Porozprávaj sa so mnou, Bublinko
Neboj sa, Bublinko! Všetko bude v poriadku! Ešte trošku pokričia, potom sa upokoja… snáď…
Malá Magdalénka pritúlila k sebe svojho verného kamaráta a zatvorila oči. Nie, ona predsa nesmie mať strach. Veď už nie je malé dievča. Tak povedala starká Mária. Keďže už má päť rokov, je veľká pre všetkých už je veľká, a ani už neplače, keď jej pichajú injekciu. Hanbila by sa! Len s Bublinkom mohla byť stále taká maličká ako predtým. On ju poznal celú, aj radostnú, aj zamračenú, aj uplakanú. Bublinka jej darovala mama, keď sa narodila. Vypchatý macko, trošku krivý a s jedným uškom väčším než druhým, bol vždy jej najlepším priateľom. Mohla mu vyrozprávať čokoľvek a on nikdy neutekal žalovať učiteľke ako to robí Lianka, ani nebude ohovárať. Len sa díval okrúhlymi očkami a mlčal ale Magdalénka si bola istá, že všetko pochopí. A keď sa ozaj bojí, ako teraz, ešte ju upokojí. S ním bolo dobre, mäkko a domácky.
Mama s otcom boli tiež najbližší, ale keď kričali jeden na druhého, zmenili sa napichané a pichľavé, ako keby po celom byte vyrástli trne a kroviny ako v rozprávke o Šípkovej Ruženke. Nikto sa nemohol k nikomu priblížiť a krik aj tak nefungoval… Magdalénka nedokázala pochopiť, prečo rodičia kričia. Veď sú dospelí nemali by sa dohodnúť? Používať, ten-aký-jazyk… už si nepamätala aký, no určite nejaký jazyk. Starká Mária to tak hovoríva. Ale možno medzi dospelými už nie sú urážky ako medzi deťmi. Možno už sú to ozajstné krivdy. Skutočné, veľké. Tie Magdalénka ešte nepoznala, ale teraz pochopila, že existujú. Veľké krivdy musia byť hrozné, keď aj tie detské štipkajú až tak, že po hádke s Liankou si Magdalénka radšej než zmrzlinu poplače. A veľké krivdy, tie sú isto ešte horšie.
Otvorila oči a započúvala sa. Navôkol bolo zrazu ticho. To znamenalo, že mama šla plakať do kúpeľne, a otec sedí nazúrený v kuchyni. Teraz bol jej čas. Dievča sa zdvihlo zo zeme spoza postele, kde sa celé tie chvíle stískala, a povzdychla si. Mala peknú izbu. Mama dlho vyberala farbu tapiet, pýtala sa maminky, čo by chcela. Biela drevená postieľka s ružovou prikrývkou, krásna skriňa, do ktorej sa zmestili všetky jej šaty. Poličky na hračky, až ich mala toľko, že už si ani nevedela spomenúť aké má.
Z odchodu sa jej nechcelo. Tu bolo dobre, takmer pokojne, keď už bolo ticho. Ale Bublinko na ňu upieral svoje známe okále a Magdalénka vzlykla:
Viem, viem! Počkám, idem!
Posadila macka na vankúš a vyšla z izby. Najprv mama. Tá bola vždy ťažšia. Dvere do kúpeľne zavreté, ako zvyčajne. Opatrne zaklopala.
Mami?
Čo je, Zlatko?
Môžem ísť k tebe?
Dvere sa pootvorili a Magdalénka zbadala mamu, sedela na vani. Ako vždy.
Čo sa deje? Potrebuješ na záchod?
Nie. Ja k tebe… Magdalénka si nabrala do pľúc odvahu a prekročila prah. Toto sa jej nikdy nepáčilo. Mama ešte bude plakať, chvíľu ju bude tuho držať, prisľúbi jej, že všetko bude v poriadku Magdalénka bude tiež plakať. Ale nie preto, že jej je mami ľúto. Lebo už vie, že dobre už nebude. Lebo to je vždy rovnako. Krásne chvíle miznú, ako keď sa vypne svetlo, a odrazu sú všetci v tŕňových húštinách.
