Porucha systému
Dominika, si doma?
Dušan, v nedeľu ráno som vždy doma. Veď to vieš.
Tak otvor dvere.
Dominika sa cez kukátko pozerala dobré tri sekundy. Brat stál na chodbe, bunda rozopnutá, pri nohách dve veľké tašky, tvár mal, akoby prehral dôležitý spor o život. Za ním sa črtali dve postavy jedna vyššia, druhá menšia. Dominika privrela oči, potom ich opäť otvorila. Siluety nezmizli.
Cvákla zámkom.
Dobré ráno, usmial sa Dušan presne tým úsmevom, ktorý Dominika poznala od detstva. Úsmev človeka, ktorý si chce niečo vybaviť.
Nie, povedala.
Veď som ešte nič nepovedal.
Takto sa usmievaš, keď chceš niečo extra. Takže nie.
Medzierka popri otcovi do bytu vkĺzol Roman a pozeral sa na tetu zospodu s vlasovým vírom na temene a šnúrkou od topánky, ktorá šúchrala po parketách. Vedľa sa postavila Ema s plyšovým zajacom bez jedného ucha a pozerala na Dominiku s tým kľudným záujmom, aký vedia mať len štvorročné deti teda bez najmenšej obavy.
Dominika sklopila pohľad na parkety, prírodný dub, lesklý povrch Nordik z Estely, majster to kládol pred tromi mesiacmi, čakala naňho celú večnosť. Romanova šnúrka bola očividne od čokolády. Podrobnejšie to radšej neriešila.
Poďte ďalej, len si hneď vyzujte topánky.
Byt na ôsmom poschodí moderného komplexu Severná koruna bol presne ten, ktorý Dominika považovala za svoje ozajstné víťazstvo. Nie manažérka predaja v Interiérových riešeniach. Nie auto, nie stav konta. Byt. Stoštyri štvorce, trojmetrové stropy, francúzske okná s výhľadom na mestský park. Zariaďovala ho dva roky, menila lampy, hladala závesy odtieň po odtieni, až našla presne tú prachovo-modrú, čo večerom vyzerala skoro šedá. Široký sivý gauč z katalógu Estela, stolík z masívu s charakteristickou puklinou, ktorú predavač volal príbeh dreva a Dominika ho najprv chcela vrátiť, ale zvykla si a obľúbila si ho. Žiadne zbytočnosti, žiaden bordel. Kozmetika Belviž zoradená podľa výšky v kúpeľni, uteráky rovnakej farby, pod uniformnými drevenými ramienkami v šatníku ideálna symetria.
Tento poriadok bol jej rozhodnutý. Každá vec na svojom mieste. Ticho také to mestské, ôsme poschodie, keď počuť len šum kuchynského robota Livingston a sem-tam kvapky dažďa na skle.
Dušan odložil tašky v predsieni. Deti si hneď vyzuli topánky. Roman položil ruku na snehobielu stenu.
Roman, napomenula Dominika.
Čo?
Ruky.
Chlapec pozrel na dlaň, potom na stenu, potom znova na tetu.
Čo im je?
Dominika sa zhlboka nadýchla. Bola to tá správna technika, čo ju učili na kurze zvládania stresu. Tri sekundy nádych, tri výdych.
Dušan, hovor rýchlo.
Brat prešiel do kuchyne a sadol si na vysokú stoličku pri barovom pulte. Ruky zložil pred seba ako niekto, kto sa vzdáva.
S Katkou ideme do kúpeľov. Na osem dní. Potrebujeme si v pokoji vážne pohovoriť. S deťmi by sa to nedalo.
Nemáte inú možnosť?
Mama je v kúpeľoch do piatku, veď vieš. Katkini rodičia sú na dedine karanténa kvôli vírusu, deti tam nemôžme. Dominika, len osem dní.
Osem dní, zopakovala.
Možno deväť. Prídeme v nedeľu.
Ozval sa zvuk z obývačky. Nie hlasný, ale známy. Niečo dopadlo na zem.
Ema, ničoho sa nechytaj! zakričal Dušan, neotočil sa, hlasom, čo to hovorí stokrát denne.
Dušan. Dominika hovorila potichu, lebo ten tón platil lepšie než krik, aj to ju naučili. Pracujem z domu. V stredu mám dôležitú online prezentáciu pre klientov z troch miest. S deťmi to neviem. Netuším, čo jedia, čo hovoriť, ako ich ukladať spať.
