Porozprávaj sa so mnou, Macek
Neboj sa, Macek! Všetko bude v poriadku! Za chvíľu ešte trošku pokričia a potom sa upokoja… hádam…
Vierka si silnejšie pritiahla k sebe svojho verného kamaráta a zatvorila oči. Nesmiem sa báť. Už som predsa veľká. Presne tak mi to povedala babka Naďa. Keď už mám päť rokov, už som veľká. Pre všetkých som už veľká. Dokonca som prestala plakať aj pri injekcii. Hanba! Len s Macekom môžem byť znova malá. On ma pozná vo všetkých podobách. Maceka mi dala mama, hneď ako som sa narodila. Smiešny, trochu nemotorný medvedík je môj najlepší priateľ. A môžem mu povedať čokoľvek. Nebehá žalovať pani učiteľke ako Zuzka, moja najlepšia kamarátka. Len sa na mňa pozrie svojimi veľkými okrúhlymi očkami a mlčí. Ale isto všetko vie. A keď je mi strašne, ako teraz, dokáže upokojiť. S ním je dobre, je mäkký a svoj. Aj mama s otcom sú moji, ale keď po sebe kričia, sú zrazu ako ostnaté kríky. Ako v rozprávke o Spiacej krásavici v celom byte narastú trnité kríky a nik nemôže k sebe blízko. Vysvetliť to Vierka nevedela, ale vždy mala pocit, že rodičia sa v takej chvíli od seba vzďaľujú, a hoci kričia, aj tak sa nepočujú. Nedokázala pochopiť, prečo sa rodičia hádajú. Veď sú dospelí, aké môžu mať krivdy? Keď sme dospelí, máme sa predsa vedieť dohodnúť, hľadať spoločnú reč… Ktovie akú, ale že reč veru áno. Tak to vraví babka Naďa. Možno to nie sú už len také malé urážky, ale naozajstné krivdy. Skutočné, veľké? Veľké krivdy Vierka ešte nezažila, ale teraz už vie, že existujú. Určite sú veľmi strašné. Veď aj tie malé, čo mala občas s kamarátkou Zuzkou, stáli za nič aj nanuk jej od chuti odpadol a ostali len slzy. Tak veľké krivdy musia byť ešte horšie.
Vierka otvorila oči a započúvala sa. Zdá sa, že všetko utíchlo. To znamená, že mama sa išla vyplakať do kúpeľne a otec sedí nasrdene v kuchyni. Je čas. Dievčatko vstalo z podlahy za posteľou, kde sedela celú tú dobu, a vzdychla si. Jej izba je naozaj pekná. Mama dlho vyberala, akú tam dá tapetu a nábytok, pýtala sa aj Vierky, čo by chcela. Bielu posteľ s ružovou prikrývkou, parádnu skriňu na všetky, úplne všetky jej šaty. Poličky na hračky, ktorých už bolo toľko, že si často nespomenula, čo všetko vlastne má. Ani sa jej nechce odtiaľto odísť. Tu bolo dobre. Teraz už takmer pokojne, keď bolo ticho. Ale Macek sa na ňu pozeral a Vierka vzdychla:
Viem! Hneď. Ty tu zatiaľ počkaj, pôjdem sama.
Uložila medveďa na vankúš a vybrala sa z izby. Najskôr ku mame. S mamou je to vždy zložitejšie. Dvere do kúpeľne boli, ako vždy, zavreté. Vierka jemne zaklopala.
Mami?
Čo je?
Môžem ísť k tebe?
Dvere sa otvorili a Vierka uvidela, že mama opäť sedí na okraji vane.
Čo je? Treba ti ísť na záchod?
Nie. Prišla som za tebou. Vierka si vzduch nabrala až do pľúc a vkročila dnu. Nebolo jej vôbec po chuti, čo príde teraz. Mama bude ešte chvíľu plakať, silno ju objíme a bude sľubovať, že všetko bude v poriadku. A Vierka bude plakať tiež, ale nie preto, že jej ľúto mamy, ale lebo dobre vie, že už to v poriadku vlastne nebude. Je to tak vždy. Dobre je len chvíľku, ako vraví Zuzka. A má pravdu! Dobre je len pár dní a potom znova útočia trne zo všetkých strán.
