Dnes som si spomenul na nášho starého kamaráta, ako sme pred rokmi túlali po Banskej Bystrici na bicykloch, úplne slobodní.
S Miškom sme sa poznali dlho, no skutočnými priateľmi sme sa stali až po rozvodoch. Ani jeden z nás neskončil na dne – len šport, behy ráno, cesty po horách. Mužov nezblíži alkohol, ale strach stratiť tú novonadobudnutú slobodu.
Mišov rozvod bol krutý. Ako keby ho prešli valčekom. Jeho bývalá bojovala o každý pohár, každý kúsok nábytku. Ja som to mal miernejšie, no tiež nie je nič, čo by sa oslavovalo. A potom – naraz sme boli voľní. Ako keby nám spadli tehly z chrbta.
Pamätám si ten večer, keď sme šoférovali na bicykloch Petžalskými lúkami a on zrazu pustil riadidlá, rozprestrel ruky a zakričal do tmy:
„Slo-bo-da-á-á!“
Psy začali štekať, staré tetky sa pokrižovali, a my sme smiali ako dvaja útekári z blázinca. Bolo to čisté šťastie.
Rok sme žili ako vtáky. Bez sťažovaní, bez povinností. Chudli sme, omladli, vstávali s úsvitom. Manželstvo nás nielen starilo – ale aj prikrmilo. A sloboda liečila.
Raz večer som zašiel ku Miškovi – kúpil nový bicykel, chcel pochváliť. Hrávali sme sa s reťazou, celí od masti, a ja som išiel umyť ruky. A vtedy som to videl. Malá ružová fľaštička na poličke. Kozmetika. Ženská.
„Mišo!“ zakričal som. „Čo je toto za čáry?!“
„Aha, to je Zuzkine,“ odpovedal pokojne.
„Aká Zuzka?!“
„No, ešte som ti nepovedal? Zoznámil som sa… Zuzana, právnička, veľa pracuje. Občas u mňa prespáva. No a nechala si tu toto. Aby to nemusela nosiť sem a tam.“
Zatvoril som ústa.
„Začína to…“
„Čo začína?“
„Invádzia. Prvý symptom. Ako v ‚Mimozemšťanoch‘: najprv kvapka, potom sliz, potom príšera, čo ti roztrhne hruď.“
Misko sa smial. Ja nie. Lebo som vedel – ženy neútočia priamo. Vpĺňajú sa. Nepotrebujú kričať – vkradnú sa ako dym pod dverami. Najprv fľaštička. Potom kefka. Potom papuče. A potom – ona.
O týždeň ma pozval, aby som ju spoznal. Zuzana – pekná, pokojná, v decentných náušniciach a drahom svetri. Uvarila nám cestoviny a pizzu s ananásom. Keď som si umýval ruky, videl som v kúpeľni už dve kefky – a ďalšiu fľašku. Iba som si povzdychol: „Vírus sa šíri.“
A potom prišiel deň, keď Mišo so mnou nešiel bicyklovať.
„Dnes nemôžem,“ povedal.
Ja som išiel sám, nahnevaný, rozhodnutý vytiahnuť ho z tej pasce.
Otvoril mi v župane. V župane! Muž, čo ešte pred mesiacom chodil v šortkách a teniskách naboso!
„Janko, aspoň by si zavolal…“
Z izby sa ozvalo:
„Mišo, kto je tam?“
„To… Janko. Požičal si čerpadlo.“
Išiel som si umyť ruky. A pochopil som – kúpeľňa už nebola jeho. Krem na holenie a pasta sa stihli stlačiť do kúta. A všade okolo – ružový svet vo fľaškách. A náušnice na poličke. Víťazstvo bolo totálne.
Neskôr som mu pomáhal s nábytkom. Skrutky, poličky, skriňa. Zuzana chodila a rozhodovala:
„To dajte na balkón. To vyhoďte. A toto – tiež von.“
Mišo sa snažil protestovať. Zbytočne. A vtedy sa otočila na mňa:
„Ty by si nechcel bicykel? Len nám tu zaberá miesto.“
Takto to ide. Sloboda neumiera s krikom. Umiera potichu – pod šuchot šiat a vône krému. Žena príde – a dobýva každý centimeter: poličku, vešiak, parapet, skriňu. A potom – dušu.
Prešiel rok. S Miškom sme si písali zriedka. Bicykel pokryla prach. On odpovedal čoraz menej. Ja šoféroval sám. Smutne. Ale slobodne.
A potom prišla aj ku mne Ona. A po mesiaci – opatrná otázka:
„Môžem si nechať u teba krém?“
A ja som nepovedal „nie“. Usmial som sa. Ako blázon. Lebo som už bol zamilovaný.
Takže je to tu. Fľaška už stojí na poličke. Nepriateľská invázia je identická.
Som strateneA teraz už len čakám, kedy prinesie tú druhu kefku a navždy mi ukradne posledný kútik slobody.
