Poludňajší spánok mi nepriniesol vytúženú úľavu, len ešte väčšiu úzkosť a sucho v ústach. Zobudil som sa s čudným, takmer telesným pocitom prázdnoty v nohách, akoby spod paplóna niekto vytiahol ohrievač. Zvyčajne tam ležal Hektor, môj zlatý retríver, ktorého pravidelné, ťažké dýchanie ma upokojovalo lepšie ako akékoľvek tabletky.
Teraz bola posteľ prázdna a plachta mi chladila pokožku. Posadil som sa, spustil nohy na podlahu a striasol sa od prievanu, ktorý sa šíril po celom byte. Všade bolo znepokojujúce ticho, až mal človek dojem, že mu zvoní v ušiach. Žiadne klopkanie pazúrov na parkete, žiaden dôverne známy vzdych, žiadne šuchotanie srsti. Nič.
Hektor? zavolal som a svoj hlas som sotva spoznal, znel cudzio a praskavo.
Na moje zavolanie nik nepribehol a byt sa zrazu zdal obrovský, nehostinný, bez jedinej kvapky domova. Vybral som sa dlhou chodbou, prechádzal som prstami po tapetách, aby som sa udržal na nohách. Srdce mi trepotalo v hrudi v nepravidelnom rytme a do uší mi búšili pulzujúce bolesti.
V kuchyni sedela Ivica, môjho syna Juraja manželka. Vykladala nohu cez nohu, v ruke držala pohár so zeleným smoothie nejaký ďalší módny trend a skrolovala v mobile. Na tvári mala úsmev, akoby práve vyhrala hlavnú cenu v lotérii.
Ivica, kde je pes? oprel som sa o zárubňu, aby nebolo vidno, ako sa mi trasú kolená.
Ivica na mňa zdvihla pokojné, chladné oči. Upila zo svojho smúzi a s ešte zeleným fúzikom na perách si ho oblízla.
Oj, pán Hronec, už ste hore? jej hlas znel sladko-neúprimne. No vidíte, s Hektorom sa stala nepríjemná vec. Celý deň kňučal, nevedel sa upokojiť, škrabal na dvere. Pomyslela som si, že ho asi bolí brucho.
Divadelne rozhodila rukami, červený lak na nechtoch sa zablysol v slnku.
Keď som mu chcela dať obojok, zrazu mi vyskočil, takmer ma zrazil na zem. Kričím za ním: Hektor, vráť sa!, ale nezastavil. Ušiel von. Možno ho zlákala príroda, veď je jar, vonia to tam… Už sa nevráti, to je taká slovenská povera keď pes odíde sám, chce zomrieť ďaleko od svojich pánov, aby nás neľutoval.
Vo mne to zaškrípalo, akoby niekto otočil hrdzavým kľúčom v starej bráne.
Aká jar, Ivica? Vonku je november, povedal som ticho, prsty mi studili. A Hektor je už päť rokov kastrovaný, výťahu sa bojí a odo mňa na ulici neodbehne.
Ivica mykla plecami s takou ľahostajnosťou, že mi prišlo zle.
Možno už mal dosť toho betónu. Zviera, čo chceš, povedala.
Zrak mi padol na kľúče od auta, pohodené na stole, s bielym plyšovým zajačikom. Kľúče, ktoré mali byť v predsieni, nie v kuchyni. Došlo mi, že dvere nielen otvorila. Ona Hektora odviezla niekam do lesa, kým som spal, využila moju slabosť.
Bez slova som sa otočil a šiel do predsiene, v hrudi mi pomaly, chladno bubnovala rozhodnosť. Videl som, že Hektora pešo nenájdem, ak ho odviezla ďaleko, no dívať sa na jej triumfujúci pohľad som už nedokázal. Vypratávala z bytu prekážky pred odchodom.
Nasledujúce štyri hodiny som prežil v dusivej, lepkavej nočnej more. Prehľadal som celé sídlisko, volal Hektora až do zachrípnutia, klopkal som na dvere susedov, až mi mobil dvakrát spadol na asfalt. Skúšal som všetko napísal som aj do bytového chatu, priložil fotku Hektora s vyplazeným jazykom: Stratil sa pes, priateľský, na každého ide….
Nikto ho nevidel. Nikto.