Vierka si utrela oči a pozrela na mamu.
Ale prečo?
Čo, zlatko?
Prečo stále kričíte? Veď ak sa nemáte radi, možno by ste mali byť trochu od seba ďalej? Tak mi hovorila babka Naďa, keď som sa pohádala so Zuzkou. Keď sme od seba, ani sa hádať nestíhame.
Alena ostala prekvapene sedieť, pozerala na dcéru. Doteraz Vierka nikdy nehovorila o tom, čo sa doma dialo. Myslela si, že s hádkami s Jánom si dieťa nevšíma. Veď je ešte malá. Čo môže chápať?
Vierka, prečo to vravíš? Ja mám ocka rada…
Klamala by si, mami.
Vierka!
Keby si ho mala rada, nekričala by si tak. Ani sa s ním nehádala. Na mňa predsa nekričíš?
Alena sa zamyslela. Ako dieťaťu vysvetliť, že vzťahy nie sú jednoduché? Že krik nie je vždy nenávisť… Alebo je?
Treba sa zamyslieť nad správaním, vieš! Vierka prešla rukami mame po lícach a zotrela slané kvapky.
Aj to povedala babka Naďa? usmiala sa Alena cez slzy.
Áno. A dobre hovorí. Však so Zuzkou už sa hádame menej. Len keď ešte stále žaluje pani učiteľke Katke.
Ty si už taká veľká… mama ju silno objala.
Nie som, mami, ešte stále som malá. Keby som bola už veľká, Vierka sa odtiahla, a potichu, takmer šepotom dodala, vôbec by som sa nebála.
A čoho sa bojíš? mama sa zamračila.
Že raz nabudúce, keď sa pohádate, odídete preč.
Odišli kam?
Tam, kde je kľud. Nemôžeš predsa byť stále tam, kde je zle… Aj tebe je zle, že, mami?
Je… Počuj, to sa bojíš, že ťa necháme samú? Že by si tu ostala sama?
Áno… Vierka sa rozplakala. Ostal by len Macek. A keby sa ešte raz stratil, ako v taxíku, čo potom? Úplne sama zostanem. Pýtala som sa babky Naďi, ale ona povedala, že je už stará byť mamou!
Vierka! Vierka! Stoj, nikdy ťa neopustím! Ako by som mohla? Si predsa moje dieťa!
A čo z toho? Keď po sebe kričíte, ani na mňa nemyslíte…
Myslíme… Alena zrazu stuhla. Jej dievča má pravdu. V danej chvíli nemyslí na nikoho. Krivda jej zaťahuje oči, spaľuje dušu. Kde sa v nej berú tie slová, ktoré bolia najviac? Kedy sa tak zmenila?
S Jánom sa zoznámili na druhej fakulte. Alena bežala po chodbe, meškala na skúšku a súrne zrazila nejakého dlháňa. Jeho okuliare sa rozleteli, no ona iba stihla zahabkať. Ospravedlňovať sa nestíhala.
Prepáč! zakričala a v poslednej chvíli vbehla do prednáškovej miestnosti.
Skúšku zložila na výbornú a vychádzala zo školy natešená ako vánok. Pred ňou stál škuľavý chalan s úsmevom.
Ahoj, rýchlik! Opäť niekam utekáš?
Tak jej aj vravieval moja lokomotíva. Aj keď sa hnevala.
Tak smiešne funíš! Ani sa neviem na teba hnevať!
Všetky pôrodné asistentky sa smiali, keď v pôrodnici na ňu kričal:
Nebuď jak lokomotíva, dýchaj!
Kedy prestal? Kedy sa začal vo výčitkách hnevať? Kedy vlastne začali byť výčitky?
Mami?
Čo, srdiečko?
Je vám spolu zle? Ste urazení?
