Porozprávaj sa so mnou, Medovníček
Neboj sa, Medovníček! Všetko bude v poriadku! Ešte chvíľu budú kričať, potom sa upokoja Dúfam
Ivanka objala svojho verného medvedíka ešte pevnejšie a zavrela oči. Nemala by sa báť. Veď už je veľká, aspoň tak babka Božena povedala. Keď má už päť rokov, to už je dosť, aby bola veľká. Všetci ju už berú ako veľkú. Už ani neplače, keď jej dávajú injekciu. S Medovníčkom však môže byť ešte stále malá. Veď ju pozná úplne celú, všetky jej nálady. Medovníčka jej darovala mama, ešte keď sa Ivanka narodila. Smiešny, trošku šmatlavý medveď bol jej najlepší kamarát. Tomu sa dalo povedať všetko. A nevysype to ako Lucka, najlepšia kamarátka, pani učiteľke v škôlke. Medovníček mlčky pozrie svojimi veľkými očami, všetko chápe a nič nepovie. A keď je zle ako teraz aj upokojí. Doma je naozaj dobre. A s Medovníčkom ešte viac, lebo ten je mäkký a dôverne známy. No keď mama s otcom začnú na seba kričať, akoby im narastli tŕne. Celý byt zarastie pichliačmi, presne ako v rozprávke o Spiacej kráske, a nikto sa nemôže k nikomu priblížiť, iba kričia, no aj tak si navzájom nerozumejú.
Ivanka nechápala, prečo sa rodičia hádajú. Veď sú dospelí, nemali by všetko dohodnúť? Veď podľa babky Boženy si treba nájsť spoločný jazyk Ale možno už nemajú len detské urážky, ale tie dospelé, veľké urážky. Keď ju pohádka s Luckou bolela tak, že sa jej nechcelo ani zmrzlinu, tak tie dospelácke urážky musia byť ešte horšie.
Otvorila oči a načúvala. Vyzeralo, že už je ticho. To znamená, že mama odišla plakať do kúpeľne a otec sedí nahnevaný v kuchyni. To je jej signál. Zostala sedieť za posteľou, kam si vliezla aj s Medovníčkom, a vzdychla si. Izbička bola krásna, mama dlho vyberala, aké tapety a nábytok, všetko s Ivankou preberala. Biela posteľ s ružovou prikrývkou, obrovská skriňa na všetky šaty, police s hračkami, ktorých mala už toľko, že na niektoré aj zabúdala. Odtiaľ sa jej odísť nechcelo. Tu bolo bezpečne a takmer pokojne, keď už utíchol krik.
No Medovníček na ňu pozrel a Ivanke sa nahrnuli slzy do očí:
Viem, viem! Iba chvĺočku! Ty tu obratko počkaj.
Uložila medvedíka na vankúš a vyšla z izby. Najprv ku mame. S ňou to bolo vždy ťažšie. Dvere do kúpeľne boli zatvorené. Ivanka jemne zaklopala:
Mama?
Čo je?
Môžem ísť dovnútra?
Dvere sa otvorili a mama sedela na vani ako obyčajne.
Potrebuješ na záchod?
Nie. Prišla som k tebe. Ivanka sa nadýchla a prekročila prah. Nemala to rada, keď mama zasa plače, objíme ju a sľubuje, že všetko bude dobré. Sama tiež trochu vyplače, nie zo súcitu, ale preto, lebo vie, že dobré už nebude. Tak to vždy je. Pár dní je pokoj, potom sa zas vynoria tŕne.
Utrela si oči a pozrela na mamu.
Z akej príčiny?
Prosím? mama sa usmiala cez slzy.
Prečo stále kričíte? Ak sa už nemáte radi, nemali by ste byť radšej od seba ďalej? To hovorí babka Božena. Keď sme sa pohádali s Luckou, ona mi povedala, že treba držať odstup, potom sa ani nepohádame.
Martina, jej mama, ostala stáť ako prikovaná. Ivanka doteraz nikdy nehovorila o tom, že vníma napätie doma. Martina bola presvedčená, že ich hádky s Marekom obchádzajú dieťa.
Ivanka, prečo to hovoríš? Ale ja ľúbim tvojho otca
To nie je pravda, mama.
Ivana!
