Pomsta v tieni bohatstva: Jaroslava a Želmíra
Jaroslava stála pri okne svojho prepychového domu v srdci Bratislavy, kde sa za sklom mihotali svetlá večerného mesta, ktoré vyzerali ako rozliate koráliky na zamrznutom Dunaji. Začínalo sa zmrákať posledné zvyšky slnka ticho odchádzali, no jej tvár odrážala iba mrazivé odtiene sklamania, s ktorými žila už roky. Sama vybudovala svoje šťastie bez pomoci kohokoľvek, a teraz, keď mala všetko, sa cítila akoby chytená v pavučine. Nie do pasce honosnosti veď prestretý stôl, krištáľový luster a francúzske stoličky boli len kulisou ale v zajatí tých, čo vždy len prosili a nikdy nevrátili vďačnosť, ani len jedno drobné zo svojho srdca. S tým už Jaroslava nechcela žiť. Tu, v útrobách svojho domu, zvádzala boj nie so svetom, ale s najbližšími.
Vo dverách sa zjavila Želmíra Igorovna, jej svokra vysoká a hrdá žena, vždy v drahom béžovom kostýme a klobúku, ktorý akoby vydával tiché rozkazy. Bol v nej večný pocit, že Jaroslava musí zachraňovať všetkých. Dnes sa jej tvár krivila nespokojnosťou, keď stávala v predsieni, hlboké tiene sa lúčnatili na stenách. Želmíra neprišla prosiť jej žiadosť bola zbraň, ďalší pokus zatlačiť Jaroslavu do kúta a obetovať jej vlastné sily.
Jaroslava, bratovi treba prerobiť kúpeľňu. Tvoje eurá nás zachránia, ironicky sa pousmiala a natiahla ruku, akoby očakávala, že zo steny hneď vypadnú peniaze.
Jaroslava zostala ako prikovaná. Srdce jej zrazu začalo biť, akoby sa na ňom preháňali huslisti v ponožkách. Nechcelo sa jej veriť, že Želmíra dokázala v tejto chvíli opäť prísť s takou požiadavkou. Už nemienila ďalej znášať to ponižovanie.
Nie som banka, Želmíra Igorovna. Už celý rok vás všetkých živím! povedala Jaroslava a hlas sa jej triasol od zadržaného hnevu. Všetka jej námaha, všetky prebdené noci a namiesto vďaky len ďalšie požiadavky.
Želmíra neustúpila. Jej slová bodali, ako keď zimný vietor šľahá do tváre na Kamzíku. Hanba ti nie je, Jaroslava? Veď toľko peňazí, že ich môžeš hádzať holubom na Námestí SNP! utrúsila, pohľadom skenovala byt ako inspektorka, ktorá verí, že všetko má patriť jej.
Týmto vetám došla Jaroslave trpezlivosť. Rýchlo pristúpila k vešiaku, schmatla kabát a hodila ho po Želmíre.
Vypadni z môjho domu! Už dosť tvojho bezočivého parazitovania! vyprskla, a v srdci sa jej rozhostil zvláštny pokoj spojený s pocitom, že robí niečo, čo mala urobiť už dávno.
Želmíra cúvala jej tvár bola horkou zmesou urazenia a pohŕdania. Chcela ešte niečo povedať, no Jaroslava sa už obrátila chrbtom.
To oľutuješ! Dávid zistí, aká si lakomá! kričala, len čo sa dvere s temným dunením zavreli kúsok pred jej nosom.
Jaroslava ostala stáť v prázdnej sieni a oprela si čelo o studenú stenu, cítiac, ako jej z pľúc uniká stuhnutý vzduch. Prvýkrát za dlhý čas vedela, že urobila niečo dôležité pre seba.
O pár dní už Jaroslava opäť sedela pri okne, tentoraz však nevidela mesto, ale rozvírila zamyslené vlny vo svojom vnútri. V živote zažila množstvo temných zákutí, a predsa sa dokázala vždy postaviť na nohy. No opäť bola na rázcestí, kde už nemohla mlčať. Dávid, jej manžel, zatiaľ ešte nevnímal, ako jeho matka ovláda ich životy ako drevené bábky.
Tak vzala do ruky mobil a vyťukala Dávidovo číslo. Hoc nezodvihol, Jaroslava už viac necítila výčitky. Ich vzťah sa denno-denne zaplietal ako pomotané klbká v starých pavučinách. Dávid nepoznal celú pravdu a ona už nemienila hrať jeho hry.
Večer, v dusnej reštaurácii plnej ticha a zlatistých sviec, sedela Jaroslava sama v šatách od miestnej návrhárky. Jej tvár bola prázdna, v očiach mala nesmiernu únavu. Dávid vošiel medzi hostí vpadol ako rozštiepený tieň. V očiach mu pohrávalo váhanie, kým sa rozhodol prísť bližšie. Keď uvidel Jaroslavu, nemohol sa zastaviť.
Jaroslava, prečo si nedáš druhú šancu rozprávať sa? Veď ak budeme chcieť, všetko ešte vieme vyriešiť, povedal opatrne, usadnúc pred ňou, no hlas mu znel neisto ako kvapky dažďa na starom smaltovanom parapete.
Zostala sedieť pokojne, dych jej bol ako veľmi studený vietor, ktorý sa snaží utíšiť rozbúrenú hladinu. Prišiel však čas urobiť bodku.
Nič nechápeš, Dávid. Už viac nemôžem hrať tvoju hru. Nie som tvoje bábkarské divadlo, vyslovila tlmene, každé slovo ostré a ťažké akoby kládla kamene do Dunaja.
Dávid na ňu chvíľu bezradne pozeral, potom vstal a nervózne uhladil sako. Skúsil ešte vysvetliť:
Ja som to tak nechcel, Jaroslava, jeho slová zneli ako lacné ospravedlnenie, ty vieš, že som nemal silu zastaviť mamu
Jaroslava prudko vstala. V očiach jej už nebolo ani chvenie.
Som unavená, Dávid. Už ťa nepotrebujem. Tu je náš koniec, povedala pevným hlasom. Otočila sa a zmizla v spleti dymu a tieňov. Dávid ostal stáť a tvár mal ako masku vytesanú zo soli a škrupín vajíčok.
Ubehlo pár dní. Jaroslava sa viac nehrala na silnú. Sedela doma, z okna sledovala pohybujúce sa tiene na dvore, a cítila, ako sa dusivý vzduch v miestnosti premieňa na neviditeľné laná na jej ramenách. Nevedela, čo bude ďalej, vedela však, že už nebude závislá na nikom.
Mobil sa zachvel v dlaniach. Na displeji svietilo Dávidovo meno. Stlačila ikonku, miestnosťou sa rozľahol jeho hlas.
Jaroslava, skús ma pochopiť. Nemôžeš len tak utiecť
Ja som už svoju cestu vybrala, Dávid. Je za nami všetko, odpovedala melancholicky, no bez sebalútosti.
Položila mobil na stôl a vedela, že na ďalší hovor už nikdy nepočká. Toto bol jej posledný krok do slobody. V tom tichu, kde ozvena dunajského prúdu zanikala v pamäti, cítila, že ju opúšťa všetka ťarcha. Jaroslava vedela jej život sa práve začína, znovuzrodený v slovenskej noci, kde sny majú chuť horskej borovičky a hmla mení ľudí na tiene a tieňe na život.
