Dve sestry sedeli pri okrúhlom stole v matkinom byte a počúvali jej sťažnosti.
„Pomôcť sestre nechceš? Je ťažké pre ňu po rozvode,“ vyčítała matka.
„Tvoj Roman je skutočný rozmaznanec!“ neceremonialne konštatovala Zuzana Kováčová. „Na práci v teréne trávi čas, ale domov donáša centá!“
„Mama, pre teba šesťdesiat eur už nie sú peniaze?“ osopila sa mladšia dcéra Valentína.
„Je mi to jedno. Hlavne, aby ťa vedel zabezpečiť,“ odsekla matka so zatatými perami.
„On ma zabezpečuje,“ zamračila sa dievčina.
„Nevidím! Včera si si požičala päťdesiat eur,“ pripomenula Zuzana Kováčová. „Ak ťa neuživí, rozved sa! Nájdi si niekoho, kto to zvládne! A pozrieť sa na neho – hneď vidíš, že mu… šibe.“
„Mama, to už je zbytočné,“ ozvala sa po dlhom čase Alžbeta, ktorá sa rozhodla zastávať sestru.
„Hovorím pravdu? Nič moc vzhľad, ryšavý, ešte k tomu šušká,“ usmiala sa žena pohrdavo. „Valentína, ty si zaslúžiš niekoho lepšieho. Kým nie je neskoro, rozved sa,“ dodala, obrátiac sa na mladšiu dcéru.
„Mama, Roman má zlaté ruky. A na vzhľad sa nehľadí,“ pokúsila sa upokojiť situáciu Alžbeta. „Ak meriaš všetko peniazmi, má byt, auto a Valentínu miluje. To je jasné.“
Zuzana Kováčová stiahla pery a pohŕdavým pohľadom premerala staršiu dcéru, ktorá sa podľa nej montovala do vecí, ktoré sa jej netýkajú.
„Ty sama žiješ sama, aj keď máš už tridsať. Tak si nenechávaj rady pre seba,“ odmietla ju matka. „Vo štyridsiatke sa začneš chytáť každého…“
Valentína mlčala, s neutrálnym výrazom striedala pohľady medzi matkou a sestrou.
„Chváliš ho… Byt jednopriestorový v paneláku, auto domáce – hanba sa k tomu priznať,“ vyhŕkla Zuzana Kováčová pyšne.
„Valentína, čo si o tom myslíš?“ obrátila sa Alžbeta na mlčiacu sestru. „Máš nejaký názor?“
„Neviem. Mama má asi v niečom pravdu,“ zamrmlala dievčina, ktorá najprv manžela bránila, no teraz sa podriadila matke. „Pred pár dňami povedal, že si mám nájsť prácu…“
„Vidíš!“ Zuzana Kováčová zložila ruky na bruchu. „Už aj tam sme dopadli. Strach pomyslieť, čo bude ďalej!“
„Prečo by Valentína nemala pracovať? Málokto si môže dovoliť sedieť doma. Čudujem sa, že ju Roman nevyhnal skôr,“ poznamenala Alžbeta.
„Nechápem, prečo sa za neho tak horíš! Vyhliadla si ho pre seba?“ uprela matka do dcéry oči.
„Pretože sa bojím, že svojím tlakom jej pokazíš život,“ odpovedala pokojne Alžbeta.
„To je tvoja vec?“ zaohriala sa na ňu matka. „Prestaň sa montovať! Valentína si zaslúži viac. Keby ju miloval, urobil by všetko pre jej šťastie. Dobre, keby aspoň vyzeral slušne, ale on… ani tvár, ani meno, a peniaze žiadne.“
Valentína s otvorenými ústami sledovala každé matkino slovo.
Výlevy Zuzany Kováčovej priniesli ovocie. Čoskoro začala dievčina vyčítať Romanovi.
„Myslíš si, že zarábaš dostatočne?“ spýtala sa manžela.
„Normálne. Prečo?“
„Podľa mňa nie,“ pokrútila hlavou. „Mal by si hľadať inú prácu.“
„Inú? Mne to vôbec nevadí,“ odpovedal muž s nezáujmom, no znepokojene.
„Mne áno!“ odsekla. „Byt malý, auto staré… Ani pred susedmi sa nemám čím chváliť.“
„Zvláštne. Predtým ti všetko vyhovovalo,“ zamyslel sa Roman. „Čo sa zmenilo?“
„Nič. Len som ťa začala vidieť inak. Cez city som bola slepá, teraz vidím realitu,“ ospravedlňovala sa Valentína.
„Výborne,“ odvetil chladne, dúfajúc, že tým debata skončí.
No dievčina, podnecovaná matkou, pokračovala v tlakoch.
„Tvoje sťažnosti ma už unavujú,“ zasyčal muž. „Počul som ťa, ale nič s tým nenarobím.“
„Potrebujem muža, ktorý sa rozvíja, nie stojí na mieste,“ namietla Valentína.
„Prepáč, že som taký!“ odvetil Roman chladne a otvoril skriňu so ženiným oblečením. „Bal si veci!“
„Kam mám ísť?“ zdvihla obočie.
„Tam, kde bude byt v novostavbe a importované auto,“ povedal stroho. „Nikdy by som si neodpustil, keby si s takým looserom, ako som ja, strávila život. Určite raz nájdeš niekoho, kto ťa zasype zlatom. Ja to nedokážem…“
Prvá sa o Valentíninom vyhodení dozvedela Zuzana Kováčová.
„To je hajzel! Kto by čakal, že to spraví! Vôbec si ho nemala brať,“ lamentovala a sypala na zaťa nadávky.
„Len som chcela, aby sa zlepšil,“ rozplakala sa Valentína.
„Čo už. Budeš mať lepšieho, a Roman si bude hryzť lakťe,“ utešovala ju matka.
Valentína sa nasťahovala späť do detskej izby.
„Čo budeš robiť?“ spýtala sa Alžbeta, ktorá prišla po matkinom zavolaní.
„Nič,“ odvetila sestra, zaborená do telefónu.
„Neuvažuješ o práci?“ naznačila Alžbeta.
„Načo? Nájdem si bohatšieho chlapa ako bol Roman,“ odsekla Valentína.
„Nechaj ju! Prežila šok, nech odpočíva,“ vložila sa Zuzana.
Dva mesiace živila dcéru, ktorá len váľala na pohovke. Keď zistila, že to nezvláda, zavolala Alžbetu.
„Pomôcť sestre nechceš?“ osopila sa na ňu.
„V čom?“
„V peniazoch. Je to pre nás ťažké.“
„Kto ti kázal jej vŕtať v hlave a radiť rozvod?“ prekvapila Alžbeta. „Keby si sa nepletla, bolo by dobre.“
„Vážne?!“ zahŕkla matka. „Ako sa opovažuješ?! Roman je nula! Nezvládol by ju. Vypadni odtiaľto! Nechcela som ťa už vidieť!“
Na krik vyšla Valentína.
„Brániš človeka, čo ma vyhodil?“
„Môžeš si za sama! Menej počúvaj mamu…“
„Ty ma budeš poučať? Si múdrejšia? Prečo si sama?“ vyvŕštila sestra.
Alžbeta pokrútila hlavou a vyšla von. Neplánovala pokračovať v rozhovore. Ani Valentína so Zuzanou nie.