Magdalénka si utrela oči a zadívala sa na mamu.
Prečo?
Čo prečo, dievčatko moje?
Prečo kričíte stále? Keď sa nemáte radi, nemali by ste byť radšej každý inde? Tak to hovorí starká Mária. Keď som sa pohádala s Liankou, povedala mi: Na chvíľu od seba preč, a nebude sa dať pohádať.
Mama Oľga stuhla pohľadom na dcéru. Dnes po prvýkrát Magdalénka vyslovila všetko, čo sa doma deje. A Oľge sa zdalo, že ich hádky s Jánom dieťa ani nevníma. Veď je ešte malá, čo môže chápať?
Magdalénka, čo to hovoríš? Ja mám predsa rada ocka… zašepkala mama zlomeným hlasom.
Ty klameš, mami.
Magduška!
Keby si mala ocka rada, nekričala by si naňho. Veď na mňa predsa nekričíš, keď ma máš rada…
Oľga zrazu stratila slová. Ako dcérke vysvetliť, že vzťahy medzi dospelými sú niečo zamotané? Že krik nemusí znamenať nenávisť… alebo predsa? Taký jednoduchý sen, vlastne otázka prečo? Ako odpovedať?
Treba si sadnúť a zamyslieť sa nad sebou. Hej, tak to hovorí starká Mária. Magdalénka dlaňami osušila mamine slané líca.
Aj to ti povedala starká Mária? usmiala sa mama cez slzy.
Áno! A má pravdu. Ja som sa s Liankou udobrila. A tiež sa potom už tak často nehádame. Iba keď žalovala učiteľke pani Vierke.
Ty si už veľká…
Nie som, mama. Ešte som malá. Keby som bola veľká Magda sa nebadane odtiahla a zašepkala viac by som sa nebála.
Čoho sa bojíš, miláčik? zamračila sa Oľga.
Že inokedy na seba pokričíte a odídete každý preč.
A kam by sme šli?
Tam, kde je ticho. Nemôžete predsa byť tam, kde je stále zle. Veď tebe je zle, nie?
Je… Počkaj, ty myslíš, že by sme ťa tu nechali? Toho sa bojíš?
Áno… a Magdalénka sa rozplakala. A zostane len Bublinko. A ak sa znovu stratí, ako v taxíku? Čo ak ostanem celkom sama? Pýtala som sa starkej Márie a ona vravela, že staršia už byť mamou nemôže.
Magduška! Neprestávaj! Nikdy ťa neopustím! Ako by som mohla? Veď si moje dieťa!
A čo je na tom? Keď s ockom tak kričíte, myslíte vtedy na mňa?
Pravdaže myslím… Oľga zatiahla. Dcérka mala pravdu. Vtedy nemyslela na nikoho a nič. Ubolená duša jej zastriekala oči, a slová, čo vtedy hádzala, bodali ako tŕne. Kedy sa z nej stala takáto matka?
S Jánom sa spoznali na druhom ročníku gymnázia. Oľga utekala na seminár a zrazila vysokého, trochu nešikovného chlapca. Rozbila mu okuliare na márne kúsky, a ledva stihla povedať prepáč; ponáhľala sa.
Prepáč! zakričala len tak vo dverách a prifrčala dnu na poslednú chvíľu.
Ten skúšku spravila na výbornú a s veselou náladou tancovala von zo školy. Pred ňou leto, prázdniny, konečne more!
Krátkozraký chlapec sa jej postavil do cesty a usmial:
Nazdar, rýchlik! Tiež sa náhliš podľa cestovného poriadku?
Tak ju začal volať: moja lokomotívka. Najmä, keď sa mu niečo nepozdávalo.
Smiešne fučíš! Ešte sa na teba ani nahnevať nedá!
Aj pôrodné sestričky sa smiali, keď na ňu kričal v pôrodnici:
Nebuď lokomotíva, Magduš! Tlač!
Kedy prestal používať tú prezývku? Kedy začal byť naozaj nahnevaný? Kedy sa vlastne pohádali prvýkrát?
Mama?
Čo je, zlatíčko?
Je vám spolu tak zle? Ste sa urazili?
