Zničila si život svojej dcére
Druhá, dnes máš tridsaťdva rokov! Z celého srdca ti blahoželám a darujem ti tento roztomilý suvenír Natália Vargová, matka Ľubomíry, podala dcére ručne ušité papučky, ktoré sama prepletená na kurze šitia. Ľubomíra rozprestrela oči a zúril na matku. Áno, áno. Tridsaťdva už máš, čas rozmýšľať o pokračovaní rodu. Ja už nesedím na stoličke, a ty tiež. Ja by som chcela ešte zabeť vnúčatká. Moje kamarádky čoskoro budú mať pravnúčatá, ja som stará babka bez vnúčat.
Ľubomíra zčervenala. V stoličke nastala tichá hmla. Pozvaní dve matkiny priateľky a tri susedky hľadeli na Natáliu Vargovú.
Prepáčte, musím ležať, niečo som unavená, vrhla Ľubomíra a vybehla od stola. Nechcela, aby hostia videli jej červené oči. Bol to úder matka jej neustále pripomínala, že hodiny tikajú.
Tikajú a čo? Prečo mať dieťa, keď okrem babičky v podobe dôchodkovej matky nikto nečaká na podporný plán? Ľubomíra ani kandidáta na otca svojho budúceho dieťaťa nemala, o manželských zväzkoch ani nehovoríme.
Ach, dievčatá, neviem, čo robiť Keby ste mali synov, možno by som vás mohla zaradiť. A vy, všetky tieto dcéry, ste zatriedené do jedného koša. zúri Natália Vargová.
Ľubomíra bývala s matkou v malej dvojizbovej bytke v obci Liptovské Revúce. Žiadne vážne vzťahy, rodinný život vnímala ako rozprávku z láskyplných románov. Pracovala na pošte: celodenne nosila balíky, vybavovala odosielanie listov a predávala poštové balíky návštevníkom. Takýto život často privádzal bolesť chrbta, a domov prichádzala takmer bez síl. Jediné, čo ju ťahalo jesť a potom ležať na pohovke, zatvoriť oči a neľutovať nič.
No teda, zase si ležíš Poď so mnou na básnický večer! Mladá, krásna, prečo ležíš? Nájdeme ti nejakého muža, namiešavala matka, keď videla, že Ľubomíra leží ako foka na vankúši.
Mami, prestaň. Odpočívam! odvetila Ľubomíra.
Na rozdiel od dcéry Natália Vargová bola pravý búrlivý vietor. Mala už sedemdesiat rokov, ale energiu mala na všetko: koncerty v kultúrnom dome, jazdy do Žiliny na aktivistické stretnutia, básnické čítania pred dôchodcovskými zozbormi. Vždy spěchala, rozprávala, aké dôležité je pomáhať ľuďom a nič neschovávať. Energia by stačila na vnúčatá, ale Ľubomíra ju nemala vôbec.
Natália však neprestávala klopotať na dcéru, pripomínajúc, že čas plynie. Postavila papučky červenej farby na význačné miesto a neustále ich trúchla pred Ľubomír.
Mami, zostroj to už! Ako červený plášť pre vola, naozaj! vzdychala Ľubomíra.
Ľubomíra, dcérka, počúvaj ma Už si dospelá, čas rozmýšľať o deťoch! Chcela by som vidieť vnúčatá. Možno náhodou zomriem
Mami, neviem, či vôbec chcem o tom premýšľať. Práca je ťažká, plat je malý, chrbát bolí, a navíc sme len my dve, aké deti? Deň pomine, a chvála Bohu!
Presne tak, povzdechla matka, mohla by si žiť inak, nepúšťať sa len do práce a pohovky. Vieš, ako je zaujímavé, keď som navštívila Alenu Pavlovú, jej vnúčka je taká šikovná
Rozumiem, mami! ostro odpovedala Ľubomíra. Nemôžem sa len tak oženiť, aby si mala vnúčatá! Nenájdeš mi žiadneho snúbenca! Bol len jeden Vojto, a aj toho si odmietla!
