Čau, počúvaj, čo sa odohralo. Pred dvoma rokmi mal Vladimír všetko rodinu, manželku Aniu, plány do budúcnosti, nádej teraz už nič neostalo. Nemohol si zvyknúť na bolesť straty. Keby mohol ten osudový deň vrátiť späť, urobil by čokoľvek, aby sa to nestalo. Keby
Po prvýkrát po dvoch rokoch kráčal Vladimír do tichej, prázdnej bytu. Teraz konečne mohol pomstiť Aninu smrť. Chcel si ísť kúpiť vodku, ale rozhodol sa to nechať. Hodina pomsty nastala hlavou treba zostať čistou. Šiel spať skôr a prekvapivo rýchlo zaspal. O dve hodiny neskôr sa zobudil s búšiacim srdcom, vtiahol si vzduch ústami. Často mu snívala Mojmila, jej dych bol stále blízko. Čakal, že otvorí oči a uvidí ju vedľa seba. Ale nie. Vankúš nebol stlačený. Odišiel späť spať.
Prešiel rukou po prelieve a ten sa hneď zahrial pod jeho dlaňou, čo mu dávalo klamlivý pocit, že Anička ešte leží vedľa neho. Zaspávať už nevedel. Ležal a pozeral sa na biely strop v tme, spomínal na dva roky čakania na pomstu, na smútok. Nepriateľ sa vrátil vedel to na sto percent.
V ten prekliaty deň Mojmila požiadať o skrátený pracovný čas. Išla na ultrazvukové vyšetrenie u ginekologičky, kvôli oneskoreniu. Už neverila testom na tehotenstvo. Roky, čo sa snažili, dúfali a veľmi si želali dieťa.
Stála na okraji chodníka. Na druhej strane cesty sa rozsvietil zelený semafor a ona prvá vkročila na zebra. Nevidela, že k nej rýchlo prichádza auto, snažiace sa prejsť cez preplnený prechod. Auto by prebehlo, keby nečakali cyklista z druhej strany. Kolízia bola nevyhnutná. Šofér zatočil k pravému a narazil do Mojmily. Zahynula na mieste. Policajti ju dali na dva roky vo väzbe a Mojmilu už nie.
Cyklista zostal len s modrínami po páde. Lekári potvrdili, že nebola tehotná. Nepriateľ sa vrátil a bude žiť s manželkou a synom. Vladimír však nemá nikoho, nič, žiadnu nádej. Už dlhšie rozhodol, že zabije svojho nepriateľa. Rovnako ho zrýchli na zlom, celý motor vstrebe do úderu. Nech jeho rodina prežije to, čo on prežil. Vladimír si povedal, že sa nebude schovávať, utekať. Kdekoľvek zahynie, ak to bude nutné. Už umrel s Anou pred dvoma rokmi. Čakanie na pomstu nie je život.
Občas Vladimír zavijal k tomu rohu, kde zahrela Mojmila. Kupoval kvety a kládol ich na okraj chodníka. Prechádzajúci ľudia len odíjali. Stál a snažil sa predstaviť, čo si Mojmila myslela v tej poslednej sekunde. Asi dúfala, že tentoraz počuje dobrú správu. Nadvihla posledný dych a šla na zebra
Chodil na hrob, do kostola, ale úľavu nikde nenašiel. Len keď pomstí nepriateľa, získa slobodu. Únavený, bez spánku, vstúpil do sprchy a dôkladne si ostrihol tvár. Pomaly prejedol chleba s čajom, pozerajúc sa na škvŕnu na stene. Mojmila plánovala vymeniť tapetu, ale Vladimír to neurobil tá škvŕna ostala spomienkou. Obliekol čistú košeľu a pred odchodom sa pozrel na izbu. Vráti sa?
Najprv sa len potuloval mestom, zabíjal čas. Ešte bolo príliš skoro. Jeho nepriateľ ešte ležal na čistých posteľových plachtách vedľa svojej ženy. Alebo už vstával, pretiahol sa, išiel do kúpeľne, škrábal si nohu pod nohavičkou. Udrel si malú potrebu a zíval. Potom si zobral sprchu. Jeho žena už pripravila raňajky. Vyliezol z kúpeľne, voňal po sprchovacom gélovi, pobozkal Aniu a posadil sa k synovi za stôl Stačilo, povedal Vladimír. Nepriateľ vyzerá príliš pekne. Vrah mojej ženy nemôže byť taký šarmantný.
