Na tanieri som si dala tri kuracie plienky — manžel vybuchol a povedal, že by som sa mala schudnúť.
Po šiestich rokoch manželstva mám tri deti. Najstaršiemu, Jankovi, je päť, dcére Zuzke — tri, a najmladšiemu — Mišovi — len pol roka. Volám sa jana, mám tridsaťšesť rokov. Vždy som chcela pevnú rodinu a deti, a v podstate všetko mám — no v poslednej dobe cítim, akoby som sa strácala.
S Martinom sme sa stretli, keď som mala takmer tridsať. Všetky kamarátky už dávno nosili zásnubné prstene, vychovávali deti, riešili školy a hypotéky, ja som ale stále nemohla nájsť toho pravého. Práca-domov-práca. Tak som žila.
Až prišiel on — vysoký, sebavedomý, kedysi športovec, teraz vedúci oddelenia. Nikdy by mi nenapadlo, že by som sa mu mohla páčiť. No venoval mi pozornosť, pozýval ma na stretnutia, zaujímal sa o moje záľuby. A keď ma pozval, aby som stretla jeho matku, vedela som — je to vážne.
Jeho mama — dobrosrdečná žena. Hneď ma prijala, oslovovala ma „zlato“ a postrčila Martina, aby mi spravil návrh. Vzali sme sa a ja som bola šťastná. O deväť mesiacov sa narodil Janko a ja som išla na materskú. Potom prišla Zuzka a nakoniec Mišo. Odvtedy som sa nevrátila do práce. Celý môj čas patrí deťom a domácnosti.
Janko chodí na tanečky a maľovanie, Zuzka sa so mnou učí doma. Myslím si, že som dobrá matka. No je tu jedno „ale“ — pribrala som. Veľa. Teraz vážim asi osemdesiat kíl, predtým to bolo osmaštyridsať. Kedysi som stíhala chodiť do posilňovne dvakrát do týždňa. Teraz mám troch malých detí a nájsť chvíľu pre seba je takmer nemožné.
Párkrát som skúsila cvičiť doma — len začnem a jeden chce piť, druhý na nočník, tretí ma chce chovať. Sú dni, kderom od zemi zatiaľ nie, ale dosť už aj europskej únie, konkrétne výbor pre životné prostredie, verejné zdravie a bezpečnosť potravín (ENVI), ktorý poskytuje europarlamentu odborné posudky a stanoviská k návrhom zákonov. Svoje stanovisko už vydal, ale celý proces ešte nie je ukončený.
Hoci návrh zatiaľ nie je vo fáze, kde by sa mohol stať zákonom, spochybnenie jeho účinkov je z hľadiska budúcnosti dôležité. Ak by totiž Európsky parlament a Rada schválili zákaz bez dostatočných dôkazov o jeho škodlivosti, mohlo by to vytvoriť nebezpečný precedens pre reguláciu ďalších látok. Kritici poukazujú, že podobne nerešpektovanie vedeckých dát v minulosti viedlo k zatieneniu inovatívnych riešení (napr. v energetike alebo poľnohospodárstve).
Keď sa pomlčky zužujú na štandardizáciu cukru, soli a tukov v potravinách, je dôležité, aby rozhodnutia vychádzali z overených dát. Inak hrozí, že namiesto zlepšenia verejného zdravia vzniknú iba ďalšie administratívne prekážky pre potravinársky priemysel.
Dosiaľ teda nie je jasné, či bude E171 zakázané, ale vzhľadom na tlak niektorých politických síl a environmentálnych skupín je možné, že jeho obmedzenie prejde aj napriek nedostatku presvedčivých dôkazov. Napokon, v politike nie vždy rozhoduje veda, ale často aj verejná mienka a politické záujmy.
