Poludňajší spánok mi nepriniesol očakávanú úľavu, zanechal po sebe len ťahavú úzkosť a suchosť v ústach. Zobudila som sa s divným, takmer hmatateľným pocitom prázdna v nohách, akoby mi niekto spod paplóna vytiahol termofor. Väčšinou tam ležal Broňo, môj zlatý retríver, a jeho tiché húkanie ma uspávalo lepšie než akékoľvek kvapky na upokojenie.
Teraz bola posteľ prázdna, plachta studila, až som sa zachvela.
Posadila som sa na kraj, spustila nohy na podlahu a otriasla sa od slabého prievanu, ktorý ako by blúdil po celom byte. V byte panovalo hrobové ticho, ktoré hučalo v ušiach. Žiadne klopkanie pazúrikov po parkete, žiadne vzdychnutie, žiadne šuchotanie srsti nič.
Broňo? zavolala som, a vlastný hlas mi pripadal cudzo, popraskane.
Nič. Nikoho neprišlo na môj hlas, a priestor okolo mňa sa zrazu zdal až neprirodzene obrovský, cudzo chladný, akoby z neho niekto vysával všetko teplo domova. Pomaly som prešla dlhou chodbou, opierajúc sa o steny, len aby som nestratila rovnováhu. Srdce mi poskakovalo v krku, rozbúšené, nepravidelné, bijúce v sluchách.
V kuchyni, s prekríženými nohami na stoličke, sedela Denisa.
Synova manželka, dvadsaťšesťročná, vyzerala ako z obálky magazínu pokožka bez chybičky, vlasy uhladené a pohľad, v ktorom sa nikdy nezdržalo súcit ani teplo. Mala v ruke pohár s tmavozeleným smoothie a čítala si správy na mobile. Na displej sa usmievala, akoby práve vyhrala jackpot vo všetkom, o čom kedy snívala.
Denisa, kde je pes? oprela som sa o zárubňu, aby si nevšimla, ako sa mi chvejú kolená.
Lenivo na mňa pozrela, v očiach jej plávalo lakonické, ľadové spokojne. Zhlta malý hlt zeleného nápoja, nechávajúc na hornej pere zelený pásik, ktorý si potom pomaly oblízla.
Och, pani Magda, už ste hore? jej hlas bol sladučko-polite. A Broňo… No, viete, čosi sa prihodilo. Škriekal, behal sem a tam, skoro sa mi rozbil o dvere, škrabal. Som myslela, že mu je nejako zle, že potrebuje von.
Teatrálne rozhodila rukami, červený lak na nechtoch žiaril.
Otvorila som dvere, len som chcela dať mu vodítko a on vyrazil! Takmer ma zrazil na zem. Kričala som za ním: Broňo, stoj!, ale ani ucho nepostrhol. Utiekol. Asi ho volala príroda, veď je jar, zvieratá cítia pachy. Už sa nevráti, pani Magda. Taká je povera: keď domáci pes odíde sám, ide zomrieť, aby vám to nemusel ukazovať.
Vo vnútri to mnou trhlo, akoby mi niekto zatočil hrdzavým kľúčom v bruchu.
Aká jar, Denisa? Veď je november, zašepkala som, cítiac, ako mi prsty chladnú. A je kastrovaný už päť rokov. Bojí sa výťahu, na ulici mi chodí pri nohe, ani od ťaľa sa nepohne.
Denisa pokrčila plecami, v tom geste bolo toľko ľahostajnosti, až ma od toho tlačilo v hrudi. Bola jej úplne, zámerne ľahostajná moja bolesť.
Asi ho už prestal baviť tento betonový dom. Chcel slobodu, les, vzduch… Čo chcete od zvieraťa?
Pozrela som na kľúče od auta, nedbalo pohodené na stolíku. Na nich visel biely, chlpatý prívesok, ktorý sa mi teraz zdal ako najstrašidelnejšia vec na svete. Kľúče určite nemali čo robiť v kuchyni… Znamenalo to, že dvere neotvorila len tak.
