Dnes som si uvedomila, ako sa život dokáže obrátiť naruby.
Rozhodli sme sa, že by bolo lepšie, keby si bývala sama, povedal nakoniec Janko tak ticho, akoby sa bál vlastných slov.
Sama? pozrela naňho zmätene Alžbeta. Ako to myslíš, synček? Kam?
Za ním stála Zuzana so skríženými rukami a chladným pohľadom.
Nebojte sa, mami, už sme všetko zaariadili. Je tam pekný domov pre seniorov. Čistota, lekárska starostlivosť, spoločnosť, tri razy denne jedlo všetko, čo potrebujete. Bude vám tam lepšie ako tu.
Alžbeta mlčala. V hrudi jej niečo tíživo stislo.
Pekný domov, bude vám lepšie ale ona počula len jedno:
Už ťa nepotrebujeme.
Neplakala. Nebrala sa do modlitieb. Len prikývla.
Ak to všetkým uľahčí, povedala potichu.
O týždeň neskôr stál pri dverách malý hnedý kufor. Janko pomohol znížiť ho po schodoch, vyhýbajúc sa matkinmu pohľadu.
Prepáč, mami, bude to pre všetkých lepšie, uvidíš, mumlal.
Áno, synček, šepkala Alžbeta. Ľahšie. Tebe určite.
Vonku mierne pršalo, keď taxík zastal pred šedou, dvojposchodovou budovou na okraji mesta. Na tabuli sa lesklo: Domov Zlatého Jasenia.
Vnútri sa miesil pach chlóru a vareného krupicu.
Stredoveká sestra s unaveným výrazom jej pokynula.
Štvrtá izba. Je tam teplo, máte aj televízor. A už odišla.
Izba bola malá, s jediným oknom, za ktorým sa kýval starý orech. Prikrývka bola drsná, farby vyblednuté. Alžbeta prešla rukou po látke.
Tak toto je koniec, pomyslela si.
Prvé dni takmer s nikým nehovorila. Jedla, spala, počúvala hluk z ostatných izieb. Niekto plakal, niekto kričal. Čas plymol bez výrazu. Ráno a večer boli rovnaké.
Cítila, že život skončil.
Jedného dňa sa na chodbe objavila nová tvár. Mladá žena s úsmevom, v šále, nesúca košík domácich pagáčikov.
Dobrý deň! Som Martina, dobrovoľníčka. Prišla som si pokecať, možno niečo prečítať. Vy ste Alžbeta Kováčová, že?
Áno, ja.
Susedka o vás hovorila. Povedala, že ste bývali učiteľka?
Alžbeta prekvapene prikývla.
Slovenčinu a literatúru na základnej škole.
To je úžasné! usmiala sa Martina. V detskom domove práve hľadáme niekoho, kto by deti naučil radšej čítať. Sú to ťažké osudy, zaostávajú, ale sú veľmi šikovné. Prídete so mnou?
Alžbeta najprv nevedela čo povedať. Srdce jej náhle zabušilo.
K deťom? Učiť? spýtala sa, akoby neverila vlastným ušiam.
Áno. Ak máte chuť a silu, odveziem vás autom.
O týždeň už spolu cestovali starým mikrobusom. Za oknom míhali predmestia Bratislavy: domy, trhoviská, ľudia. Alžbeta pritlačila dlaň k sklu a jemne si povzdychla.
Detský domov bol rušný, farebný svet. Deti behali po chodbe, smiech a krik naplňoval vzduch. Ale keď Alžbeta začala čítať prvú kapitolu z Deti z Devinskej ulice, nastalo ticho.
Hlas sa jej triasol, ale každé slovo nieslo teplo. Deti počúvali, akoby sa dialo čaro.
Vidíte, ako vás vnímajú? povedala neskôr Martina. Dlho nepočuli, aby s nimi niekto tak krásne rozprával.
Odvtedy chodila Alžbeta pravidelne. Pomáhala s čítaním, písaním, rozprávala im o živote, starých príbehoch, ľudskosti. A vždy, keď sa vracala do domova, srdce jej bolo o niečo ľahšie.
Čas plynul. Jedného popoludnia ju zavolal riaditeľ detského domova.
Pan