Alena si všímala prstami dcérine kučery. Celá po otcovi. Keď Vierku nosila, snívala o jeho kučerách.
Len nech nemá moje vlasy! Načo dievčatku také tri perá?
Nezmysel! Máš výborné vlasy!
Mám skvelú kaderníčku a dobrý strih. Predstav si, že bude mať tvoje vlasy? A moje oči! Všetci chalani pôjdu od rozumov!
Všetko vyšlo pšeničné kučery, oči azúrové jak more. Vierka bude krásna, už teraz je! Alena si všimla úsmev. Ako jej mama hovorila? Treba vybrať správneho otca? Jano bol správny otec. Výborný. Viera bola preňho všetkým. Presne! Viera nie ona sama. Alene preletel chlad po pleciach. Aké hlúpe myšlienky! Žiarliť na vlastné dieťa! A predsa… Bola ukrutne, horko urazená! Viera má pravdu.
Alena si spomenula, ako Jano domov od dverí pobozkal len na líce a už bežal za Vierkou:
Kde je moja princezná? Tu je! Vierka, kúpil som ti čokoládu! Tú tvoju obľúbenú!
Po chvíli, keď sa s dcérou nahral, pustil si film, nasadil slúchadlá a zmizol do iného sveta, nevšímajúc si, ako Alena uspáva Vierku a pripravuje veci na zajtra.
V aute spieva pesničky s Vierkou, nepočuje pritom však ani slovo od Aleny. Potom všetko musí opakovať.
Kríčí na ňu, keď je Vierka chorá.
Prvýkrát na Alenu zvýšil hlas pred dvoma rokmi. Vierke vyletela horúčka, Alena nespala takmer celý deň a noc, snažila sa zo všetkých síl. Lekár ju upokojoval, ale ona si robila starosti. Večer to už nezvládla, rozplakala sa od bezmocnosti. A vtedy na ňu Jano zavrčal:
Čo reveš? Pomôžeš jej tak? Spamätaj sa! Čo si to za matku?
Vtedy sa skutočne prestala rozplakať. Nie od útechy, ale lebo v nej niečo prasklo a mala strach. Je zlá matka… Svet zrazu vybledol, stmavol. Túlila sa perami k čelu Vierky a ani si nevšimla, že už jej nie je tak horúco. Vierka sa uzdravila, no to poníženie nezabudla. Krivda? Áno…
Vierka čakala, čo mama povie, no bola ticho. Nemá už slzy Tak je čas za otcom.
O chvíľu prídem.
Dievča sa vyšmyklo z maminých rúk a otvorilo dvere z kúpeľne.
Už neplač, dobre?
Mama neodpovedala. Hľadela do diaľky a premýšľala, či naozaj bolo toho zlého toľko. A to dobré, kde je? Bolo?
Jasné že bolo.
Ich randenie pred svadbou. Spomínala, ako sa na ňu Jano díval spoza okuliarov.
Tak zvláštne sa na mňa dívaš…
Si krásna! Ale nerozumiem… prečo ja?
Prečo ja teba? Aj ty si niečo! snažila sa žartovať, ale keď z jeho očí zmizol ten svetelný odraz, stíchla.
Potom mala Jano pripravený úsmev, keď ho rozosmiala.
Prečo mala kedysi vždy odpoveď a teraz mlčí?
Narodenie Viery, jej prvé kroky, slová, prvá dovolenka. Prvý úspech v práci po materskej. Jano sa úprimne radoval a upiekol tortu, hoci kuchyňu nikdy nemal rád. Torta bola príšerne sladká a Alena mala slzy na krajíčku, keď ju vyhodila.
Urobím ti ešte lepšiu, neplač! Alebo ju môžeme zabaliť do krabičky, ako na kráľovských svadbách, a schovať na sto rokov?
Kúpa bytu sedeli na podlahe, keďže na nábytok nemali a oslavovali, že ich malá dcéra spala na nafukovacom matraci.
Treba nám aj druhé dieťa. Jano položil pohár a objímal Alenu.