Ona vyviezla člena mojej rodiny preč, kým som spala, využila moju slabosť.
Mlčky som sa otočila a zamierila do predsiene. Vo mne sa rozliala ľadová, presná rozhodnosť. Vedela som, že ho pešo nikdy nenájdem, ak ho vzala ďaleko do lesa. Ale na jej triumfálnu tvár som sa už nemohla pozerať.
Nasledujúce štyri hodiny boli tiahly, lepkavý sen naživo.
Prešla som celý sídliskový blok, nazrela pod každý zaparkovaný Superb, volala ho, až mi škrabalo v hrdle. Telefón mi dvakrát padol na asfalt, keď som v zúfalstve volala susedom. Napísala som do domového chatu, priložila fotku Broňa, šibe s vytŕčeným ružovým jazykom. Stratil sa pes, dobrák, priateľský, príde ku každému
Nikto ho nevidel. Nikto.
Keď som sa vrátila, vypila som kvapky na srdce, ale odporná trpkosť lieku len zhoršila nevoľnosť. Byt, ktorý kúpil môj syn Matúš pre nás všetkých, sa stal bojiskom, kde som prehrala bez výstrelu. Denisa prechádzala okolo mňa ako okolo starého stolíka, ktorý treba vyniesť na smetisko.
V chodbe stál otvorený kufor veľký, ružový, pripomínajúci hladnú papuľu. Denisa doň dôkladne zasúvala plavky, šatky, drahé krémiky.
Nevezmite si to tak, mami, prehodila ľahostajne, nesúc hodvábne šaty. Veď načo vám taký starý pes? Srst je potom všade, špecifický zápach, sliny na parketách… Fúj. Kúpte si niečo menšie, rybičku, od rybičky nie je hluk, ani v daždi s ňou netreba von. Matúš mi zaplatil ultra all-inclusive hotel, potrebujem pozitívnu energiu, nie túto vašu márnosť.
Vie o tom Matúš? šepla som, so sklopenou hlavou.
Že pes ušiel? Ešte nie. Načo ho vyrušovať na služobke? Povieme mu, keď príde. Alebo vysvetlíte vy že je už starý, že ste zabudli dvere… Stáva sa.
Pripravila si, aby som bola na vine ja. A Matúš, môj dobrý, pokojný Matúš, uverí. Lebo ona vie plakať, krásne a bez opuchnutého nosa, zatiaľ čo ja by som len koktala a dusila sa svojimi slovami.
Sadla som si večer do kresla v tmavej obývačke, zvierajúc v rukách ohryzenú gumenú loptu. Bolo to jediné, čo ma držalo v realite kde Broňo bol nažive.
Za oknom sa už zlievali fialové, studené tieňe, pohlcujúce známe predmety. Vietor hýbal vetvou orgovánu, ktorá škrabala po skle otravný zvuk, čo budil zimomriavky.
Zrazu sa zvuk zmenil.
Nebolo to sklo. Ani vetva. Bola to tichučká, nesmelá škrabotka na vchodových dverách. Slabé, takmer nepočuteľné kňučanie.
Vstala som tak prudko, až sa mi zatočila hlava. Ani neviem ako, bežím ku dverám, trasúcimi sa prstami otváram zámok. Rozletím ťažké dvere.
Na špinavom rohožke ležal šedý, trasúci sa klbko čohosi.
Voňal po zemi, benzíne, ceste a neskutočnom, surovom strachu.
Broňo! vydýchla som a spadla pred neho na kolená, rovno na studené dlaždice chodby.
Pes s námahou zdvihol ťažkú hlavu. Jeho zlatá srsť bola zamotaná, plná bodliačov, vetvičiek, triasol sa od bolesti. Pravu prednú labku držal vo vzduchu, neprirodzene ohnutú.
Ale v papuli niečo držal. Krvopotne, až napnuto, až mu zbledli ďasná.