Keby si ho ľúbila, nekričala by si naňho. Ani sa nehádala. Ani na mňa nepočuješ kričať.
Martina zostala zarazená. Ako vysvetliť dieťaťu, že vzťahy sú zložité? Že krik nie je vždy nenávisť Ale je? Taká jednoduchá otázka prečo? Ako odpovedať?
Treba si sadnúť a zamyslieť sa nad sebou. Ivanka zotrela mame slzy z líc, presne tak, ako to robívala babka Božena.
Aj to babka Božena hovorí? Martina sa pousmiala cez slzy.
Áno! A má pravdu. Veď ja i Lucka sme sa už zmierili. Teraz sa hádame menej, iba keď na mňa žalobí Lucka pani učiteľke.
Ty si už taká veľká mama ju objala pevne.
Nié, mama, som ešte malá. Keby som bola veľká Ivanka zašepkala možno by som sa tak nebála
Čoho sa bojíš? mama zovrela obočie.
Že sa nabudúce pohádate a odídete. Oboch. Tam, kde je ticho. Nemôžete byť tam, kde je zle. Ani tebe nie je dobre, že?
Nie je Počkaj, čo? Ty sa bojíš, že vás necháme?
Áno Ivanka už to neudržala a spustila plač. A zostane mi iba Medovníček. A keď sa zasa stratí, ako v tom taxíku? A ostanem tu celkom sama? Pýtala som sa babky Boženy, tá vraví, že už je stará na to byť mamou!
Ivanka! Zlato! Nikdy ťa neopustíme! To by sme ani nemohli!
Ale keď kričíte, myslíte na mňa?
Myslíme Martina zrazu zamĺkla. Veď dieťa má pravdu. Keď sa hádali, zabúdala na všetko. Ovládla ju iba krivda. Kedy sa z nej stala taká?
S Marekom sa spoznala na univerzite, v druhom ročníku. Martina bežala na skúšku, zhodila svojho budúceho muža na zem, rozbila mu okuliare a utekala preč.
Prepáč! zvolala za behu.
Z tej skúšky mala jednotku a keď vyšla zo školy, čakal ju tam okuliarnik Marek.
Ahoj, rýchlik! Neponáhľaš sa zasa niekde?
Tak ju volával moje malé parné rušeň. Hlavne, keď sa hnevala.
Medzi ňou a Marekom bolo vždy veľa smiechu. A keď ležala v pôrodnici, smiali sa aj sestričky, keď Marek na ňu kričal:
Nepišti, parníček! Tlač!
Kedy prestal tento Marek volať Martinu parníkom? Kedy začali skôr kričať a hnevať sa?
Mama?
Áno, Ivanka?
Je vám spolu zle? Ste urazení?
Martina sa zamyslene hrala s kučerami Ivanky. Všetko po otcovi. Dúfala, že jej dcéra bude aspoň trošku iná, ale nakoniec bola presne podľa jej túžob. Zlaté vlnité vlasy a oči ako letný Dunaj. Krásna je už teraz, o pár rokov bude ešte krajšia. Martina si uvedomila, že sa usmieva. Jej mama jej vždy vravievala: hlavné je vybrať dobrého otca pre deti. Marek bol dobrý. Ivana bola pre neho najdôležitejšia. A tu je pes zakopaný Ivanka, nie ona. Prvý raz pocítila žiarlivosť na vlastné dieťa. Ale mala pravdu.
Spomenula si, ako Marek, keď prišiel domov, vždy najskôr vyobjímal Ivanku, nie ju. Ako nakupuje len jej obľúbenú čokoládu, hrá sa s ňou v aute, nespýta sa Martiny, čo potrebuje, až kým mu to nepovie znova. Alebo keď Ivanka ochorie, Marek kričí skôr na Martinu než aby ju utešil.
To, ako po prvýkrát na Martinu vybuchol, ostalo v nej. Ivanke vtedy vyletela teplota, Martina nespala ani minútu, kým ju neschladila. Potom sa rozplakala od vyčerpania, no Marek na ňu začal kričať:
Čo reveš? Pomôže jej to? Zober sa! Aká si matka?
Prestala plakať. Nie preto, že by sa ukľudnila, ale lebo v nej niečo prasklo. Cítila sa úplne nanič. To už nikdy nepremenilo urážka ostala.