Predstavoval si, že nepriateľ včera večer horene pil, snaží sa dohnať dva roky stratené. Ráno vstane s búchanou hlavou a nesnesiteľnou smädou. Nalieva si vodu do tváre, napije sa z kohúta, ako keby bol v väzení. Neošetrí sa. Sedí v spodku a v tričku pri stole Teraz je všetko v poriadku. Taký by mal byť nepriateľ. Nedá sa ľutovať.
Otočil auto a vyrazil k domu nepriateľa. Na dvoroch zaparkoval tak, aby videl vchod. Na detskom ihrisku sa hrali dvojica detí. Čakal. Skôr alebo neskôr nepriateľ vyjde z domu sám alebo s rodinou, nevadí. Ak nie dnes, tak nabudúce pomsta doviezde.
Boli posledné dni apríla. Na kríkoch a stromoch, hlavne na slnečnej strane dvora, sa objavovali mladé listy. Asfalt ešte nebol suchý po nočnom daždi. Obloha bola zamračená. Chladno.
Zrazu z dverí vstúpil chlapec, asi šesť rokov. Zbehol na ihrisko k ostatným deťom, no všimol si Vladimírov terénny auto a pomaly k nemu pristúpil. Možno je to chlapec, syn nepriateľa? Možno. Vladimír spustil okno.
Čo chceš, chlapček?
Nič. Hľadí na Vladimíra priamo do očí, nebojí sa, neutieká. Môj otec mal auto. Nie také drsné ako tvoje.
A kam ho dal? Predal? Vladimír sa tešil, že tak ľahko môže zistiť všetko o nepriateľovi.
Jo. Rozbil ho pri nehode, zatiaľ si nekúpil nové.
Vladimír pozeral na chlapca, snažiac sa nájsť podobnosť s nepriateľom. Nešlo. Možno pripevnený na matke, ktorú pamätať nevedel. Tvár nepriateľa však pamätal dobre. Na čelné sklo auta padali drobné kvapky dažďa.
Chceš si sadnúť do auta? Nahodíš sa, aby si sa neprezlial. Vladimír otvoril dvere sprava.
Chlapec chvíľu váhal, ale dážď zosilnil. Vyliezol na vysoké sedadlo, zatvoril dvere. V aute sa vôbec nepočul šum dažďa. Chlapec s očami žiariacimi pozeral na panel s červeným podsvietením.
Má auto vyhrievané sedadlo? Spotrebuje veľa benzínu? spýtal sa dospelým hlasom.
Vladimír odpovedal s nadšením. Myslel, že je nebezpečné stáť na dvore s chlapcom.
Poďme sa trochu roztočiť? Počas dažďa to nič nevadí.
Chlapec podozrievavo zahľadel na Vladimíra.
Ak nechceš, môžeme len sedieť, povedal Vladimír nahlas.
V duchu si pomyslel: Nebojácny, šikovný chlapec. Mama sa bude hádať. Rozumiem. Chlapec zase zahľadel na neho.
Nemá to s ňou nič spoločné. Len krátko.
Vladimír odjazdil z dvora, rozmýšľajúc, či ho niekto videl. Deti to nepočítali. Nezáleží im na značkách áut, nezapamätajú si čísla.
V hlavě mu zaznel citát: najlepšia pomsta nepriateľovi je zabiť to, čo miluje. Rozhodnutie padlo samo.
Ako sa voláš?
Vadi, odpovedal chlapec.
Čože? Vyzerá to, že sme rovnaké meno. Ja som tiež Vladimír.
Nezabijem, nemôžem. Chlapec je nevinný. Nepriateľ je niečo iné malý chlapec, aj keby bol synom môjho nepriateľa. Len ho odvediem preč a pustím. Nevyjde. Nech hľadá svojho syna a trpí. Zámeny prerušil Vadič.
Čo? spýtal sa Vladimír.
Povedal som, že nie ja, ale otec zrazil tú ženu. Mamka riadila auto. Otec sedel vedľa nej.
Ktorú ženu? chlad prešiel Vladimírovi po chrbtici.
Moju Mojmilu nezrazil nepriateľ, ale jeho žena? Vladimír si to nepripustil nahlas.