Niečo červené, tvrdé, ako knižka.
Živý… môj dobrý… ty si prišiel… hladila som ho po špinavej hlave, necítiac ani stopu odporu, o ktorom vravela Denisa. Cítila som len pulz života pod rukou. Poď, ukáž, čo máš…
Broňo s veľkým funením pustil vec z čeľustí. Červená knižka mi spadla do dlaní.
Bezdôvodne som ju očistila o kútik župana. Zlatý znak v slabej chodbičkovej žiarovke zbleskol. Cestovný pas.
Otvorila som ho umrtvenými prstami. Z fotky na mňa civela Denisa uhladená, povýšene triumfálna. Medzi stranami trčala letenka ako záložka. Biznis trieda. Zajtra ráno o šiestej odlet.
V hlave sa mi poskladala desivá skladačka.
Ona ho odniesla ďaleko, do lesa či na pole. Vytiahla ho z auta nasilu. Pes sa bránil. Jej kabelka zrejme spadla z sedačky do blata, vypadol jej pas. Nahnevaná, rozrušená, odchádzala bez toho, aby si to všimla.
A Broňo Broňo neutekal domov len tak. Vzal jej vec, čo voňala po nej, po nás. A priniesol ju späť.
Prešiel desať kilometrov po troch labách, len aby priniesol žene, čo ho odvrhla, to, čo stratila.
Čo to tu za cirkus? ozval sa nevrlo hlas. Pani Magda, zas robíte prievan? Veď zima je!
Denisa vyšla do chodby, urovnala si rúško na tvári. V hodvábnom župane vyzerala pri tejto scéne ako votrelkyňa. Keď zbada špinavého psa na rohoži, ostála zarazená. Jej rúško mi zrazu pripadalo ako jej pravá tvár bledý, bezvýrazný obličaj prázdnoty.
T-ty? zachrčala, hlas jej preskočil do výkriku. Ale ja… Ja som ťa odviezla za Senec! Do lesa! To nie je možné…
Broňo, keď začul jej hlas, urobil niečo, čo nikdy predtým neurobil zahundral hlbokým, tlmeným hlasom. Srsť na chrbte mu vstala. Tlačil sa ku mne, hľadal ochranu. Alebo chránil mňa.
Pomaly som sa dvihla z kolien, opierajúc sa o stenu. Chrbát bolel, kolená tiež, ale v srdci som nečakane našla chladný pokoj. Strach zmizol, ostal len odpor, ako keď stúpite do blata.
Takže, utiekol? spýtala som sa tichým hlasom, držiac pas dvoma prstami za roh, akoby to bola mŕtva myš. Volanie prírody, hovoríš? Za Senec?
Denisa sledovala moju ruku a začala sa triasť. Spoznala svoj doklad.
Vráťte! zrevala, hádzajúc sa ku mne. Je to moje! Ako ste sa k nemu dostali?! Dajte sem!
Odstúpila som, pas za chrbtom. Broňo vyštekol krátko, chrapľavo, varovanie. Denisa cúvla.
O šiestej ráno mám let! Matúš platil za dovolenku veľa! Vráťte ho, lebo…
Dokonči, pokojne som povedala. Stará čarodejnica? Šibnutá? Ako ma zvyčajne voláš, keď rozprávaš kamarátkam, myslíš, že nepočujem?
Je mi to jedno! Len mi vráť ten pas! To je krádež!
A nožička pejska bolí, povedala som mäkkým tónom, akým sa rozpráva s malými deťmi. Kulhá, vidíš? Je mu zle, tečie krv. Bude treba k veterinárovi, röntgen, magnetická rezonancia… Liečenie je drahé, Deniska. Veľmi drahé.
Ja zaplatím! Prehľadávala si vrecká župana, až sa ruky triasli, hoci tam nič nebolo. Koľko treba? Tristo? Päťsto eur? Vezmite si, len vráťte!