Ivanka pozrela na mamu. Tá už neplakala, iba ticho sedela. Znamenalo to, že treba ísť za otcom.
O chvíľu prídem.
Dievča potichu vybehla z kúpeľne.
Už neplač, dobre? rozlúčila sa a odišla.
Martina si pustila studenú vodu, prebrala samu seba. Dobré, zlé Je zbytočné vážiť, čoho bolo viac. Ivanka mala pravdu. Keď držíš v sebe krivdu, nič sa nezlepší. Buď sa treba udobriť, alebo odísť. Skúsila si predstaviť, že Mareka už v jej živote niet. Neprišiel by večer domov, neobjal dcéru Zľakla sa tej predstavy.
Ivanka prešla do kuchyne a otvorila dvere. Otec sedel so chrbtom k oknu.
Oci?
Ivka, nemáš spať?
Ešte nie je neskoro. Ivanka mu sadla na kolená. Vy ste sa hádali
Prepáč mi.
Prečo?
Hádali sme sa?
Áno.
Neviem. Nejako to tak vyšlo.
Si poškodený na mamu? Ivanka pozorne skúmala otcovi tvár. Mala mu to povedať už skôr. V škôlke, keď sa s Luckou pohádala, pani učiteľka ich posadila oproti sebe, nech povedia všetko. Potom sa spýtala: veď vám bolo lepšie spolu, nie?
Povedala mama, že je na teba urazená? Marek svoj nos vnoril do dcériných kučier.
Nie. Viem to sama.
Ako to vieš?
Keď sa máte radi, objímate sa. A usmievate sa. Keď nie, kričíte. Tak?
Otec si dcéru odsunul, pozeral na ňu.
Ty si už ozaj veľká!
To isté mi povedala mama.
A čo ešte hovorila?
Že ťa má rada. Aj mňa.
Otcovi povolili rysy, tie nešťastné vrásky zmizli. Ivanka spokojne zliezla z kolien a vytratila sa do izby:
Idem za Medovníčkom, nech nie je sám v tme.
Choď, zlatko.
Marek pozrel za ňou a zamyslel sa. Kedy začali tie hádky? Nespomenul by si. Najprv narodenie Ivanky, potom Martina sa od neho odtiahla. Na začiatku to chápal bábätko, starosti Ale potom zmizlo všetko to teplé, čo kedysi na nej miloval. Také to jarné slniečko. Zrazu sa všetko riešilo s podráždením alebo zlosťou. Cítil sa stále vinný, že nie je dosť dobrý. Martine už ostávala len dcéra. Ten okamih, keď raz v hádke povedal:
Drží nás spolu už iba Ivanka. Keby jej nebolo
Ako zatvrdla vtedy Martina. Už nič, len nutné vety, čo sa týka dcéry inak bola nedostupná. Kričal, nádejal sa, že ešte niečo otočí, ale už sa nič nezmenilo.
Marek si spomenul na rozhovor s matkou. Bolo mu možno pätnásť a pýtal sa, ako to je s dievčatami.
Preberaj zodpovednosť. To si každá váži. Ak aj je vina na jej strane, rozmýšľaj, čo si mohol spraviť lepšie ty. V rodine sú vždy na vine obaja, no muž viac.
Prečo?
Lebo žena nie je zväčša hlavnou, ale nasledovníčkou. Ak jej bude dobre, bude dobre aj tebe. Podľa toho, ako sa žena doma cíti, tak sa cíti aj muž.
Marek si stiahol rukou po tvári a pošepol:
Ďakujem, mami
Pozrel sa ešte raz na okno a šiel si spraviť kávu.
Ivanka dlho nevedela zaspať. Objala jednou rukou Medovníčka a druhou spiacu mamu. Jej tvár bola smutná a unavená. Ivanka pohladila mamine čelo, tam, kde sa objavila vráska, čo tam predtým nebola. Mama vo sne vzdychla a vráska zmizla. Ivanka ju objala a priala si, nech je zajtra dobrý deň.
Ráno budík nezazvonil; stál v spálni. Martina sa zobudila, pozrela na Ivankine mačacie hodiny a vyletela z postele. V škôlke budú neskoro, asi aj v práci. Počula cinknutie lyžičky v kuchyni, prekvapene natiahla krk. Marek ešte je doma? Divné. Ticho sa osprchovala, dúfala, že Marek odíde, kým nepríde do kuchyne, no keď otvorila dvere, bol tam on, robil kávu. Na stole stál domáci tort s maslovými ružami. Určite ho Marek piekol celú noc, našiel aj tie trysky na zdobenie, čo ona hľadala mesiac.