Keď som sa večer vrátil domov, dal som si kvapky na srdce, ale odporný zápach lieku mi len zhoršil nevoľnosť. Byt, ktorý syn Juraj kúpil pre nás všetkých, sa zmenil na bojisko, kde som prehral bez jediného výstrelu. Ivica okolo mňa chodila ako okolo zabudnutého starého nábytku.
V chodbe stál rozpakovaný ružový kufor pripomínajúci nastrúhané čeľuste nenásytnej príšery. Ivica doň súkala plavky, šatky, drahé krémy.
Neberte to tak, oci hodila cez plece s náručou hodvábnych šiat. Taký starý pes, z toho len chlpy a špina, smrad po byte… Založíte si aspoň rybku, s tou nie je starosť.
Vie o tom Juraj? spýtal som sa utiahnuto, bez pohľadu.
Že pes ušiel? Nie. Načo mu kaziť služobku nejakou hlúposťou. Príde, povieme mu a hotovo. Na starobu sa zabúda, niekto nechá otvorené dvere, stáva sa.
Pripravil si scenár, v ktorom vinný budem ja. A Juraj, môj dobrý syn, jej uverí, lebo Ivica vie plakať aj bez opuchnutého nosa a ja budem len mlčať a dusiť sa, aby som nepôsobil ako blázon.
Sadol som si do kresla v tmavej obývačke, v rukách som zvieral ohriatu gumenú loptičku. Bola to posledná nitka, ktorá ma spájala s realitou, kde bol Hektor ešte živý.
Za oknom sa rozlievali fialové, chladné jesenné tiene. Vietor hojdával konár orgovánu a ten škrabal po skle, znel to odpudivo, ako drapanie.
Zrazu sa ten zvuk zmenil. Už to nebolo sklo. Ani vetva. Na dvere sa niekto jemne, bojazlivo škrabal a tlmené kňučanie, takmer nepočuteľné, zaletelo cez chodbu.
Vyskočil som tak prudko, až sa mi zatmelo pred očami. Ani neviem, ako som stihol otočiť zámok.
Na špinavom rohožke ležal sivý, trasúci sa klbko.
Páchol zahnívajúcou zemou, benzínom, prachom a divým, hlbokým strachom.
Hektor! vydýchol som, kľakol som pri ňom priamo na studenej dlažbe.
Hektor ledva zdvihol ťažkú hlavu. Jeho blonďavá srsť bola zlepená od blata, plná bodliakov a suchých halúzok. Celý sa triasol. Pravú prednú labu držal vo vzduchu, neprirodzene zohnutú. Ale zuby čosi držali. Pevne, kŕčovito.
Červený, pevný pas.
Žiješ… Môj zlatý… Ty si sa vrátil… hladkal som ho po špinavej hlave, necítil som ani štipku zhnusenia, o ktorom hovorila Ivica. Cítil som len život pod svojimi prstami. Daj to sem… Čo tam máš?
Hektor s námahou uvoľnil čeľuste a červený pas so štrbavou obálkou mi padol do dlane.
Automaticky som ju poutieral o župan. V prísvite žiarovky sa zablysol zlatý znak Slovenskej republiky. Cestovný pas.
Otváram ho trasúcimi sa prstami. Z obálky na mňa hľadí Ivicina fotografia dokonalý účes a namyslený pohľad. Medzi stránkami, ako záložka, trčí palubný lístok. Biznis trieda. Odlet ráno o šiestej.
V hlave sa mi rýchlo poskladala hrozná skladačka.
Ona ho vyložila ďaleko, v lese alebo na poli. Nasilu ho ťahala z auta. Bránil sa, nechcel ísť. Asi jej vypadla kabelka, pas zostal ležať v blate. V hneve a zhone si to nevšimla a odišla.
A Hektor… Hektor nielenže za ňou bežal. On našiel to, čo po nej zostalo, čo voňalo po dome a rodine. A doniesol to domov.
Prešiel možno aj dvadsať kilometrov na troch labách, aby vrátil to, čo ona stratila, keď zrádzala.
Čo sa to tu deje? začul som nespokojný hlas. Pán Hronec, vy ste zase spravili prievan? Tu fúka!
Ivica vošla do chodby, tvárovú masku mala stiahnutú na bradu a v hodvábnom župane pôsobila v tejto chvíli ako niečo nepatričné. Keď zbadala špinavého psa, zmeravela. Maska mi razom pripomenula jej pravú tvár bielu, prázdnu, voskovú masku.