Nie, Deniska. Pokrútila som hlavou. Tu nejde o peniaze. Tu ide o princíp. Vyhodila si živú bytosť, člena rodiny, nechala ho zomrieť v lese.
Veď je to len pes! vykríkla na plný hlas, tvár jej pod rúškom sčervenala. Kus srsti! A ja mám Turecko! A nervy! Už mám dosť tohto!
Ty nemáš nervy, odsekla som. Máš miesto duše kalkulačku.
Otvorila som pas. Stránky boli vlhké, slinné, lepené.
Jaj, želela som sa popod nos, akože zarmútene. Pozri, doklad je poškodený. Pes ho niesol v zuboch desať kilometrov, sliny, zuby, blato… Na hraniciach takéto umenie asi neocenia.
Vysuším to! lomcovala zlosťou, dupkala bosou nohou. Vyžehlím! Len vráťte!
A aj keby vyschol… pristúpila som k otvorenému oknu v kuchyni.
Bývame na prízemí. Pod oknom sú staré kríky šípok a malín, samé tŕne celé roky ich nechcel sused Miško vykosiť. Vonku bola hustá, čierna tma. Vietor lomcoval vetvami.
Ty si vyhodila môjho priateľa. Ja vyhodím tvoj doklad.
Nie! To nemôžete! rozbehla sa na mňa, zhodila stoličku.
Rozmávala som sa. Pokojne, bez emócií. Široko.
Aport, Denisa!
Červená knižka spravila vo vzduchu ladný oblúk a zmizla v tme. Zašušťalo, zapraskalo dokument zapadol niekam do tŕnia husto pod oknom.
Hľadaj! zavelila som ostro. Možno do rána nájdeš. Ak sa budeš snažiť.
Denisa zrevala ako zranená sokolica. Vybehla k oknu, vyklonila sa, takmer vypadla, snažila sa v tme niečo nájsť. Lenže tam boli len studené vetvy, vietor a tma.
Zúrivo sa mi pozrela do očí, v hneve priezračnej a surovej, potom vybehla v župane a papučkách z bytu. O chvíľu tresli vchodové dvere.
Pokojne som zamkla okno. Je zima, Broňo nemôže byť na prievane, je premrznutý až na kosť.
Pes ležal na koberci v obývačke, ťažko dýchal a olizoval si labku. Sadla som si k nemu, vytiahla lekárničku. Už sa mi netriasli ruky. Zrazu mi v hlave znelo až prekvapivé ticho a jasnosť, akoby mi zozadu sňali vrece plné kameňov.
No, pozrime sa, statočný, zašepkala som, keď som rozsvietila lampu.
Opatrne som ohmatala vankúše na labke. Kostra bola neporušená, krv len troška, ale labka bola opuchnutá. Rozhrnula som kužeľovú srsť medzi prstami.
A jasné. Obrovský, suchý bodliak sa mu zabodol hlboko medzi poduškami. Každý krok bolela.
Vydrž, zlatko, už bude lepšie, vzala som pinzetu.
Broňo trhol labkou, ale neodtiahol ju. Bezhranične mi veril. Jediný presný pohyb a krvavá bodliaka bola vonku. Ranku som ošetrila dezinfekciou, obviazala labku. Pes si vzdychol, uvoľnil sa, položil mi ťažkú hlavu na kolená.
Bol doma.
Zvonku, cez izolačné okná, doliehali zlostné výkriky.
Kde je?! Do riti, tie tŕne! Au! Nenávidím!
Denisa tam liezla v tme, drápala si ruky, tvár aj cenný župan na divokých malinách. Preklínala mňa, psa, šípky, Turecko i celý svet. Ja tie zvuky počúvala, zneli mi zaslúžene ako úvod k jej jednotvárnej samote.
V zámku cvakol kľúč.
Neľakla som sa. Vedela som, že to nie je Denisa utiekla bez kľúčov.
Vošiel Matúš. Môj syn. Unavený, zarastený, s cestovnou taškou. Priletel o deň skôr, chcel nás prekvapiť.