Druhé?
Čo, už nechceš viac?
Neviem…
Ale ja viem. Len na dom ešte nemáme, a izby sú len dve, takže bude druhé dievča.
Druhé už sa im nikdy nezadarilo. Alena nevedela prečo. Lekári tvrdili, že zdravotne je všetko v poriadku. Najprv bola smutná, potom si zvykla. Veď bude, ak má byť. Sama si už nebola istá, či chce ďalšie. Starosti narástli ako snehová guľa. Najskôr maličké spory, potom väčšie. Zbytočné výčitky, slová ako olovené gule medzi nimi v tesnej izbe. Ani by sa nečudovala, keby jej dcéra raz povedala, že to nie sú gule, ale trne ostré a dlhé. Také dlhé, že bodajú priamo do srdca.
Alena si tvár opláchla studenou vodou. Stačilo. Dobré, zlé rátať môžeme donekonečna. Vierka má pravdu. Ak krivdy držia, nikdy nebude dobre. Buď sa zmierime, alebo rozišla. Na chvíľu si predstavila, že Jano už v jej živote nebude. Večer domov nepríde, dcéru neobjíme… stislo ju pri srdci.
Vierka prešla chodbou do kuchyne a pootvorila dvere. Otec sedel na stoličke, pozeral von oknom.
Oci?
Vierka? Ty ešte nespíš?
Je skoro! Vierka vyskočila otcovi na kolená. Vy ste sa hádali…
Prepáč mi.
A prečo?
Hádali sme sa?
Áno.
Neviem. Tak nejako to vyšlo.
Aj ty si nahnevaný na mamu? Vierka sa mu dívala do tváre.
To mama ti povedala, že je na mňa nahnevaná? Jano si privoňal k jej kučerám.
Nie! Viem sama.
Odkiaľ?
Keď sa ľúbite, objímeš mamu. A ona sa usmieva. A keď nie, kričíte. Je to tak?
Jano sa na dcéru pozrel.
Ty si už naozaj veľká!
To isté povedala mama.
A čo ešte povedala?
Že nás ľúbi teba, aj mňa.
Vierka sledovala otcovu tvár, akoby z nej zmizli všetky vrásky, oči už neboli nahnevané. Prikývla, a zoskočila z kolien.
Idem za Macekom, dobre? Tam sám sa stále bojí.
Jasné, choď. Jano ju sledoval a zamyslel sa. Kedy začali s Alenou toľko vyčítať a hádať sa? Ani nevie. Akosi to prišlo. Najskôr narodenie Viery, potom bola Alena čoraz viac vzdialená… Racionálne to chápal, starosti, dieťa, no kde zmizlo teplo, čo na nej tak miloval? Alena bývala ako jarné slnko jemné a príjemné. Dokázala pohladkať len tým, že bola blízko. Zrazu bola studená. Domáce záležitosti riešila najskôr s nenápadným podráždením, potom s hnevom. Zdal sa jej zlý a celý čas v neporiadku; už nebolo úsmevu, ktorý čakal, keď prichádzal domov. Otvárala dvere a len ticho stískala pery. Už nechcel hovoriť viac. Často vzal dcéru a odišiel do vedľajšej izby, len aby kontakt s manželkou bol čo najmenší. A vedel, že je to chyba, ale nemohol inak. Vedel, že Alena sa cíti urazená, že by mali niečo meniť, no vždy tá istá slučka čakal jej iskru, odpoveď. Dobre si pamätal, ako Alena rozplakala pri chorobe Viery. Aj svoje zúfalstvo, že nevie pomôcť. A hanbu, keď na ňu po prvý raz nezmyselne nakričal.
Nás spája len Viera. Keby jej nebolo…
Po tých slovách Alena stuhla a mlčala. Pozerala na neho dlho, prázdnym pohľadom, a odišla. Odvtedy s ním už nehovorila. Bola len akási chladná komunikácia, všetko sa týkalo dcéry. Už viac nebola jeho Alenka. Snažil sa, hádal, prosil, aj provokoval, ale nič.