Martina sa mu zadívala do očí. On k nej pristúpil:
Prepáč mi. Za všetko. Viem, že som najhorší muž na svete vina je na mne, i za to, že som ti nevenoval pozornosť, i za výčitky. Ty a Ivanka ste najlepšie, čo som v živote mal. Bez teba by nebola ani ona. Veľa sa už asi nezmení, ale ak by si mohla aspoň skúsiť mi veriť znova
Martina chvíľu pozerala, nerozumela, čo sa deje. Potom položila mu dlaň na ústa:
Chyby máme obaja. A pravdu máš, musím porozmýšľať. Poradne, dlho.
Ako dlho?
Takých sedem mesiacov.
Marek nechápavo privrel oči. Martina sa usmiala:
Pozeraj na mňa poriadne. Správne si rozumel.
V tú chvíľu sa otvorili kuchynské dvere, Ivanka stála na prahu, šúhala oči a pevne držala Medovníčka.
Vy ste sa už udobrili?
Rodičia na seba pozreli.
A prečo je torta? To sa môže na raňajky?
Dnes môže všetko! Marek objal Martinu a potichu zašepkal: Ľúbim ťa. Daj mi šancu.
Daj ju aj ty mne! odpovedala rovnako potichu Oľga a obrátila sa na dcéru. Ale neumytým dievčatám tortu nedajú!
Hneď som späť! Ivanka posadila medvedíka na stoličku. Prosím dva kúsky, pre mňa a Medovníčka.
Medvede tortu nejedia.
Preto mám ja! Musím pomôcť.
O pár rokov pôjde Martina s kočíkom parkom, ponáhľať sa do školy za staršou dcérou. Malý Viliamko sa zobudí a poplače, Martina sa skloní nad kočík, no spoza nej ju objímu známe ruky.
Daj sem, Marek si vezme syna na ruky a kývne žene chvíľu vás počkáme.
Martina sa usmeje a vykročí. Ivanina škola čoskoro končí, lístky na dovolenku sú už kúpené, kufre zabalené, Viliamko uvidí more prvýkrát. Martina si v duchu spomenie na tie posledné tri roky, čo všetko museli prežiť. Pokusy napraviť vzťah, jej odchod na dva mesiace späť k rodičom s Ivankou, zmierenie vďaka babke Božene, smrť svokry po ťažkých rokoch, narodenie Viliamka, jeho prvé kroky, zúbky, prvé slovo Prvé slovo nebolo mama, ale tata. Marek bol hrdý a Martinu podpichoval, žmurkal na syna:
To je ono, synku, správne!
Na slávnostnom otvorení školy bola Ivanka veľmi vážna a trochu bojazlivá, ale zvládla to. Keď ju učiteľka vyvolala, nabrala odvahu.
Mama!
Ivanka! Ako bolo?
Najlepšie! Pani učiteľka povedala, že s Luckou sme jediná ideálna dvojka v triede.
Tak to je paráda! A kde sú tatko a Viliamko?
Prechádzajú sa a čakajú nás.
To je dobre. A Medovníček?
No kde by bol, bez Medovníčka by sme predsa nikam nešli! V kočíku čaká.
Ivanka si vydýchla. Medovníčka darovala bratovi, ale aj tak jej chýbal. Aspoň mame vždy povie, ako to naozaj cíti.
Keď Ivanka kráčala za rodičmi po aleji, tí si medzi sebou podávali bračeka, doberali sa. Ivanka sa sklonila nad kočík a pošepkala medvedíkovi:
Myslíš, že už je všetko dobré?
Medovníček na ňu ticho pozrel okrúhlymi očami. A Ivanka si bola istá, že odpoveď počula.
Z denníka pre seba píšem: Dnes viem, že je lepšie hovoriť pravdu, aj keď si malý, aj keď ťa to bolí. Láska v rodine nie je len o slnečných dňoch. Je to aj o odpustení, o práci a ochote začať znova. Dovtedy, kým je pri mne môj Medovníček, viem, že všetko zvládneme.