Zastal na prahu, pohľad na špinavého, obviazaného psa a rozhádzanú lekárničku ho zarazil.
Mama? zamračil sa. Čo sa tu deje? Prečo Denisa lies pod oknami s baterkou a kričí, že ju hnali čerti? Zavolal som na ňu, ani sa neobzrela.
Usmiala som sa. Pokojne, s úľavou ľudí, čo prešli cez búrku.
Trénuje. Pripravuje sa na Posledného hrdinu. Prežitie v divočine.
Matúš si zobul topánky, vošiel. Pozrel na Broňa, ktorý, keď spoznal svojho pána, veselo zakýval chvostom po podlahe. Pozrel na mňa, potom na lekárničku a krvavý bodliak na obrúsku.
Vyviezla ho, však? spýtal sa ticho.
Nie stratila, nie unikol. Okamžite pochopil. Je múdry. Už dávno všetko vnímal jej pohľady, jej znechutenie, maličké naschvály. Dnes mu pravda skočila rovno do očí.
Vyviezla, prikývla som. Za Senec. Kým som spala. Tvrdila, že utiekol za láskou. Ale Broňo sa vrátil.
Matúš sa pozrel z okna. Do tmy pod domom, kde Denisa pobehovala s mobilom, lámala si ruky v tŕní.
A pas? spýtal sa, bez obrátenia.
Broňo ho našiel. Tam, kde ho vysadila. A doniesol domov. Len… trochu sa poškodil po ceste. Potom som ho omylom pustila von oknom. Prievan, vieš.
Matúš chvíľu mlčal. Videla som, ako mu pracujú sánky. Mal ju rád, alebo si aspoň myslel, že ten dokonalý obrázok miluje. Ale Broňa doniesol domov ako šteňa pred desiatimi rokmi. Broňo bol jeho duša, jeho detstvo, spomienka na otca a všetko spoločné. Toto zrady už neprekročí.
Rozumiem, vyzliekol si sako a zavesil ho. Pohyby mal pokojné, unavené, ale konečné. Do Turecka teda nepoletí.
Nepoletí, prikývla som, presýpajúc Broňovi granule. Zvuk padajúceho krmiva sa mi zdal najpokojnejším zvukom sveta. Dokument má po karte. Je neplatný.
Matúš si sadol vedľa psa, schoval tvár do jeho špinavej srsti. Broňo mu vďačne oblizol ucho.
Nevadí, povedal potichu, ale pevne. Aspoň pôjdem ja. S tebou, mama. A Broňa zoberieme. Nájdeme taký penzión, kde môže byť aj so psami. Broňovi treba kúpele po takomto zážitku. A tebe tiež.
Zvonku sa ozval oslavný, zúfalý krik, od ktorého sa až otriasali sklá.
Našla som! Našla! A-aaa! Čo si to spravila?!
Denisa našla pas. A podľa toho výkriku videla to, čo ja predtým Broňov zub urobil do pasu dieru, rovno do stredu. Stránka s vízom sa zmenila na dierkovaný obrúsok.
Matúš vstal a prešiel k kanvici.
Dáš si čaj, mama? Z mätou? Silný?
Dám, synak, dám.
Byt sa začal otepľovať. Ticho a chlad ustúpili zvukom varnej kanvice a spokojnému hryzkaniu krmiva. Boli sme doma. Boli sme rodina.
A Denisa… Denisa bola tam, kde patrí. Vo vonkajšej tme, sama so svojou zlosťou, rozbitými rukami a pokazeným pasom, ktorý ju už nikam nezavedie.
O týždeň sme naozaj odleteli. Do malého domčeka pri Jadrane, kde majitelia milovali retríverov.
Broňo ešte pár dní kríval, ale piesok a slaná voda urobili zázrak. A Denisa… tá sa presťahovala späť k mame, a povráva sa, že lieči nervy i škrabance ešte dlhé mesiace. Lebo jazvy tie nezostávajú len na koži.
