Polonahá žena sa na mňa pozerala zhora a úsmevne sa usmiala. Tento kalendár ma už dlho irituje. Len môj zosnulý, prepáčte, bývalý manžel mohol v kuchyni zavesiť takú nevkusnosť.
„Zbohom, zlatko! Vôbec sa nehodíš do interiéru.“
Zlatko zúfalo kyvla nožkou v lesklom topánku a letela do koša. Stena opäť žiarila jemnou pôvodnou zeleňou, no ľahšie mi nebolo. Áno, tento rok sa nevydaril… Všetko začalo útekom môjho polovičky a, ako sa zdá, končí stratením práce. Firma, ktorá už dlho visela na vlásku, sa blížila ku svojmu nevyhnutnému koncu. Každopádne, výplatu dávali čoraz menej… Tak načo chodiť do kancelárie? Správne, na nič. Rozhodla som sa zostať doma a pustila sa do generálneho upratovania.
Pokus nevyšiel a namiesto nadšenia pri drhnutí sporáka som sa zahĺbila do čítania zadarmo novín, kde rôzni podvodníci ponúkali svoje magické služby. Koho len tam nebolo! Bieli čarodejníci, jasnovidci, dedičné veštkyne, čarodejnice, veštičky, liečitelia… Na spodku stránky najsilnejšia extrasenz Víťazislava sľubovala vrátiť manžela, odvrátiť ublíženie, zmeniť život k lepšiemu a mnoho ďalšieho, so stopercentnou zárukou. Keďže som nemala čo robiť (okrem upratovania) a zvedavosť bola moja najlepšia vlastnosť, ku svojmu prekvapeniu som vytočila číslo…
***
Vchodové dvere bytovky boli otvorené, žiadne domófony, tajné kódy ani vrátnici. Vchod otvoril ošúchaný muž. Keď počul, že som kvôli inzerátu, pustil ma do chodby a len lávrl rukou.
„Tam!..“
„Tam“, v skromne zariadenej izbe, sedela na pohovke žena stredného veku v niečom veľmi domácom. Na krku mala omotaný starý vlnový šál.
Unavene sa usmiala.
„Dobrý deň, volali ste? Takže chcete, aby som vám odstránila veniec slobody…“
„Vlastne som sa vydala hneď po škole. S manželom sme žili takmer pätnásť rokov.“
Pozrela na mňa svojimi malými očami s bledými riasami. Kde boli tie priepastné čierne oči, ktoré by prenikli obyčajných smrteľníkov?!
„Prepáčte, pomýlila som vás s inou klientkou.“
Kýchla.
Do izby bez okolkov vtrhol už známy muž. Ani na mňa nepozrel a oznámil:
„Alenka, doma nie je čo jesť. Daj peniaze, skočim do obchodu.“
Nespokojne sa uškrnula, zdvihla sa z pohovky, strčila ruku do nočného stolíka, dlho hrabala a potom mu podala pár drobných.
„Tu. Kúp chlieb, cestoviny a jaternicu.“
„A na pivo?“ namietal manžel. „Inak nejdem…“
Alena-Víťazislava mu strčila ešte pár bankoviek a on odišiel.
Ospravedlnila sa a čo najláskavejšie sa obrátila na mňa:
„Takže, chcete vrátiť manžela?“
Chcem? Zrazu som si uvedomila, ako veľmi môj Viera pripomína manžela tejto extrasenzky, len vyzerá o niečo slušnejšie a pleš mu ešte nie je taká výrazná. A načo mi vlastne takéto „poklady“?
„Asi sa zaobídem,“ rozhodla som sa. „Ale nech aspoň vidí, čoho sa vzdal, a nech sa sám vráti.“
„Dobre,“ okamžite súhlasila extrasenzka. „Čo ešte?“
„Ešte chcem nájsť prácu snov, tvorivú, zaujímavú, prestížnu a dobre platenú… Ak také niečo vôbec existuje.“
„Ó, teraz je ťažké zohnať prácu… Ja som po výpovedi už niekoľko rokov nemohla nájsť nič normálne,“ vzdychla si Alena-Víťazislava.
„Ale vám to vyjde,“ ponáhľala sa ma uistiť.
V chodbe zatelefonoval mobil a ozvalo sa tiché mrmlanie. Zjavil sa manžel, oblečený v jedovozelenej bundě.
„Volajú ťa zo školy. Tvoj Fero zlepil triednu knihu lepidlom.“
„Fero je rovnako tvoj ako môj! Choď si ty, ja sa už hanbiť nebudem…“
Ostali sme samé. Vyzerala trochu rozpačito.
„Tieto deti… Mladší je ešte dobrý, ale ten starší… Nemáte náhodou známeho narkológa?“
„Bohužiaľ, nemám.“
„Pokračujme. Čo ešte chcete zmeniť vo svojom živote?“
„A naozaj dokážete čokoľvek?“ posmievala som sa.
Moju iróniu nepochopila a pokojne vysvetlila:
„Záruka sto percent.“
„Tak potom chcem, aby sa do mňa zamiloval milý, múdry, pekný a bohatý muž. Najlepšie čo najskôr. A za toho by som sa vydala.“
Extrasenzka niečo zamrmlala a postupne zložila tri prsty na ruke.
„Ešte chcem vyzerať úžasne. Tak na dvadsaťpäť, nie viac.“
Prikyvla a zložila štvrtý prst. Očividne pre mňa nešetrila.
„Môžete si ešte niečo priať?“
Moja fantázia takmer vyprchala. Snáď len…
„Chcem sibírsku mačku!“
Alena-Víťazislava zatrela prsty, pozrela na strop a potichu pohybovala perami. Napadlo ma, že začala odrážať zlé sily, ale skôr to vyzeralo, že rátala, pretože hneď povedala:
„To bude dvesto eur.“
„A nebudete odstraňovať ublíženie?“ spýtala som sa.
Na sekundu privrela oči.
„Žiadne ublíženie nemáte. Asi ste len mala smolu.“
„Tak teraz budem mať šťastie?!“
„Teraz budete mať šťastie.“
Na rozlúčku kýchla.
Cítila som sa ako dobrodinka, keď som jej odpočítala honorár a rozlúčila sa. Na ceste domov som sa poriadne vyčítala, veď peniaze by sa určite zišli.
Promrznutá a po kolene v ľadovej kaluži som sa konečne dotŕkala domov. Výťah nereagoval, žiarovka v schodisSpäť v byte som sa zahrabala do perín a dúfala, že zajtra bude aspoň o trochu lepší deň.