T-ty?.. zašepkala, hlas jej preskočil Ale ja som ťa predsa odviezla až za Pezinok! Do lesa! To nie je možné!
Hektor, keď počul jej hlas, urobil niečo, čo nikdy v živote voči ľuďom nespravil. Hlbo nudne zabručal. Srsť na chrbte sa mu zježila. Prilepil sa ku mne, chránil mňa alebo seba.
Pomaly som sa postavil, opierajúc sa o stenu. Boleli ma kolená, ale vo vnútri som cítil ľadové, kľudné odhodlanie. Strach zmizol. Ostalo len opovrhnutie, ako keď človek stúpi do blata.
Takže ušiel, hej? spýtal som sa potichu, držiac pas dvoma prstami ako niečo odporné. Volanie prírody, hovoríš? Za Pezinok si ho zaniesla?
Ivica pozrela zo psa na moju ruku. Jej oči sa rozšírili. Uvedomila si, čo stratila.
Vráťte mi to! zvrieskla a vrhla sa po pase. To je moje! Ako ste k tomu prišli?! Dajte to sem!
Uskočil som, pas schoval za chrbát. Hektor zaštekal ochranársky, Ivica sa odtiahla.
Mám odlet o šiestej! Juraj mi za toľko eur objednal zájazd! Okamžite mi vráťte pas!
Nie, Ivička, pokrútil som hlavou. Tu nejde o peniaze. Tu ide o to, že si vyhodila živého člena našej rodiny umrieť do lesa. Odsúdila si ho na chlad a bolesť.
Veď je to len pes! jačala, pod maskou jej tvár pokryvala červeň. Kúsok srsti! A ja tu mám Turecko! Ja mám nervy! Ja som unavená!
Ty nemáš nervy, odsekol som. Ty máš namiesto duše kalkulačku.
Otvoril som pas. Stránky boli vlhké a polepené od slín.
Ale ale, povedal som s predstieraným smútkom, nejak je poškodený. Pes ho niesol dvadsať kilometrov v papuli… sliny, zuby, blato… Pohraničníci asi tento dizajn neocenia.
Ja ho vysuším! trieskala hlavou a pozerala do prázdnych vreciek. Koľko chceš? Dvadsaťtisíc? Tridsať? Vezmi si, len mi daj pas!
Nie, Ivica, pokojne som pozrel na otvorené okno v kuchyni.
Bývame na prvom poschodí. Pod oknom vekom rastie nepokosené šípový krík a stará malina. Hustá, nepreraziteľná húšť s tŕňmi.
Ty si vyhodila môjho priateľa. Ja vyhodím tvoj oddych.
Nie! To nemôžeš! rozbehla sa ku mne cez kuchyňu, rozbila stoličku.
Rozmachol som sa. Kľudne, pokojne, široko.
Prines, Ivica!
Červený pas opísal v noci oblúk a stratil sa v tŕňoví pod oknom. Zvonku sa ozval šuchot a praskot.
Hľadaj, prikázal som chladne. Možno do rána niečo nájdeš.
Ozval sa krik napoly čajky, napoly blázna. Ivica sa vyšvihla oknom, holá, v papučiach. O chvíľu som počul, ako treskli vchodové dvere.
Pokojne som okno zavrel. Hektor nemôže byť na prievane, dosť vytrpel.
Pes, ťažko dýchajúc, sa márne snažil oblizovať si zranenú labu. Sadol som si k nemu, vytiahol lekárničku. Ruky sa mi už netriasli. Cítil som neuveriteľnú ľahkosť, akoby mi niekto z ramien zložil batoh naleštených skál.
No poď, hrdina. zašepkal som, zapálil lampu.
Opatrne som preskúmal vankúšiky. Žiadna zlomenina, trochu krvi a opuchnuté prsty. Vo vnútri zapichnutý veľký, tvrdý bodliak.
Vydrž, teraz to bude lepšie vzal som pinzetu.
Hektor mykol labou, ale dôveroval mi. Jedným prudkým pohybom som vytiahol krvavý bodliak, ranu ošetril a obviazal. Pes si spokojne vzdychol a zložil hlavu do môjho lona.
Bol doma.
Z vonku bolo počuť zúfalý rev.
Kde to je?! Do čerta s tými kríkmi! Au! Nenávidím to tu!
