Muž na čiastočný úväzok
„Úžasné. Spravil si žene bábiku — a teraz sa schovávaš pod maminu sukňu? Nie, synček, takto to nepôjde. Nebudem ťa ukrývať.“
„O čom to hovoríš? Veď nie navždy… Len si chcem oddýchnuť, chápeš? Tam kričí, plače, potom sa ospravedlňuje, potom znova kričí… Mám také nervy, že ma už aj cudzí dych rozčuľuje!“
„Oddýchnuť si môžeš na onom svete,“ preblesklo Tamarou, keď rozhodne vykročila dopredu. „Oženil si sa — znášaj. Toto nie je letný tábor, ale rodina. Alebo si si myslel, že celý život budete behať po kluboch a pozerať filmy?“
Matej odvrátil pohľad a bezmocne pokrčil plecami. Chcel niečo povedať, ale slová mu uviazli v hrdle. Syn položil tašku na zem, akoby sa chcel prebiť do matkinho bytu aj cez jej odpor.
Tama sa okamžite naklonila dopredu.
„Nie! Žiadne prenocovania. Žiadne večere. Ak neodídeš sám, zavolám políciu. Vážne. Pozri sa naňho, unavený…“
Matej sa vždy správal takto. Pozeral sa provinilo, no v jeho očiach bolo cítiť iskru urazenej detskej tvrdohlavosti.
…Syn bol odjakživa majster únikov. Kým starší brat makal na záhrade, Matej sa sťažoval na bolesť brucha a ležal v posteli s teplotou. Tama s ním behala po doktoroch, kým si neuvedomila, že jej mladší syn je proste veľmi herecky nadaný a prefíkaný.
Raz, keď sa pred písomkou opäť „poriadne rozchoril“, ho jednoducho vytiahla za golier z postele. Kňučal, fňukal a sťažoval sa, no musel ísť.
„Zomriem tam, a potom budeš vedieť…“ bručal uražene, popotahujúc nosom. „Paní učiteľka ťa pokarhá, že si ma poslala do školy chorého. Teba, nie mňa.“
Tama sa smiala, hoci už vtedy cítila, že to nie je vtipné. Matej dokázal pol dňa stavať hrady z lega, no umyť za sebou tanier bol preňho vesmírny problém. Domáce úlohy robil len po kriku. Pri každom probléme prišiel k mame s očami nešťastného šteňaťa.
A hoci sa Tama snažila také správanie zaraziť, zvyk zbavovať sa zodpovednosti mu ostal.
Katka, Matejova žena, mala náročnú povahu. Spočiatku bola pokorná, nežná a láskavá. Skoro mu nahliadala do úst.
„Dokonca mi párkrát priniesla kávu do postele. Mami, presne takú ženu som chcel,“ zveril sa syn Tamare.
Tamaru také triky neoslnili. Vedela, že na začiatku vzťahu sa každý snaží ukázať v tom najlepšom svetle. Navyše Katka mala len dvadsaťjeden. Takmer žiadne skúsenosti, no túžbu zapáčiť sa všetkým — až až.
Stačila jedna večera, aby Tama pochopila: za maskou hodného dievčaťa sa skrýva malá sopka. Keď Matej poprosil o vidličku namiesto lyžice, Katka vstala, no podráždene vydýchla. Keď ju žartom nazval rozmaznanou, usmiala sa, no mimovoľne pohola obočím.
Keď Tamarina neter neopatrne poznamenala niečo o šaláte, Katka rýchlo vstala od stola, s pobúrením stláčajúc pery.
„Och, zabudla som zavolať mame!“ povedala a utiekla do kuchyne.
Tama mala pocit, že nikto sa nedočkal hovoru. V kuchyni vládlo ticho.
„Bol by si s ňou opatrnejší, synček. Si si istý, že toto chceš?“ opatrne sa spýtala, keď Katka odišla. „Nie je to zlá dievčina, práve také potrebuješ, aby ťa hnala, ale…“
„Ale nechápeš, do čoho ideš,“ pomyslela si Tama, hoci to nahlas nepovedala.
„Mami, u nás je všetko v pohode. Príliš na ňu tlačíš. Občas je citová, ale to predsa nie je problém,“ odmietol Matej.
Nie problém… Pre Tamu to nebol problém. Dokonca v tom videla výhody. Áno, Katka má charakter, no je asertívna a sebavedomá. Vždy si dosiahne svoje. A Mateja nenechá rozplakať sa.
Lenže… bol na to pripravený? Ako ukázal život — nebol.
Pol roka po svadbe prišli Katka s Matejom k Tamare s tortou a širokými úsmevmi.
„Mami, čoskoro budeš babka!“
Tama sa takmer zadusila. Cítila, ako sa jej hrdlo stiahlo a ruky zrazu zvlhli. Upravila okuliare a pozrela sa na mladých. Žiarili ako výherci jackpotu.
„Čože?“ vyrástlo z Tamary. „Ešte ani rok nežijete spolu a už deti?“
Matej prekvapene zdvihol obočie — takú reakciu nečakal. Katka sklopila oči a zamračila sa. Bolo jasné, že hovoriť im do toho nemá zmysel.
„A čo je na tom? Sme manželia, máme rodinu,“ zamrmlal Matej.
Tama ťažko vzdychla. Títo dvaja sú ešte deti! Kam im ešte tretej? Netušia, čo znamená zaspávať od únavy v sprche. Ale nenapadalo ju nič, čo by povedala. Ešte by bola zlá. Ak sa to už stalo, nech si žijú.
„Aj tak od toho nič nezávisí,“ uvedomovala si. No Tama sa mýlila. Osud jej náhle dal do rúk volant.
Ako sa to stalo? Postupne. Najprv to bola rozkošná zvyklosť. Matej začal chodiť k nej na obed. Hovoril, že mu chýba, že si ju začal po dospelosti viac vážiť. Potom sa vyzradil.
„Katku z každého zvráti. Z mäsa, z ryby, dokonca z praženice. Žije z šalátov. A ja nie som bezcitný, chcem normálne jedlo,“ priznal sa.
A začal chodiť aj na večere.
Tama nenamietala. Zdalo sa jej, že tak pomáha Katke aj Matejovi. Neveste ušetrí prácu v kuchyni. A najedený muž je šťastný muž.
Lenže Matej zašiel ďalej.
„Ráno mi úplne rozložila mozog,“ sťažoval sa. „Že si zlomila necht a musí ísť ku kamarátke na narodeniny. Stále sa pýtala, či to nevypadá hanebne. A odkiaľ mám vedieť