Oľga sa zahrala v dcérkiných kučerách tie malá Magdalénka mala po otcovi. Oľga, keď ju nosila, si priala, aby mala jeho kučery.
Len nech nie moje. Na dievčatko sú také vlásky zbytočné.
Nevystrájaj, máš krásne vlasy.
To len vďaka dobrému kaderníctvu. Ak bude mať také tvoje husté kadere a moje oči, chlapci pôjdu z rozumu!
Splnilo sa jej prianie: zlaté kučery a veľké belasé oči, viac-menej priezračné ako horské jazero. Magdalénka bude krásna, keď vyrastie. Už teraz je. Oľga sa prichytila, že sa usmieva. Ako jej mama hovorila? Treba vybrať dobrého otca. Ján bol naozajstný otec. Bol všetko pre svoju dcéru. Veď to bol práve on, ktorý sa stal stredom jeho sveta a Oľga nie. Stiahla plecia. Aké nebetyčné malichernosti! Žiarliť na dieťa? Aj keď bola prizemi, až hanba! Magdalénka mala pravdu.
Oľga si spomenula, ako domov Ján príde, Oľgu akoby odstrčí, len štandardne pobozká a volá:
Kde mám princeznú! Tu je! Magdalénka, kúpil som ti čokoládku! Tvoju najobľúbenejšiu!
Po hre s dievčaťom sa zavrel do seba, pustil film so slúchadlami na ušiach a nechal Oľgu lietať po byte, pokladať malú spať, upratovať.
Aj v aute spieval pesničky s Magdalénkou, Oľgu už nepočúval a keď mu chcela niečo povedať, musela to dvakrát a znovu. Aj keď mala Magdalénka teplotu a Oľga bola na dne, vtedy Ján na ňu nakričal po prvýkrát.
V tú noc malá horela a Oľga nespala, robila, čo vedela. Lekár ju uisťoval, ona plakala od bezmocnosti. Vtedy Ján vyletel:
Načo reveš? Pomôže jej to? Spamätaj sa! Aká si to mama?
Vtedy prestala plakať. Ale nie preto, že by sa upokojila. Niečo vnútri prasklo a všetko vybledlo, akoby zmizla farba zo sveta. Priklonila tvár ku dcére a až neskôr si uvedomila, že už nie je taká horúca. Samozrejme, Magdalénka sa uzdravila a tú noc skoro zabudli ako nočnú moru. Ale ten pocit vlastnej nedostatočnosti Oľga nezabudla. Bolo to zranenie? Áno…
Magdalénka sledovala mamu. Tá mlčala, rozmýšľala. Už neplakala pre Magdalénku to znamenalo, že prišiel čas za otcom.
Ja už pôjdem.
Vykrútila sa z maminho objatia a otvorila dvere.
Ale prosím, už neplač, dobre?
Oľga neodpovedala. Hľadela do jednej bodky a prehrabávala deň za dňom ich životy. Bolo toho zlé viac? Kde bolo to dobré? Bolo?
Isteže bolo.
Ich stretnutia pred svadbou. Oľga si živo spomenula, ako sa na ňu Ján díval, keď ešte boli svieži a zaľúbení. Za sklami okuliarov tmavol pohľad, keď sa jej oči stretli s jeho.
Hľadíš tak zvláštne…
Si nádherná! A neviem pochopiť…
Čo?
Prečo práve ty?
Že prečo si vybrala mňa?
Hej.
Aj ty nie si celkom márny… usmievala sa Oľga, no ihneď pohľad poklesol, keď jej zmizlo svetlo z očí, ktoré ním len pred chvíľou žiarilo. Lebo si ten najlepší…
Svetlo povyrašilo a Oľga sa usmievala. Tak teda!
Prečo teraz nevie, čo povedať?
Narodenie Magdalénky, jej prvé kroky, prvé slovo, prvý výlet ako rodina. Prvá jej úspešná pracovná zákazka po materskej dovolenke vtedy im Ján napiekol tortu, hoci kuchyňu vždy obchádzal oblúkom. Tú tortu nevládali dojedať, bola presladená. Oľga mala slzy na krajíčku, keď ju hádzala do koša.