Ivica tam lozila v tme, škrabala si ruky, tvár, svoj drahý župan na tŕňoch. Preklínala mňa, Hektora, kríky, Turecko, celý svet. Ten krik mi znel ako spravodlivý trest úvod do jej novej, osamelej existencie.
V zámku sa otočil kľúč.
Nebál som sa. Vedel som, že Ivica ušla bez kľúčov.
Do predsiene vošiel Juraj. Unavený, zarastený, s cestovnou taškou na pleci. Prišiel o deň skôr, chcel prekvapiť.
Zostal stáť na prahu, keď zbadal špinavého, obviazaného psa, rozhádzanú lekárničku i krvavý bodliak.
Oci? zašomral, skúmajúc naše tváre. Prečo Ivica pod oknom lozí a reve do tmy? Volal som na ňu, ani sa neotočila.
Usmial som sa, pokojne, po človeku, čo prežil búrku.
Trénuje, synak. Pripravuje sa na reality show. Kurzy prežitia v divočine.
Juraj si vyzul topánky, vošiel do izby. Pozrel na Hektora, ktorý privítal pána slabým buchnutím chvosta, na mňa, na rozhádzané obväzy a krvavý tŕň.
Ona ho vyviezla, však? spýtal sa potichu.
Nie stratila, nie ušiel. Hneď pochopil. Je múdry. Už dávno to všetko videl Ivcine pohľady a drobné podlosti. Len ako väčšina chlapov dúfal, že sa to zmení. No dnes pravda udrela priamo.
Vyviezla, potvrdil som. Za Pezinok. Kým som spal. Vraj ušiel, jarné zvádzanie! Ale Hektor sa vrátil.
Juraj podišiel k oknu, pozrel dolu, kde sa v tme mihal svetelný lúč z mobilu a praskané vetvy preťali pokoj.
A pas? spýtal sa bez pohľadu na mňa. Čosi tam kričí o pase.
Hektor ho našiel. Tam, kde ho vysadila. Doniesol ho v papuli. Len… trochu sa v ceste poškodil. Potom mi, nešťastnou náhodou, vypadol oknom. Prievan to spôsobil.
Juraj chvíľu mlčal, čeluste sa mu hýbali. Miloval Ivi, alebo si myslel, že miluje tú jej pozlátku. Ale Hektora priviezol do tohto bytu ešte ako šteňa, pred desiatimi rokmi. A zradu nevinného tvora neodpustí. To je hranica, za ktorou končí aj láska.
Rozumiem, zložil sako na stoličku, pohyby mal pomalé, unavené, ale definitívne. Takže Turecko nebude.
Nebude nasypal som Hektorovi plnú misku granúl. Ten zvuk bol najútulnejší na svete. Dokument neplatný.
Juraj si sadol k psovi, tvár si zaboril do jeho špinavej, lesom voňajúcej srsti. Hektor ho vďačne oblízol po uchu.
Nevadí, jeho hlas síce tlmený, ale pevný. Ja poletím. S tebou, oci. A aj Hektora vezmeme. Hotely dnes berú aj psy. Potrebujeme všetci oddych… ja, ty i on.
Zvonku sa ozval zvíťazene-úbohý škrek, až sa sklá zazvŕzgali.
Našla! Našla! Čo je to?! Čo si s ním spravil?!
Ivica našla pas. A podľa kriku si všimla to, čo aj ja, keď som ho púšťal na cestu: Hektorov tesák prevŕtal pas skrz-naskrz. Diera priamo na strane s vízom, z dokladu krajčírske čipkovanie.
Juraj vstal, šiel k rýchlovarnej kanvici.
Dáš si čaj, oci? S mätou? Silný?
Dám, synu. Dám.
V byte sa rozlievalo teplo. Ticho a zima sa stratila v šume varenej vody a v štekaní chlpáča pri miske. Boli sme doma. Boli sme rodina.
A Ivica… Ivica bola tam, kde patrila. Vo vonkajšej tme, sama so svojou zlobou, doškriabanými rukami a deravým pasom, ktorý už nikam neodvedie.
O týždeň sme naozaj odleteli. Do maličkého domčeka pri mori, kde majitelia milovali retríverov.
Hektor ešte pár dní kríval, ale piesok a slaná voda urobili svoje. A Ivica… Ivica sa presťahovala k svojej matke. Vraj dlho liečila nervy a škrabance od šípov, ale jazvy tie zostávajú nielen na koži.