Jedia všetko, len nie cibuľu. Roman ešte štrajkuje pri paradajkách. Môžeš im hovoriť čokoľvek. Ema zaspáva so zajacom, Romanovi treba čítať pred spaním, knihu má v taške.
Dušan…
Dominika, brat dvihol oči. A ona v nich spoznala niečo, z čoho jej trocha stiahlo hruď. Nie ľútosť. Iné. Unavenosť, ktorou sa už neháda. Ak teraz neodídeme, neviem, čo bude s našou rodinou. Naozaj neviem.
Mlčala. Oblohou plával oblak nad parkom. Biely, pokojný.
Osem dní, povedala nakoniec.
Ďakujem ti.
Neďakuj vopred. Možno ti za tri hodiny zavolám.
Budeme online. Katka tiež.
Dušan sa vyparil rýchlo. Priveľmi rýchlo, ako človek, čo sa bojí, že ho zastavia. Pobozkal deti na hlavu, niečo zamrmlal o tete Dominike, najlepšej na svete, nechal na pulte lístok s pokynmi, napísaný veľkými krivými písmenami, a dvere sa zavreli o pätnásť minút.
Dominika stála v predsieni.
Roman a Ema na ňu uprene pozerali.
Ona na nich.
Tak, povedala.
Tak, prikývol Roman.
Ste hladní?
Ja chcem džús, povedala Ema.
Aký?
Oranžový.
Pomarančový?
Nie, oranžový, čo je oranžový.
Otvárala chladničku. V chladničke boli dva druhy minerálky, krabička nakrájanej zeleniny, biely jogurt Belviž a otvorená fľaša bieleho vína. Detský džús? Ten nikdy nekupovala. Pretože nikdy nemusela. Nikdy nemyslela na to, že by ho mala mať.
Pôjdeme do obchodu, povedala.
Hurá! Romanovo hurá sa nieslo po trojmetrových stropoch skvelou akustikou.
Dominika ohrnula nos.
Obchod bol o dom vedľa, pešo päť minút. Za ten čas Ema štyrikrát stratila zajaca, Roman omakal všetky gombíky vo výťahu, aj ten pre dispečera, a cestou rozvetvil príbeh o kamarátovi Peťkovi z škôlky, čo vie pľuť medzi zuby na dva metre. Dominika sa o Peťkovi dozvedela viac, ako chcela.
Nakúpila štyri džúsy, mlieko, pečivo, jahodové jogurty, cestoviny, kuracie fašírky, jablká, banány a pestrofarebné sušienky, ktoré Roman vopchal do košíka, keď pozerala syry. Nevrátila ich späť. Bola to taká malá osobná kapitulácia, ktorú by si pred týždňom neodpustila.
Prvý deň prežil vcelku pokojne až na to, že Ema vyliala džús na konferenčný stolík a Roman plecom nabúral do zárubne a päť minút reval. Dominika netušila, ako sa deti utíšia. Dala mu pohár vody a povedala, že to prejde. Jej bežná rada dospelým a prekvapivo zaúčinkovala. Roman dopil, naposledy vzlykol a šiel pozerať rozprávku na tablete, čo dal Dušan do tašky.
Spať odmietli o deviatej, o desiatej i o pol jedenástej. O pol jedenástej prečítala Romanovi dve kapitoly knihy o medveďovi, čo hľadá maliny. Ema medzitým zaspala na pohovke, držiac zajaca. Dominika ju dvadsať sekúnd sledovala, potom ju jemne zdvihla a odniesla do hosťovskej. Bola ľahká, teplá, ako šťastie v malej verzii. Neprebrala sa.
Dominika sa vrátila do kuchyne, zaliala si do pohára Livingston čaj, otvorila notebook. Do prezentácie ostávali tri dni. Potrebovala dorobiť dva slidy, natrénovať úvod.
Sedela v kuchynskom tichu, pila čaj a nevedela sa sústrediť.
Ráno druhého dňa začalo presne o šesť tridsaťsedem, to si zapamätala, lebo pozrela na mobil Livingston práve, keď z obývačky zahrmelo.
Roman vstal prvý, rozhádzal všetky vankúše z pohovky Estela na zem, pléd tiež, a uprostred stavby sedel a aj so sušienkami z druhej police kuchynskej skrinky stavbu chrúmal ďalej. Omrvinky, všade.
