Polnocný hovor, ktorý prerušil ticho.
Zrazu zazvonil telefón o jedenástej tridsať večer. Zdenka práve zaspávala pri pravidelnom dýchaní svojho muža a náhle zvonenie ju vyplašilo. Cítila, ako jej srdce búši silnejšie o takej hodine nečakala nič dobré.
“Janko,” jemne zatriasla manželom. “Janko, zobud sa! Telefón.” Rýchlo sa posadil na posteli a zdvihol slúchadko. Zdenka pozorovala jeho tvár, ktorá sa menila a s každou sekundou bledla.
“Ako to… kedy?” spýtal sa hlbokým hlasom. “Áno… áno… rozumiem. Hneď idem.”
Pomaly položil telefón. Jeho prsty sa triasli.
“Čo sa stalo?” zašepkala Zdenka, už tušiac, že sa stalo niečo neodvratné.
“Peter a Zuzana,” prehltol. “Nehoda. Obaja. Okamžite.”
V izolovanom tichu, prerušovanom len tikotom hodín, Zdenka pozerala muža, ktorý nebol schopný tomu uveriť.
Predvčerom ešte sedeli všetci spolu v kuchyni, pili čaj, Zuzana rozprávala o novej recepte na koláč. A Peter, Jankov najlepší priateľ od štúdií, vravel príbehy o rybačkách.
“A Katka?” spomenula si náhle Zdenka. “Preboha, čo sa stalo s Katkou?”
“Bola doma,” Janko si nahrnulo nohavice. “Musím ísť, Zdenka. Tam… treba to potvrdiť. A potom…”
“Pôjdem s tebou.”
“Nie!” Ostrým pohybom sa otočil. “Eliška by zostala sama. Netreba ju zbytočne v noci strašiť.”
Zdenka pokývala hlavou. Manžel mal pravdu ich dvanásťročnú dcéru do tejto tragédie nechceli zatiať zaťahovať.
Celú noc nespala. Prechádzala sa bytom a občas pozrela na hodiny. Zároveň navštívila Elišku spokojne spala, líca položené na ruke, jej rudé vlasy rozložené po vankúši. Tak pokojná, tak zraniteľná.
Janko sa vrátil nadránom, unavený, s červenými očami.
“Všetko sa potvrdilo,” povedal unavene, klesajúc do kresla. “Čelný náraz… s kamiónom. Nemali šancu.”
“Čo bude teraz s Katkou?” jemne sa spýtala Zdenka, pred neho staviac hrniec silnej kávy.
“Neviem. Zostala jej len stará mama v dedine. Je veľmi slabá, takmer nehybná.”
Zostali v tichu. Zdenka sa pozrela von oknom, kde úsvit bol sivý a pochmúrny. Katka, Jankova krstná dcéra, mala len toľko rokov ako ich Eliška. Blondínka, ktorá vždy stála trocha stranou.
“Vieš,” povedal Janko pomaly, “myslím… čo keby sme ju zobrali k nám?”
Zdenka sa rýchlo obrátila: “Myslíš to vážne?”
“Prečo nie? Máme miesto, voľnú izbu. Som jej krstný otec predsa. Nedám to dievča do sirotinca!”
“Janko, ale to je… vážne rozhodnutie. Treba premýšľať. Porozprávať sa s Eliškou.”
“Čo je na čo čakať?” Udrel päsťou do stola. “To dievča je sirota! Moja krstná dcéra! Nedokážem sa potom na seba pozrieť, ak ju opustím!”
Zdenka zahryzla peru. Pravda, manžel mal pravdu. Ale všetko prišlo tak rýchlo, tak nečakane.
“Mama, oco, čo sa deje?” Zaspávaný hlas Elišky ich prekvapil. “Prečo ste vstali tak skoro?”
Vymenili si pohľady. Moment pravdy prišiel už teraz.
“Zlatko,” začala Zdenka, “posaď sa. Máme… veľmi zlé správy.”
Eliška počúvala v tichu, jej oči sa rozširovali s každým slovom. A keď otec spomenul, že Katka bude bývať s nimi, naraz vstala:
“Nie!” zvolala. “Nechcem to! Nech ide k svojej starej mame!”
“Eliška!” Janko sa na ňu nahneval. “Ako môžeš byť tak bezcitná! Po tom, čo prežila…”
“A čo ja? Čo ja v tom mám?” Iskry v jej očiach. “Nie sú to moje problémy! Nebudem sa s ňou deliť o dom! Ani o vás!”
Vybehla z kuchyne a prudko zabuchla dvierka. Zdenka pozerajúc na manžela, povedala neisto: “Možno by sme to nemali nútiť?”
“Nie,” odpovedal pevne. “Rozhodnutie je jasné. Katka bude bývať s nami. Eliška si zvykne.”
O týždeň neskôr sa Katka nasťahovala. Tichá, bledá, s prázdnym pohľadom. Len zriedka prehovorila, odpovedala len kývaním.
Zdenka sa snažila dávať jej lásku. VariaA keď šesť mesiacov neskôr Eliška a Katka spolu oslávili trináste narodeniny, nikto už nepamätal, že niekedy neboli sestry.
