Poklad v záhrade: rodinná dráma v Modrých Vratoch
Alžbeta Kováčová práve dokončila úklid v dome. Bola čas prestrieť na stôl. Včera uvarila voňavú zeleninovú polievku – také chutné, že by si zaň dal človek aj prst! Zrazu sa zvonku ozval hlasný krik. Žena takmer pustila naberačku z ruky, srdce jej v hrudi zabušilo.
“Babka! Dedko! Niečo som našiel, poďte rýchlo!” volal na nich vnuk Janko.
Alžbeta a Ivan Kováčovi sa ponáhľali na dvor.
“Pozri sa, dedo!” Janko niečo držal v ruke a žiaril od radosti.
Ale Alžbetu prekvapilo niečo iné.
“Janko, kedy si stihol tak pekne prekopať záhony?” prekvapene zvolala, keď videla upravenú pôdu.
“Dal som si záležať,” povedol hrdo chlapec. “Ale pozrite, čo som našiel!”
Ivan sa pozrel na predmet vo vnukovej ruke a onemel.
Ráno toho dňa Alžbeta telefonovala s dcérou. Keď položila slúchadlo, zvolala na manžela:
“Ivo, chcú nám sem privezť vnuka!”
Ivan zdvihol oči od notebooku, kde práve hral pasians, a prekvapene sa opýtal:
“Ktorého vnuka?”
Mali troch vnukov. Najstaršiemu, Tomášovi, už bolo dvadsať, práve dokončil strednú školu. Vnučka Zuzana skončila strednú školu a chystala sa na psychológiu. Rodičia sa na ňu nemohli nabažiť – cieľavedomá, stále sa učila. Určite nikam nepôjde.
“Ako to ktorého, Ivo, veď dobre vieš!” rozhorčila sa Alžbeta. “Kto z nich je lenivý a nič nerobí? Starších sme vychovali dobre, kým sme mali sily. Ale najmladší Janko – ten je úplne nevýchovaný! Piatu triedu ukončil s trojkami, hanba! A ty stále hráš karty, to ti len služí, dedo!”
“Čo môžem ja? Každý je kováčom svojho šťastia!” zamrmlal Ivan, opakujúc svoju obľúbenú frázu.
“To síce, ale nie celkom. Keď príde, uvidíme, aký je kováč!” rozhodne povedala Alžbeta.
“Zbytočne si súhlasila,” zamrmlal dedo. “Je rozmaznaný, neposlušný. Najmladší, tak ho rozmaznávali. Čo tu bude robiť? Bude hľadieť do telefónu a ty mu budeš variť? Viete, aký majú v tomto veku apetít?”
Ivan s výčitkou zatvoril notebook.
“Pôjdem ti prekopať tie záhony, to bude lepšie!”
“Ó, tie záhony!” zasmiala sa Alžbeta. “Tri kúsky zeme pre zeleninu a mrkvu. A prečo sú to moje záhony? Vnuk je náš spoločný, tak aj starostlivosť!”
“Nič som nezabudol!” zamračil sa Ivan. “Ty si zabudla, aká si bola v jeho veku. S ním si nevedia poradiť ani rodičia, nieto ešte my!”
“Telefón mu, mimochodom, zobrali,” dodala Alžbeta.
“No, to je úplná katastrofa!” definitívne sa nahneval dedo a vyšiel von na dvor.
Alžbeta začala variť obed. Zrazu sa s klopotom otvorili dvere – manžel sa vrátil.
“Prečo tak skoro?” ožila, keď hodila narezanú zeleninu do vriaceho slepačieho vývaru.
“Začalo pršať, Lenka, pozri sa z okna!” Ivan sa očividne tešil, že ho bolí chrbát a nebude musieť kopať v daždi. “Všetko kúpime v obchode.”
“Ako vravela tvoja mama: ‘Malý dážď je lenivému pomôcka,'” usmiala sa Alžbeta.
“A kto je tu lenivý?” nahneval sa Ivan. “Mňa si zaradila medzi lenivcov? No, ty si niečo, Lenka!”
“Ideš už, nehuč! Priniesol si z pivnice deku a vankúš, vnuk čoskoro príde!”
“Janko by mal ostať doma s rodičmi, to si vymysleli,” mrmlal Ivan celý večer. “Koniec pokoja, dali nám na staré kolená skúšku! My sme si svoje odrobili!”
Na druhý deň pred ich dom v Modrých Vratoch prišlo auto. Vystúpil z neho Janko – mračil sa a vyzeral nespokojne. Babke a dedkovi sa síce usmial, keď ich pozdravil, ale hneď sa opäť zamračil:
“A čo tu budem robiť?”
“Presne tak, nič tu robiť nie je, ja s tým súhlasím,” zamrmlal si pod nos Ivan.
Ale Janko ho počul:
“Ty sa, dedo, netešíš, že som tu?”
“A na čo sa tešiť? Vyzeráš ako kyslá ryža, nič z teba, samé starosti!”
“Mami, počula si, čo dedo povedal?” otočil sa Janko, ale jeho matka, Viktória, ho zastavila:
“Ocko, mami, nedávajte na neho, stále na niečo mrmle, to je vekom. Idem už, vyzdvihnem Janka neskôr, potom sa porozprávame. Mami, tu je jeho telefón, ak bude úplne neznesiteľný – daj mu ho. A neboj sa, musíš mu stokrát opakovať to isté. Sú teraz všetci divní,” šepkla Viktória a odišla.
“Nič pre nás nie sme!” mrmlal Ivan. “Zhodiť nám chlapca a ujsť.”
“A oni sú vždy takí, nikdy nemajú čas,” vzdychol si Janko, hodil batoh na plece a vydal sa do domu.
“Ivo, možno dnes aspoň prekopáš ten záhon?” požiadala Alžbeta. “Inak nič nezasijem.”
“Lenka, nechaj už ten záhon! Bolí ma chrbát, chceš, aby som ochorel? Ešte jeden poklad tam nenájdeš. Radšej požiadaj vnuka, je mladý, má dosť síl!” zamrmlal Ivan.
“Aký poklad, dedo?” okamžite vystrčil hlavu z izby Janko.
“A vravíš, že nikdy nič nepočuješ?” čudovala sa babka. “No, stalo sa, dedo raz kopal záhon a našiel starú škatuľku.”
“A čo v nej bolo?”
“Zaujíma ťa to? Neskôr ti ukážnu.”
“Babka, a kde mám kopať? Veď aj tak nemám čo robiť,” zrazu navrhol Janko.
“Choď, lopata je v kolni, tri záhony za domom, kopej ktorýkoľvek,” prikývla Alžbeta.
Janka akoby zmyli.
“Beží hľadať pokJanko s rozjarenými očami vykríkol: “Našiel som starú mincu, vyzerá to na korunu z prvej republiky!”