Dobré ráno, zahlásil veselo.
Dobré, odpovedala Dominika.
Vieš robiť palacinky?
Lievance?
Také okrúhle, s javorovým sirupom.
Nemám javorový sirup.
To je škoda.
Uvarila pohánkovú kašu. Roman ju zjedol bez rečí. Ema prišla do kuchyne o ôsmej, unavená, so zajacom. Vyštverala sa na stoličku.
Ja chcem kašu ako Roman.
Dominika si pomyslela, že to zatiaľ ide.
Potopa prišla v utorok o druhej popoludní.
Sedela za pracovným stolom, editovala prezentáciu. Deti sa hrali vo vani dovolila im púšťať papierové loďky z dobíjajúcich sa účteniek, čo Roman vytiahol zo skrinky. Zdalo sa to bezpečné. Voda, deti pod dozorom, ticho.
Ticho skončilo až po dvadsiatich minútach.
Dominika si to najprv nevšimla. Dokončila slid, vstala po vodu a vtedy si všimla na dlaždiciach niečo lesklé, vytekajúce zpod dverí kúpeľne.
Jejda, vydýchla.
Kohútik otvorený naplno. Deti sa zabudli, a podľa Romana išli pozerať telku. Výlevka upchatá vlajkovou loďou flotily. Voda tiekla skoro desať minút.
Zatiahla kohútik. Pozrela na podlahu. Zavrela oči.
O dvadsať minút zvonili pri dverách. Práve žmýkala uterákom vodu a uvažovala, či ešte má zmysel zachrániť vlnené papuče Belviž.
Kto je?
Sused zospodu. Siedme.
Otvorila pred ňou muž okolo štyridsiatky, vysoký, trocha rozstrapatený, v pohodových rifliach a tmavomodrom svetri. Držal mobil, na displeji fotku mokrého stropu s fľakom od lustra.
Som Andrej, byt sedemdesiattri.
Dominika. Osemdesiatštyri. Vzdychla si. Viem, čo sa stalo. Deti.
Rozumiem. Strčil mobil do vrecka. Potrebujete pomoc?
Pozerala naň. Čakala, že začne s výčitkami, hrozbami či faktúrami. Bola pripravená, mala v tom prax.
Vy ste naozaj povedali pomoc? uistila sa.
Asi ešte veľa vody na zemi. Mám doma stavebný fén a dobrú stierku. S odkvapkávačom.
Roman vystrčil hlavu spoza nej.
Ty si ten zospodu? pýta sa zvedavo. My sme ti to vytopili?
Áno, prisvedčil Andrej, Dominika zmeravela. Ale Andrej to len konštatoval. Plávali dobre tie lode?
Bomba! Mal som lietadlovú loď!
To je vážne.
Poďte, povedala Dominika, nemalo zmysel držať ho na chodbe.
Nasledujúcu hodinu má Dominika rozmazane v spomienkach. Andrej došiel so stierkou, skutočne pomohol. Bez poznámok preháňal vodu aj s Romanom, ktorému dal handru a ten to bral životne dôležito. Ema občas ukazovala, kde je ešte mokro a mala pravdu.
Strop vám veľmi premočil? opýtala sa Dominika nakoniec.
Trochu, stará omietka, aj tak nedržala. Flak preschne.
Zaplatím vám opravu.
Uvidíme, mykol plecom, znelo to neutrálne. Dlho ste s deťmi?
Druhý deň.
Vaše?
Synovci. Deti nemám.
Prikývol, pohľadom skontroloval Romana už pri televízore.
Tak len rada na výlevku si kúpte krytku, v každom domácom to je. A kohútik naraz neotáčajte naplno.
Zapamätám si.
Veľa šťastia. Som na siedmom.
Prečo ste taký pokojný? vyletelo z nej, hoci nechcela.
Andrej sa zamyslel.
Čo by som kričal? Z toho strop nesuchne rýchlejšie.
Odišiel. Dominika zavrela dvere, oprela sa chrbtom o ne. Za oknom zapadalo slnko. V kuchyni Ema žiadala polovicu sušienok, Roman protestoval.
Dominika rozdelila sušienky na polovicu. Bez slova.
Obe deti na ňu pozreli s rešpektom.
