponorený do spomienok. Zora tak milovala Vetrovce, snívala o tom, aby tam chodili častejšie celá rodina. Ale Štefanovi vždy chýbal čas. Teraz mal čas, ale rodina bola preč. Syn Matej si žil svoj život, vnúčatá nevodil.
“A tu je moja kamarátka!” zvolala dievča, máva”A teraz už aj autobus prichádza,” povedala dievčina a v očiach jej zablesklo úľava.