Áno. Otec si vzal vinu na seba. Mamka by v väzení nezvládla. Je chorá, často leží v nemocnici.
Odkiaľ to vieš?
Nie som malý. Počul som, ako rodičia šepkajú. A mamka to aj hovorila.
Vladimíra zahřalo. S mokrými dlaňami pevne stlacil volant.
Prečo si mi to povedal? Chcel by som ísť na políciu?
Vadi sa pozeral na neho.
Otec už slúži. Dá sa trestať dvakrát za ten istý zločin?
Asi nie. Tak som povedal. Vladimír sa prinútil usmiať.
Nezazrel, ako auto opustí mesto. Vadi napnutým pohľadom sledoval pred sebou špinavý asfalt, čierne pásy od dažďa.
Kam ideme? spýtal sa chlapec.
Vo Vadičovom hlase zaznel strach.
Niečo premýšľam. Vladimír spomalil pri okraji cesty, otvoril okno a nasadil si tvár čerstvému vlhkeju. Zvuk prechádzajúcich áut sa zvýšil.
Je vám zle? chlapcovi sa teraz ozvala úzkosť, ale pohľad bol taký pochopený, že Vladimíra znova zahřalo.
Rozumie? Cíti? Deti a zvieratá neklamú. Čo robím? Otočil auto a vrátil sa do mesta.
Mojmilu sa nedá vrátiť. Nepriateľ ju nezrazil. Zobral vinu svojej ženy. Slúžil. Komu teraz pomstiť? Ťa? Ona už skoro umiera, má len jednu nefunkčnú obličku. A čo ja? Chcem pomstiť nevinnému chlapcovi.
S kým si bol, keď mama ležala v nemocnici?
S babkou. Má slabé srdce, nemá rada mamku.
Vladimír sledoval mokré pásy asfaltu, dážď ustal.
Koľko máš rokov?
Sedem. V septembri pôjdem do školy. Máte deti?
Vladimír zavrčal. Ako povedať chlapcovi, že si tiež túžil po synovi. Rovnako šikovný. Ale jeho mama zabíjala Mojmilu Myslel si, že rodičia už hľadajú syna, volajú políciu.
My sme dorazili, povedal Vladimír.
Vjazdili na dvor. Deti sa schovali v domoch pred dažďom. Nikto neplakal po dvore. Vadi otvoril dvere.
Kým ste prišli?
Vladimír nevedel, na čo Vadi myslí.
Čo? Eh Prišiel som k priateľom. Ale neboli doma.
Vadi vyskočil na asfalt.
Vrátite sa?
Uvidíme. Ak prídeš, pôjdeš so mnou? Nemám syna, ani dcéru. Zamiloval sa. Ak sa tvoj otec rozhodne kúpiť nový autíčko, je to dobrá voľba. Neľutuj.
Ďakujem. Dovidenia. Hlas sa ozval spolu so zatvorenými dverami.
Dovidenia, povedal Vladimír a usmial sa.
Vadi sa zastavil pri vchode a obzrel sa. Vladimír vybehol z dvora, kúpili v najbližšom obchode fľašu vodky. Na brehu rieky si sadol na mokrú trávu, vypil priamo z hrdla. Žalúdok spálil oheň. Lehol sa na chrbát a hľadel do neba. Mraky sa rozišli, odhalili modré nebesá.
Hej, strýko, nebudeš nachladnutý? ozval sa chrapľavý hlas.
Vladimír otvoril oči. Pred ním stáli dvaja tínedžeri. Zjavne zaspal. Rýchlo vstal, išiel k autu.
Hej, strýko, vezmeme vodku? zavolal jeden z nich.
Ešte ste mladí na to, aby ste pili. Vladimír sa vrátil a zdvihol takmer plnú fľašu.
Za chrbtom sa ozvalo výčitkové preklínanie, ale neotočil sa.
Nasadol do auta a odjazdil domov. Poprvýkrát po dvoch rokoch sa cítil slobodný.
Bože, takmer som spravil niečo hrozné. Ďakujem, že som sa zachránil. Keby som mal takéhoto syna šepkal si, a cesta pred ním sa rozpúšťala v slzách.
Pomsta je život venovaný nenávisti. Keď pomstíš, v podstate svoj jediný a neopakovateľný život odkladáš na niekoho iného, dokonca na nepriateľa. Prehráš, aj keď vyhráš.