V stredu ráno sa chystala na prezentáciu. Deti pozerali rozprávky v obývačke, tablet bolo nabitý, na stole taniere s jablkami a krekrami. Všetko pod kontrolou.
O jedenástej začínala prezentácia. Dominika sedela za stolom v pracovni, notebook s kamerou, slúchadlá, sako na domácom tričku. Pripojilo sa sedem ľudí riaditeľ nitrianskej pobočky, dvaja z Bratislavy, regionálny zástupca.
Prvých pätnásť minút išlo dobre. Previedla ich novou kolekciou Estela, vysvetlila ceny, odpovedala na otázky.
V šestnástej minúte sa otvorili dvere.
Teta Domi! Emina hlasná urgencia by znela aj na siedmom poschodí. Roman mi zobral zajaca!
Ema, pracujem.
Vraví, že zaja necíti krásu!
Necíti krásu! ozvalo sa z obývačky.
Prepáčte na chvíľu, povedala Dominika do kamery s úsmevom, akoby všetko bola hra.
Stlačila pauzu. Vyšla z kancelárie. Roman držal zajaca za druhé ucho, Ema za telo. Ťahali.
Pustite zajaca, obaja.
Pustili. Zajac na zem, Ema ho zdvihla a objala.
Roman, vieš pozerať rozprávku potichu?
Už skončila.
Daj ďalšiu.
Akú?
Hociakú, čo beží.
Je tam reklama.
Dominika vytiahla ovládač, našla detský kanál a šla späť pracovať.
Ďalších osem minút bolo pokoj. Potom Roman, už sám, stál vedľa stola. Bez slova.
Popritom prezentovala, len smiešne pokukovala naňho.
Potrebujem ísť na záchod, zahlásil do kamery.
Nitriansky riaditeľ sa zasmial prvý. Potom ostatní. Dominika pocítila, že červená nové pre ňu, nepoznané od školy.
Roman, vieš, kde je záchod.
Viem. Len to chcem oznámiť.
Choď.
Prezentácia stratila formálnu vážnosť, no nečakane získala ľudskosť. Bratislavčan priznal, že má doma tri deti. Regionálny zástupca povedal, že ho kolekcia Estela zaujala. Dali si ďalšie stretnutie.
Dominika zavrela notebook a chvíľu len sedela.
Potom zistila, že nie je nahnevaná. Bolo to čudné čakala zlosť, a nič.
Spravila deťom chlebíčky so syrom. Roman pochválil, Ema zjedla polovicu, lebo sa rozprávala so zajacom.
O štvrtej zvonil Andrej.
Doniesol som krytku do vane. Do odtoku.
Dominika naňho pozrela. Mal v ruke priesvitný sáčok s gumovým kolieskom.
Boli ste v obchode schválne?
Aj tak som potreboval chlieb.
Poďte ďalej.
Nepremýšľala, jednoducho mu to povedala. Andrej vošiel, vyzul topánky, Roman dobehol:
Ty si ten, čo nám pomáhal?
Ten.
U teba už strop vyschol?
Takmer. Ešte deň-dva a bude fajn.
Super. Vieš hrať Jengu? Mám ju v taške.
Viem.
Poď, donesiem.
A tak Andrej sedel pri stolíku Estela, staval drevené veže, Roman na jednej strane, Ema na druhej. Ema len držala zajaca a fandila. Andrej bral hru seriózne deti to cítili.
Dominika mala výhovorku postávať v kuchyni, akoby varila večeru v skutočnosti pozorovala.
Pozor, Roman, táto krajová pôjde ľahko, radil Andrej.
Odkiaľ vieš?
Každá veža má slabé miesto.
Aj život?
Andrej sa zamyslel.
Aj život je často taký.
Jedli všetci spolu. Andrej ostal akosi automaticky. Pomohol s rezaním chleba Dominikin nárez bol doteraz krivý, Andrej ho dal na milimeter presne. Trochu trúfalé, ale úprimné.
Ste v dome už dlho? opýtala sa.
Tri roky. Vy ste sa sťahovali vlani. Videl som, keď vám sťahovali nábytok.
Pozorný ste.
Náhoda, práve som šiel do práce.
Kde robíte?
Architektonická kancelária. Statik. Nuda.
Prečo nuda?
Nikto sa nepýta statika, či je to pekné. Len či to drží.