Jano si povzdychol a vstal. V byte bolo ticho. Voda v kúpeľni už netiekla mama už uspáva Vieru. Pozerajúc z kuchyne na panelák oproti si len povedal, že za každým oknom tam žije iný príbeh. Dobrý, zlý, ale iný než ten ich. A jeho život bude iný, ak by mu Alena odišla aj s Vierkou. Zostal by len prázdny, ozvenou znejúci byt… Pretože zmysel bol sústredený v týchto zelenookých, milovaných bytostiach.
Spomenul si na mamu. Keď mal pätnásť a chcel porozumieť dievčatám, mama povedala:
Preberaj zodpovednosť. Každá žena to ocení.
Ako?
Aj keď môže za niečo ona, všímaj si, ako si k tomu prispel ty. Najčastejšie v rodine môžu za problém obaja, ale muž vždy o kúsok viac.
Prečo?
Proste preto. Žena zriedka vedie, väčšinou je vedená. Ak jej je dobre, bude dobre aj tebe. A žena nie je stroj.
Ako?
Niektorí chlapi si myslia, že keď žena zvláda všetko, tak je automaticky spokojná. Ale to nie je pravda, synu. Ak jej nepomáhaš a nepodporuješ ju, je to aj tvoja vina. A keď dáš žene priestor aspoň hodinu denne nevŕtať okolo domácnosti, budeš šťastný aj ty. A ak sa k nej vieš správať ako pred svadbou, si poklad.
Ako to myslíš?
Do svadby nie je nikto pre teba dôležitejší. Potom sa zvykneš a žena je už len súčasť všednosti. Ale ona si to pamätá. Pamätaj, synček.
Mama, prečo stále len o rodine, veď nechystám sa ženiť? O dievčatách niečo povedz!
Poviem, len nech vieš, že každá z nich bude raz niekoho žena. Teraz ti to príde ďaleko, ale raz mi poďakuješ.
Jano si prešiel dlaňou po tvári a ticho sa poďakoval: Ďakujem, mama…
Ešte chvíľu ostal stáť, potom otvoril chladničku.
Vierka dlho nemohla zaspať. Jednou rukou držala Maceka, druhou objímala spiacu mamu. Jej tvár bola smutná a unavená. Vierka jemne pohladila ryhu medzi maminými obočím kedysi ju tam nevidela. Alena si vo spánku povzdychla a vráska zmizla. Vierka zovrela mamu a zatvorila oči. Keby aspoň zajtra bol dobrý deň… To slovo počula neraz, ale v skutočnosti deň nikdy nebol dobrý. Zamrmlala: nech dnes ozaj vyjde lepšie.
Budík v spálni Alena nepočula. Ráno vyskočila a pozrela na smiešne malé hodiny s mačiatkom vo Vierkinej izbe a zhrozila sa. Zmeškajú do škôlky aj do práce! Našťastie ráno nemá nič súrne. Z kuchyne zaštrngal príbor o hrnček, Alena prekvapene nadvihla obočie. Jano je ešte doma? Divné. Ticho vstala, aby Vierku nezobudila, a šla do kúpeľne. Pri umývaní čakala, že možno muž odíde skôr a vyhne sa rozhovoru. Ale nestalo sa. Keď vošla do kuchyne, stál pri šporáku a v džezve rozvoniaval kávu.
Dobré ráno… otočil sa. Alena videla, že asi vôbec nespal. Oči červené, kruhy pod nimi temné.
Otvorila ústa, no zostala stáť ako prikovaná, keď uvidela na stole tortu. S divokými maslovými ružami, očividne doma robenú. To čo? Prečo? Keď to piekol Jano, tak mal robotu celú noc. Ba dokonca našiel nástavce na cukrárske vrecko, ktoré celé týždne márne hľadala.
Pozrela na muža, ktorý prišiel bližšie.