Mladá žena mávajúcou rukou si spomenula na Ivana, ktorý jej kedysi závidel pozornosť. Dobrý chlap, bohatá rodina, ale Natália mu hneď povedala: Nie, ešte máš čas, zostaň doma!
A tak Ľubomíra ostala A potom. Ivan sa spočiatku stretol s jedinou Ľubomírinou priateľkou. Tá nebola taká náročná pri výbere snúbencov. Pred šesť mesiacmi sa jej narodilo Ivánovo tretie dieťa. Žijú šťastne, nikto leží na pohovke, nejedí koláče, zapíja smútok čajom so štyrmi lyžičkami cukru.
Ivane spomenula som si, škváčala Natália. Okrem neho sú aj iní muži. Stačí vyjsť z domu.
Mala som ísť skôr von, mami! Keď som chcela študovať v Košiciach, odletieť na univerzitu! Pamätáš si, čo si povedala? Že sama nesím. Že bez teba mi bude zle!
Chránila som ťa! zakričala matka.
Chránila? Ľubomíra sa zasmiala. Myslela som, že chceš mať kontrolu. Nechcela si, aby som išla do mesta, povedala si, že tam je plno podvodníkov a nebezpečenstva na každom rohu. Potom som sa musela prihlásiť na učňovský kurz, ktorý si si vybrala. Hovorila si, že technici sú vždy žiadaní. Ja som však fyziku nemala rada a takmer som vypadla z druhého roka!
Len si sa nepodiahla, odparovala matka.
Lepšie ma vyhodili! Nie Na tvoju otázku som bola preposlaná na najnežiadanejší odbor, kde sme boli len preto, že sme museli naplniť skupinu. Prečo som teda študovala elektrotechniku? Kto ju potrebuje na pošte?
Pošta je stabilné miesto. Práca je vždy. A blízko domu, môžeš občas prísť na obed! Nie je to dobré?
Mami! Pre niekoho je to vrchol snov, pre mňa to nie je inšpirácia.
Tak potom pôjdeš do materstva
Nie, mami. Nechcem mať deti, ak im nemôžem poskytnúť normálny život. Nechcem, aby moja dcéra tak ako ja pracovala na práci, ktorú nemá rada, a počítala dni do dôchodku.
Matka pozerala na dcéru s úzkosťou a bolesťou. Nevedela, kedy prišla tá krížiačiková chvíľa, prečo Ľubomíra z radostnej dievčiny sa stala taká temná.
Tak som sa snažila, aby si mala lepší život, aby si nepoznala nedostatok! A toto je tvoje poďakovanie! Ani vnúčatá nechceš mať! v rozčúlenom hneve kvílila Natália.
Mami, nešla by si pracovať? Možno ti bolí nuda, máš veľa síl, ale nič si nerobíš. Choď si ako opatrovateľka, sadni si s deťmi. A s tým peniazmi možno pôjdeme na more. Ja som celú svojú existenciu ostala v tom meste a nikam som nešla, tak možno aspoň na svet pozeriem. Hovorili, že je oveľa vzdialenejší a zaujímavejší než cesta z domu k pošte.
Natália prikývla.
Kam teda pôjdem?
Aj k Ivanu! Majú peniaze, deti sú! Choď k nim!
K Ivanu? Natália si sadla na stoličku. Boh s tebou, idem k nim? Neberú ma starú babku.
Skús to. Za opatrovanie peniaze neberú, syčala Ľubomíra. Vedela, že matka k Ivanu nepojde.
A tak to bolo.
Čas plynul. Natália už netrhávala papučky pred dcérou, venovala sa svojim záležitostiam a spoločenskému životu. Na jednom stretnutí dôchodcovok v Žiline sa otvorila téma rodinných problémov mladeže a ona, nevedomky, začala s neznámymi ľuďmi sťažovať, že jej dcéra žije bez ambícií, nič ju neťahá.
Vyrástla som na svoju hlavu rastlinu. Teraz žnem plody posmešne sa usmiala.
Aké hnojivo, také aj plody! Čo si dcére dala okrem rád a príkazov? Možno byt? Vzdelanie? Pomohla si jej nájsť partnera?