Ale to je dôležitejšie.
Pozrel na ňu, akoby to nečakal.
Hej, zrejme.
Deti spali o deviatej. Andrej dopil čaj a vstal.
Dobrú noc, Dominika.
Dobrú. Ďakujem. Za to, že ste vtedy v utorok nezlobili.
Dlhšie pozeral, než bolo treba.
Výborne zvládate deti na to, že ste prvýkrát.
Odkiaľ viete, že prvý krát?
Vyzeráte, ako by ste niesli krištálovú vázu. Takto to má nováčik.
Úsmev mala skutočný. Prvýkrát už dlho.
Štvrtok aj piatok prebehli inak. Čosi sa pohlo. Dominika prestala strhávať od každého zvuku. Raňajší rituál sa zmenil na čosi bežné. Ema rada sedela pri nej a kreslila do zápisníka, čo jej dala zo svojich pracovných zásob. Nakreslila zajačiu rodinu mama, otec, malý Zuzlo, každý so svojím menom.
To je mama zajko. Toto oco. A najmenší je Zuzlo.
Prečo Zuzlo?
Lebo je malý a guľatý.
Logické.
V piatok zasa zazvonil Andrej. Doniesol starú stolovú hru Mestá sveta, pravdepodobne z jeho detstva. Decká dovolenkovali s obrovským nadšením.
Odkiaľ to máte?
Zo starého bytu. Z nostalgie.
Dobre ste vybrali čo vziať.
Sedeli na parketách, lebo inde nebolo miesto. Emu uspala Dominika v polke hry a poharila ju pod pazuchou. Andrej nič nekomentoval.
Sobotu strávili v parku Andrej navrhol, Dominika neodporovala. Park bol ten, ktorý Dominika už rok pozorovala iba z okna. Roman prebrodil mláku, hoci Dominika povedala obíď, botasky si niesla v taške, Roman šiel v ponožkách, tie mokré a jemu jedno.
Nevadí ti to? opýtala sa.
Prečo?
No topánky sú mokré.
Vyschnú.
Si ako Andrej. On je fajn povedal Roman. Teta Domi, je tvoj kamarát?
Je to sused.
To je to isté?
Nie celkom.
Prečo?
Nevedela odpovedať. Za nimi Andrej niesol Emu na pleciach a rozprával jej o stromoch ako prednáška.
V nedeľu zavolal Dušan. Hlas mal iný, teplejší, pokojnejší.
Ako sú deti?
Nažive. Roman prebrodil mláku. Ema nakreslila 47 zajacov.
Dušan sa smial.
Zvládaš.
Celkom. A vy? Ako?
Krátka pauza.
Lepšie, omnoho. Ďakujem ti.
Dobre.
Druhá týždeň bola ešte pokojnejšia. Dominika už vedela: Roman neje paradajky ale paradajkovú polievku áno, ak nevie čo je v nej. Ema vyžaduje na spanie pootvorené okno. O pol ôsmej sú už unavení a nemá zmysel sa hádať len navrhnúť ísť si ľahnúť. Tie znalosti prišli samé, žiadny návod.
Andrej chodil na návštevu denne. Niekedy s niečím, niekedy naprázdno. V kuchyni rozoberali prácu, mesto, knihy. Statik čítal veľa, prekvapivé. Dominika čítala predtým, teraz akosi nie.
Čo čítate?
V poslednej dobe nič, len pracovné podklady.
To sa nepočíta.
Viem.
Mám vám niečo priniesť?
Doneste.
Priniesol japonský román o žene, čo objavuje veci po zosnulej matke a zisťuje, že ju vlastne nepoznala. Dominika čítala pol hodiny po uspávaní detí bolo to najlepšie polhodina dňa.
Vo štvrtok druhého týždňa Roman chcel vidieť prácu.
Tu, v kancelárii.
Však viem. Ale ukáž.
Ukázala. Pozeral na notebook, stôl, katalógy Estely, malý kaktus na parapete.
Si šťastná? spýtal sa.
V čom?
Z práce.
Asi hej. Mám ju rada.
Oco hovorí, že treba robiť tak, aby si bola šťastná. Inak načo?
Je múdry.
Roman rozmýšľal.
Prečo žiješ sama?
Tak to vypálilo.
Nechcela si nikoho?
Zvykla som si na samotu. Bolo mi dobre.
