Dnes som si uvedomila, že aj obyčajný deň môže skrývať poklad. Len treba vedieť hľadať.
Práve som dočistila dom, keď zrazu zvonku počuť krik. Taký hlasný, že ma až prebral. Srdce mi zabúchlo.
“Babička! Dedko! Rýchlo poďte, niečo som našiel!” volal náš vnuk Adrián.
Bežali sme s manželom Jánom na dvorek. Adrián tam stál so zábleskom v očiach, niečo zovreté v dlani. Ale čo ma prekvapilo ešte viac – záhrada bola prekopaná, hliny ako hodenej.
“Adrián, kedy si to stihol?” vykríkla som.
“Tvrdo som makal,” povedal pyšne. “No pozrite, čo som vyhrabal!”
Ján sa pozrel na predmet vo vnukovej ruke a zrazilo mu to dych.
Dopoludnia mi volala dcéra Zuzana. “Mami, pošleme k vám Adriána!”
“Ktorého Adriána?” divil sa Ján od počítača, kde hral pasians.
Máme troch vnukov. Najstarší Martin študuje už vysokú školu, vnučka Ema sa chystá na medicínu.
“No predsa Adriána, toho nášho lajdáka!” povzdychla som si. “Päták s trojkami, hanba!”
“A čo ja s tým? Nie som jeho otec,” bránil sa Ján.
“Presne, ty si len hráš karty a kopaš sa v záhrade!”
“Máme tri záhončeky, to nie je žiadna záhrada,” pousmiala som sa. “Ale dobre, nech príde. Uvidíme, či sa zmení.”
Ján sa zavrel v kôlni. Hneď potom začalo pršať – večná výhovorka. “Dážď je pomocník pre lenivca,” citovala som jeho matku.
“Kto je tu lenivec?” ohradil sa. “Ja mám bolavé chrbáty!”
Keď ráno Adrián prišiel, vyzeral ako smola. “No čo tu budem robiť?” mrmlal.
“Presne to isté si hovorím ja,” brumlal Ján.
“Ty ma teda vôbec nemáš rád?” spýtal sa vnuk.
Zuzana sa len zľakla: “Nevšímajte si ho, vždy sa mračí. Tu máte jeho mobil, keby vám lezal na nervoch. Všetci teenageři sú teraz divní.” A odkráčala.
“Všetci sú zaneprázdnení, mamičko,” vzdychol si Adrián a potiahol sa do izby.
“Janko, možno by si predsa len poďnesieval tú novú záhonku?” navrhla som.
“Radšej nech ide vnuk, on má mladé kosti,” ukrútil sa.
“Aký poklad, dedko?” Adrián okamžite vystrčil nos.
“Raz som našiel starú krabicu s mincami,” špitol Ján.
A vnuk, čo dovtedy len vravel, že nemá hlad, teraz pohorel do záhrady.
O hodinu neskôr: “Babička! Dedko! Bežte sem!”
Vybehli sme. Adrián držal v ruke – Jánov peňaženku! Ten čo minulý rok stratil, s polovicou dôchodku!
“Vidíš, chlapče, to je skutočný poklad,” hlaholil Ján.
Po obede, kde Adrián zhltal dve porcie guláša, sme šli do kôlne.
“Toto som našiel s babkou,” ukázal Ján na starú truhličku.
A potom to začalo. Objavili sme Martinov bicykel, stretli sa so susedovým vnukom Filipom… Dcéra bola v šoku, keď prišla po týždni.
“Čo ste s ním robili? Je to úplne iný človek!”
“Nič zvláštne,” pousmiala som sa. “Len sme s ním žili. A vôbec, ten telefón, čo si sa toľko bála, ležal celý týždeň v šuflíku.”
Teraz Adrián chodí ku nám vždy, keď môže. Lebo tu nie je “nezaujímavé”. Tu je potrebný. A možno práve to je ten pravý poklad – vedieť, že niekoho naozaj potrebujú. Aj keď má len dvanásť rokov.