Upečiem ti inú, neroníš! Teraz už to viem. Ale môžeme zabaliť túto do krabičky, ako na kráľovských svadbách a vydrží sto rokov?
Kúpili si byt, sedávali na zemi, lebo na nábytok nemali, a oslavovali, pozorovali, ako sa ich dievčatko usmieva na nafukovacom matraci.
Budeme potrebovať ešte jedno dievča. Ján objímal Oľgu.
Jedno? To sú priania… usmievala sa.
Ja viem. Ale kým nebude dom, musíme sa zmestiť do dvoch izieb…
Druhé dieťa neprišlo. Oľga nevedela, prečo. Vyšetrieňa boli v poriadku. Najskôr to prežívala, potom prestala. Ak má byť, bude. Ani sama nevedela, či ešte chce. Problémy narastali ako lavína. Prvá hádka, prvé nedorozumenie. Najskôr drobné, potom väčšie. Slová dopadali ako kamene, a medzi nich sa nasúkali do vankúšikov už len tŕne. Magdalénka by mala pravdu, keby jej to rozprávala sú to tŕne, ostré a dlhé, až po srdce.
Oľga pustila do dlaní studenú vodu a hlasno si ho umyla. Stačilo! Dobré či zlé, človek môže počítať dokola. Magdalénka má pravdu. Kým držia krivdy, nič sa nezmení. Buď odpustiť, alebo odísť…
Predstavila si, že by Ján večer neprišiel, neobjal Magdalénku… striasla sa od zimy.
Magdalénka sa pomaly prešmykla chodbou do kuchyne. Dvere boli ťažké. Otec sedel na stoličke a díval sa von oknom.
Ocko?
Magdalénka! A ty čože nespíš?
Veď ešte nie je neskoro! Dievča pristúpilo k otcovi a vyšplhalo sa mu na kolená. Vy ste kričali…
Prepáč.
Prečo?
Že sme kričali?
Áno…
Neviem. Tak sa to stalo.
Aj ty si nahnevaný na mamu? Magdalénka skúmala otcovu tvár. Mala im to všetko povedať oveľa skôr. A ona len obíjmala Bublinka a nič viac.
Keď sa pohádala s Liankou, pani učiteľka Vierka ich posadila na stoličky a dala im všetko vysvetliť. Potom sa spýtala, či je dobré nemať kamarátky.
To mama hovorila, že je uražená na teba? Ján si pritisol nos k kučerám dcérky a dýchol známy pach.
Nie! Sama viem.
Odkiaľ?
Keď sa máte radi, obímaš mamu a ona sa smeje. Keď ste nahnevaní, kričíte. Tak?
Ján Magdalénku odtiahol kúsok, pozrel sa na ňu.
Už si fakt veľká…
Aj mama to povedala.
A ešte čo?
Že má rada teba. A aj mňa.
Magdalénka sledovala, ako sa premenila otec. Akoby zmizli vrásky medzi obočím a oči už neboli naštvané. Spokojne prikývla a zišla z kolien.
Idem za Bublinkom, dobre? Sám tam nechce byť.
Choď. Ján zamyslene sledoval dcéru. Kedy sa s Oľgou začali hádať? Nerozumel tomu sám. Po narodení Magdalénky sa Oľga akoby vzďaľovala. Dieťa, starosti… ale kam sa podela tá jar, ktorá ho v nej vždy priťahovala? Bola slnečná, nežná, mierna. Už aj domáce rozhovory riešila podráždená, neskôr ľadová. Čakal doma na úsmev, ktorý sa stratil, dostal len stisnuté pery. Nechcel sa hádať. Obejmul Magdalénku a snažil sa s Oľgou stretávať čo najmenej. Vedel, že je to zlé, ale nevedel s tým nič robiť. Vedel, že je Oľga dotknutá, snažil sa byť lepší, ale vždy znova robil chyby
Pamätal, ako Oľga plakala s Magdalénkou s horúčkou a on bol bezmocný. Keď na ňu vykríkol, cítil hnus sám k sebe, a keď sa chcel ospravedlniť, Oľga sa naňho pozrela tak, že pochopil je koniec. Slová padali medzi nich ako kameň, rástli v stenu. Bolesť. Ani necítil, že býva len susedom spájala ich už len Magdalénka.