A čo ja môžem urobiť? Môj manžel odišiel, keď zistil, že som tehotná. Nikto mi nepomohol, všetko som niesla sama!
Prečo ste rodili, keď ste nemali žiadnu oporu? Nemali by ste sa stať matkou, keby ste nevedeli zabezpečiť dcéru! A teraz sa sťažujete, že chce, aby Ľubomíra zopakovala váš osud? Bez otca, bez svojho rohu, s poštovým platom? Bravo, ste matka roka!
Slová neznámych zranili Natáliu. Najprv sa rozčúlila, potom mlčela a odišla, neostala na čaj po stretnutí. Celý večer bola mimo seba. Vspomienkach sa vynorili momenty: zakazovala dcére jazdiť na koňoch na farme, tvrdí, že je nebezpečné; nevyhovovala s Ivanom, on nie je vážny. Rozprávala, ako sa má obliekať, kam chodiť. Zakazovala ísť na tance s priateľkami, pretože tam sú opité muži. Nepustila ju na univerzitu, lebo tam je nebezpečne a ako môžeš opustiť matku a dom?
Takých prípadov bolo veľa. Celý život bol pod krídlom matky; láska a starostlivosť sa premenili na hyperoporu. Vôľu Ľubomíry potlačili, všetky túžby a iniciatívy boli odrezané pri koreni.
Natália si vzdychla. Pochopila, že práve ona postavila pre dcéru život bez miesta pre sny.
Rozhodla sa, že treba niečo zmeniť, a to čo najskôr.
Nasledujúci deň šla k susedke, ktorá sa znala s matkou Ivana, a spýtala sa, či nepotrebujú opatrovateľku.
Počuli sme, že hľadajú pomoc. Tretie dieťa zrodili, nedokážu zvládnuť. A ty hľadáš prácu? spýtala sa susedka.
Hľadám. Ak ma vezmú, rád idem.
Natáliu Vargovú prijali. Práca bola náročná, ale veľmi sa jej páčila. Hneď tri malé deti, menšie a menšie, a plat nečisto dobrý.
Ľubomíra, keď sa dozvedela, že matka našla prácu, bola prekvapená a rada. Matka už neškorila s večnými otázkami, len prišla domov, unavená, zaspala. Po niekoľkých mesiacoch zarobila dosť, aby poslala dcéru na dovolenku.
Keď nastal čas kupovať výlety, Natália po premýšľaní kúpila len jeden pre Ľubomíru. Darovala ho na narodeniny.
Dcéra, dnes máš 33! Blahoželám ti a viem, že život práve začína! Tu máš výlet, choď, pozri si svet, ľudí. Vždy si bola pri mne, teraz je čas pre teba.
Ľubomíra sa pozrela na vstupenku, na matku, vstala od stola a pevne objala Natáliu.
Ďakujem, mami, povedala. Rada odídem. Život naozaj začína, mám ešte všetko pred sebou.
Po návrate Ľubomíra odpočívajúc, uvedomila si, že už nechce žiť ako rastlina, a začala študovať účtovníctvo. Prvými klientmi boli Ivan a jeho žena. Naviazali priateľstvo. Postupne prišli ďalší podnikatelia, známi z okolia. Vedenie účtov sa rozbehlo tak dobre, že mohla cestovať a žiť pohodlne, nie len v seriáloch a koláčoch.
O tri roky neskôr Ľubomíra stretla Sergeja. Adoptovali malého z detskej ošetrovateľskej služby a o rok neskôr zistila, že je tehotná. Nezáležalo jej, čo ľudia hovoria o neskorej dieťati vedela, že v jej živote je ešte veľa pred ňou a ničho sa nebojí, hlavne nepúšťa sa do cudzieho hlasu.
A tak všetko dopadlo dobre. A dokonca aj snova Natálie stala sa babičkou dvoch vnúčatA v tichom svitaní, keď sa hviezdy rozplývali v ružových obláčikoch, všetci babička Natália, jej vnúčatá a šťastná Ľubomíra sa v objatí nekonečnej lásky rozplývali v jemnom šepote večnej nádeje.