Bolo?
Zamĺkla.
Bolo.
Posledný deň prekvapivo rýchlo prišiel. Dušan prišiel v nedeľu o prvej, za ním Katka, úplne iná než predtým spokojnejšia, tichšia. Dlho objímala deti, Ema sa jej nechcela pustiť.
Dominika, neviem, ako ti ďakovať.
Netraba, usmiala sa. Správali sa ako deti. To je normálne.
Katku odpoveď zjavne prekvapila, ako čakala iné.
Balili sa hodinu. Ema trošku plakala, Dominika ju objala a povedala, že príde znova. Roman podal Dominike seriózne ruky, čo bolo zároveň smiešne a dojímavé, potom ju objal krátko, no silno a bol preč.
Dvere sa zatvorili.
Dominika v predsieni sama.
Emine kabátik už nevisel na vešiaku. Jej vlastný zasa osamelo.
Ticho.
Prešla do obývačky. Na pohovke zvrásnený vankúš, lebo ráno tu Roman pozeral rozprávky. Na zemi pri konferenčnom stolíku zabudnutý obrázok: zajačia rodina mama, otec, malý Zuzlo a trošku stranou postava so žltými vlasmi. Detským písmom teta Domi.
Dominika vzala obrázok do rúk. Dlho.
Potom prešla do kuchyne a dala variť vodu s filtrom Livingston. Vytiahla svoj oblúbený hrnček. Všetko na svojom mieste. Správne, čisté, ticho presne podľa predstáv.
Cítila, že čaká na úľavu. To povestné keď po rozruchu nastane jej svet, tiché usporiadané rytmus. Úľava z návratu k sebe.
Neprišla.
Len ten obrázok v rukách a ticho, ktoré zrazu znelo inak. Ako pauza po hudbe. Už bez hudby, ešte nevieš, či je to dobré len vieš, že sa niečo zmenilo.
Sadla si do kuchyne s čajom, cez okno na park, a premýšľala.
O Romanovi, čo sa spýtal na šťastie. O Eme, čo zaspala v piatok večer na jej boku na podlahe Nordik a Dominika nezdvihla ruku. O tom, kaká bola kancelária, kým ju Roman neprinútil pozerať iným pohľadom.
O Andrejovi.
O tom, ako krájal chlieb presne. O jeho pokoji ktorý nebol chlad, ale opora, statika. Že večer čo večer chodil a nič nežiadal len bol.
A že za uplynulých deväť dní sa ani raz nezobudila uprostred noci s úzkosťou ohľadne práce. A to bolo čudné, lebo tá úzkosť bola už roky bežná.
O šiestej vstala, umyla sa, dala si tmavomodrý sveter podľa seba najviac slušiaci. Vzala mobil, zasa ho položila. Po chvíli znova do ruky.
Nevolala. Zišla výťahom na siedme, stisla gombík sedemdesiattri.
Andrej otvoril za pár sekúnd. Nie prekvapený, ale pozorný.
Odišli, povedala Dominika.
Počul som dvere.
Inej je tu ticho.
Asi áno.
Prídete na čaj? Práve som postavila varnú kanvicu. Asi vychladla, ale dám znova.
Zamyslel sa.
Rád.
Vyšli spolu výťahom. Dominika postavila znova kanvicu. Andrej si sadol na tú istú vysokú stoličku ako vtedy Dušan. Iný človek, iný rozhovor.
Viete, povedala, dnes je prvý deň za deväť dní, čo nemusím nič robiť netuším, čo s tým.
Je to dobré, či zlé?
Neviem. Je to zvláštne, nezvyknuté.
Príde zvyknutie na nové nezvyknuté.
Čo je to nové nezvyknuté?
Najprv ste si zvykli na samotu. Potom prišlo nové nezvyknuté. Znova inak.
Vy hovoríte ako niekto, kto si tým prešiel.
Bol som ženatý šesť rokov. Tri roky už nie.
To ma mrzí.
Nemusí. Boli sme dobrí ľudia, ale nie pre seba navzájom. Najťažšia bola ticho. Vtedy pochopíš, že samoty s niekým a bez niekoho sú iné.
Dominika hľadela do šálky.
Myslela som, že ticho je sloboda. Samota že je voľba.
Možno voľba. Aj voľby sa menia.
Vy ste zmenili?