V jednej hádke vyriekol niečo, čo Oľga nikdy neprepáči:
Drží nás už len Magdaléna. Keby nebola…
Videl, ako Oľga zmeravela. Ešte pred minútou kričala, ale letmo videl, že jej nie je ľahostajné, čo bude. Po tých slovách len povedala pohľadom všetko a odišla. Odvtedy už bol len otec, žiadny manžel. Už len povinné frázy o Magdalénke, nič viac. Hnev, pokusy o nový kontakt nič nefungovalo. Oľga sa odrazu odtiahla úplne, len sčasti odpovedala, ešte kúsok zlých slov, ale pôvodnú Oľgu už nevidel.
Ján si povzdychol. Ticho. V kuchyni začal praskať plyn pod kanvicou, ale v kúpeľni už voda nehučí Oľga asi ukladá Magdalénku spať. Zadíval sa z okna na panelák oproti. Za ktorým oknom žije iný príbeh? Radostný, smutný… každý iný. Ak Oľga odíde a vezme Magdalénku, čo zostane? Prázdna jaskyňa. Bez zmyslu. Celý zmysel v tých zelených očiach… Spomenul si na rozhovor s vlastnou mamou. Mal vtedy pätnásť.
Vezmi zodpovednosť na seba. To každá ocení.
Ako?
Aj keď je chyba na jej strane, hľadaj, čo si podcenil ty. Najmä v rodine. Obe strany nesú vinu, ale muž viac.
Prečo?
Pretože. Ženy málokedy vedú. Ak je citlivá, stačí jej málo, no bieda zaručená, ak necháš všetko na ňu. Pomáhaj, podporuj. Voľné ruky ženy aspoň hodinu denne základ šťastia. Ak dokážeš byť k nej nežný ako pred svadbou, vyhral si.
Ako?
Pred svadbou pre teba niet dôležitejšej osoby. Potom sa žena stane samozrejmosťou… ona nezabudne…
Ale mama, ja ešte nemám manželku! Mňa zaujímajú dievčatá!
Veď to patrí k tomu. Každá je dcéra, neskôr manželka niekoho…
Ján si prešiel dlaňou po tvári:
Ďakujem ti, mama…
Postál, potom otvoril chladničku.
Magdalénka nevedela zaspať. Pridržiavala jednou rukou Bublinka, druhou objímala spiacu mamu. Jej tvár bola unavená, smutná. Magdalénka ju pohladila medzi obočím, kde sa objavila vráska, ktorú predtým nemala. Mama v spánku ticho vzdychla a vráska zmizla. Magdalénka zamrmlala želanie, aby bol zajtrajšok dobrý deň. Lebo to bývalo len slovo, a pritom deň nikdy nebol naozaj dobrý Privrela viečka a zaželala si.
Budík Oľga nepočula, veď zvonil v detskej. Kým sa prebrala, pozrela na smiešne modré hodiny v tvare mačiatka u Magdalénky, a zhrozila sa. Do škôlky dnes prídu neskoro. Aj do práce. Našťastie ráno nemala nič dôležité. V kuchyni cvakla lyžička o hrnček a Oľga zdrvená Ján je doma? Čudné…
Potichu vstala, aby neprebudila Magdalénku a zamierila do kúpeľne. Počúvala, či Ján neodíde skôr, než príde do kuchyne, lebo potom by nemusela hneď hovoriť…
Lenže jej plány sa nenaplnili. V kuchyni stál pri sporáku Ján, sledoval tureckú kávu, ktorá sa chystala vyvrieť.
Dobré ráno… otočil sa, oči unavené, skoro tmavé, kruhy pod očami.
Chcela niečo povedať, ale vtom stuhla pri pohľade na stôl. Na stole ležala torta s maslovými ružami určite doma vyrábaná, nemotorná. Také tam nepatrilo. Ján musel piecť celú noc. A ešte našiel cukrárske nástavce, ktoré ona nemohla týždne nájsť.