Prepáč mi. Alenka, prepáč za všetko. Som zlý muž. Všetko je moja vina. Aj to, že som ti nedal dosť pozornosti, aj to, že som stále hľadal chybu v tebe. Ty aj Viera ste to najlepšie, čo sa mi v živote stalo. Keby nebolo teba, nebolo by ani jej. Viem, že už veľa nezmením, ale… možno aspoň zvážiš?
Alena sa naňho dívala, snažiac sa pochopiť, čo sa deje. Potom však spravila krok a zakryla mu ústa dlaňou.
Obaja sme niečo pokazili. Ty máš pravdu. Potrebujem si to všetko poriadne premyslieť.
Na dlho?
Na sedem mesiacov, tak hádam…
Jano na ňu pozeral, hoci ešte nič netušil.
Čo na mňa pozeráš? Správne si pochopil.
Jano si práve tú vetu spracoval, keď sa do kuchyne prikutrala Vierka, stisla Maceka a šúchala si oči.
Vy ste sa už udobrili?
Jano s Alenou si vymenili pohľady.
Wau! A torta? To sa môže na raňajky?
Dnes môže všetko! Jano objal Alenu a pošepol ľúbim ťa! Daj mi šancu.
A ty mne! pošepkala Alena a dodala dcére. Neumytým dievčatám torta nepatrí.
Hneď sa umyjem! Vierka posadila Maceka na stoličku a zavelila, Dva kúsky torty, prosím. Jeden mne a jeden Macekovi.
Medvede nejedia tortu.
Ale ja mu pomôžem!
O pár rokov pôjde Alena parkom s kočíkom, ponáhľajúc sa do školy za staršou dcérou. Malý Viktor sa zobudí práve v zlú chvíľu a pofňukáva, aby si ho mama všimla. Alena sa nahne nad kočík, no zozadu ju objímu tie najteplejšie, známe ruky.
Daj sem, povie Jano, vezme syna na ruky a kývne žene. Počkáme na vás tu.
Alena sa usmeje a vykročí k škole. Zajtra začínajú Vierke prázdniny. Lístky sú už kúpené, kufre zbalené a Viktor čoskoro uvidí more prvýkrát. V mysli jej prebehnú posledné tri roky. Čo všetko mali. Pokusy o zmierenie, čo vôbec nešli hneď. Aj tie dva mesiace, čo bývala s Vierkou u svojich rodičov. A zmierenie, na ktorom mala zásluhu hlavne Jankova mama, pani Naďa. I obdobie, keď svokra po ťažkej chorobe odišla. Narodenie Viktora, jeho prvé kroky, zúbky, slovo… Alena sa usmeje. Prvé slovo nebolo mama. Jano chodil pyšný, žartoval na jej účet a žmurkol na syna:
Počestný chlap. Ocko!
Viera na svojej prvej školáckej slávnosti, celá vážna a trochu prestrašená. Na chvíľu vybledla ako jej nové mašle, ale zvládla to a do školy vošla s hlavou hore.
Mami!
Vierka! Alena objala dcéru. Ako bolo?
Najlepšie! Pani učiteľka Jana povedala, že v triede sú len dve úplne ukážkové žiačky ja a Zuzka.
Výborne! Alena si ju stisla k sebe.
A kde je ocko? A Viktor?
V parku, čakajú nás.
To je fajn. A Macek?
Bez Maceka by sme predsa nešli! rozosmiala sa Alena. Sedí v kočíku.
Vierka si vydýchla. Svojho najmilšieho medveďa síce bratovi darovala s tými najbližšími sa musia deliť o to najlepšie. Ale veru jej bolo za ním smutno, hoci nedávala najavo. Mame však povedala všetko.
Keď sa rodičia prechádzali pred ňou alejou, striedali si brata a živo sa o niečom dohadovali. Vierka sa sklonila ku kočíku a zašepkala svojmu kamarátovi:
Myslíš, že už bude všetko dobre?
Macek sa na ňu díval svojimi veľkými očami a mlčal. Ale Vierke sa naozaj zdalo, že odpoveď predsa len dostala.