Práve mením. Pomáhajú mi deti susedov, čo robia potopy.
Zasmiala sa ozajstne.
Andrej…
Áno?
Vy Zastavila. Chvíľu zvažovala, či ustúpi, povedať niečo neutrálne. Celý život to ovládala. Ste mi sympatický. Chcela som, aby ste to vedeli.
Pozrel na ňu.
To je fajn, povedal. Lebo aj vy mne. Už som nad tým rozmýšľal.
Dlho?
Od dňa, čo ste sa pýtali, prečo som kľudný. Nikto sa nikdy nepýtal.
Divný dôvod.
Mám také svoje.
Pili čaj a rozprávali do jedenástej o jej práci, jeho práci, ako vyzerá mesto z ôsmeho oproti siedmemu, o deťoch, čo nechali obrázok s rodinou zajacov a blonďavou postavičkou. Nikto sa neunáhlil.
Keď odchádzal, na sekundu vzal jej ruku do svojej.
Dobrú noc, Dominika.
Dobrú noc.
Zavrela dvere, oprela sa o ne tentoraz iná Dominika. Teplé ticho, nie prázdne.
V obývačke zodvihla obrázok Emy a oprela ho o vázu na polici. Rodina zajacov a teta Domi sa na ňu pozerali nakreslenými očami. Trochu krivo, ale rozpoznateľne.
Prešiel rok.
Byt sa zmenil nenápadne. Na dolnej polici stoja knihy s pestrofarebnými obálkami detské, zabudnuté po návšteve. Na parapete k jedinému kaktusu pribudli tri ďalšie kvety, jeden krivý Ema ho preliala. Na vešiaku dve kabáty jej tmavomodré a sivé mužské.
V obývačke, na stolíku s charakteristickou puklinou, otvorený Andrejov katalóg so statickými výkresmi, hrnček z nedopitým kávou, založená kniha.
Dominika stojí pri okne, díva sa na park už jesenný, ryšavý, strapatý. Ten má najradšej.
Brucho už poznať päť mesiacov. Zvyká si na to každý deň trocha, nepochopiteľné, potom najobyčajnejšie a najdôležitejšie.
Dvere sa otvárajú.
Už idú, hlási Andrej z kuchyne. Dušan písal, už cestujú.
Za polhodinu sú tu.
Roman ti volal?
Trikrát. Či môže pozerať rozprávky na tablete, alebo ideme do parku.
Aj-aj.
Tak som povedala.
Andrej postaví kanvicu. Potom na ňu pozrie.
Ako si na tom?
Dobre. Len nohy. Ale dobre.
Sadni si.
Stojím.
Dominika.
Dobre, sadám. Vieš, dnes som rozmýšľala. Rok dozadu v túto nedeľu odišli. A ja som stála v kuchyni s kanvicou a čakala, kedy príde úľava z ticha.
A?
Nepostihla.
Pamätám si, že si prišla.
Čakal si?
Zamyslel sa.
Asi skôr dúfal.
Zvonček nasilu, deti tak vedia. Roman. Za ním Ema, typicky ticho len sa díva, nájde teta Domi a objíme. Potom vážna otázka:
Teta Domi, je tu zaja?
Tu, na polici v hosťovskej.
Vedela som.
V chodbe rozruch, Dušan objíma Andreja, Katka hovorí Dominike niečo o ceste, Roman je už rozlietaný po byte. Niečo spadne, nie hlasno. Potom si prinesie knihu o medveďovi s malinami.
Teta Domi, uchovala si našu knihu!
Uchovávam.
Budeš ju čítať maličkému?
Budem.
Fajn. Prikývol vážne, ktorý sa za rok nezmenil a možno nikdy sa nezmení. Si teraz šťastná?
V byte ruch hlasy, smiech, Ema vyvoláva zajaca z hosťovskej, kanvica píska, mesto za oknom, park pod jeseňou, brucho, kde ktosi úplne nový jemne kopká.
Dominika sa pozrie na Romana.
Áno, povie.
A to stačí.
—
Život nie je o tom, že všetko máme pod úplnou kontrolou, ale aj o tom, čo dokážeme prijať, ak prijmeme chvíle chaosu, pomeškania či nečakaných hostí. Práve to nás môže naučiť viac o druhých, o sebe a o tom, čo znamená naozajstné šťastie.