Oľga zdvihla oči k nemu, a ten pristúpil bližšie.
Prepáč mi. Za všetko. Som najhroznejší manžel na svete. Ja som vždy mohol viac. Ty a Magdalénka ste najlepšie, čo ma stretlo. Bez teba by nebola ani ona. Viem, nemôžem veľa vrátiť, ale… môžeš aspoň popremýšľať?
Oľga sa dívala, či je to sen alebo realita. Potom pristúpila a rukou mu prikryla ústa.
Oboje zlé. Aj moja chyba. Musím si premyslieť… vážne… veľa…
Na dlho?
Takých sedem mesiacov.
Ján na ňu vytreštil oči. Ešte nechápal.
Nemáš na mňa tak pozerať. Vieš dobre, čo to znamená.
Ján vstrebával, čo Oľga povedala, keď vbehla Magdalénka, Bublinka v náručí, rukou si šúchala oči.
Vy ste sa už udobrili?
Ján s Oľgou si vymenili pohľad.
Jéj, torta! Môžem ju na raňajky?
Dnes môžeš všetko! Ján objal Oľgu a zašepkal jej: Milujem ťa. Daj mi šancu.
Aj ty mne! zašepkala Oľga a obrátila sa na dcéru: Kým si neumyješ zuby, torta nebude!
Hneď! posadila Bublinka na stoličku a vypískla: Dva kúsky! Pre mňa a Bublinka!
Mackovia tortu nejedia.
Na to som ja, nie? Pomôžem mu.
O pár rokov neskôr Oľga pôjde parkom s kočíkom, ponáhľať sa vyzdvihnúť Magdalénku zo školy. Malý Vladko sa zobudí nesprávnom čase a potichu zaplače, pritiahne pozornosť mamy. Oľga sa práve nakloní nad kočík, keď zozadu objímu jemné, známe ruky.
Daj mi ho. Ján si vezme syna a kývne žene. Počkáme tu.
Oľga sa usmeje a poponáhľa do školy. Zajtra začínajú prázdniny. Lístky sú kúpené, kufre zbalené, Vladko uvidí prvýkrát more. V duchu si Oľga spomenie na posledné tri roky. Koľko všetkého sa stalo. Skúšali znova, nie ľahko. Aj jej odchod na dva mesiace, ktoré bývala s Magdalénkou v rodičovskom byte. Ich udobrenie, vďaka starkej Márii, Jánovej mame. A jej odchod navždy Narodenie Vladka. Prvé kroky, zúbky, prvé slovo Oľga sa usmeje prvé slovo nebolo mama, ale ocko!. Ján chodil pyšný, uťahoval si z manželky a žmurkal na syna:
Uznal si, synček. Ocko!
Vera na prvý školský deň, vážna, trochu bojazlivá, až mala rodičia strach, že omdlie. Ale zvládla to a keď kráčala za pani učiteľkou Vlastou, ani sa neobzrela, len vpred do svojho nového sveta.
Mami!
Magdalénka! Oľga ju schytila do objatia. Ako sa ti darilo?
Najlepšie! Pani učiteľka Vlasta povedala, že v triede sú len dve ideálne žiačky ja a Lianka.
Výborne! stiskla ju ešte viac.
Kde je ocko? A Vladko?
V parku. Čakajú.
To je dobre. A Bublinko?
Akože bez Bublinka! rozosmiala sa Oľga. Sedí v kočíku s Vladkom.
Magdalénka si v duchu vydýchla. K bráškovi svoju najmilšiu hračku síce požičala, ako najbližším má dať to najlepšie, ale prédsa jej chýbate, len to nerada povedala nahlas. Mame však mohla všetko.
Pozerala, ako rodičia kráčajú pred ňou v aleji, podávali si brata, niečo si vášnivo šepkali. Magdalénka sa sklonila ku kočíku, ktorý viedla, a do šepotu Bublinkovi zašumela:
Myslíš, že už je všetko dobré?
Bublinko sa na ňu len díval svojimi okrúhlymi očami. Ale Magdalénke sa zdalo, že odpoveď v tom pohľade predsa len počula…
