Zuzana tupo narazila do vystreliacich vankúšov, ktoré ju zachránili v poslednej chvíli. Sila udržať vedomie ju opúšťala, no predsa nevedela odtrhnúť oči od muža, ktorého pred týždňom pochovali. Bola to realita? Alebo už umiera a prešla do iného sveta, kde sú opäť spolu? V hlave sa jej vírili spomienky – ten deň, keď jej oznámili strašnú správu, akoby sa zopakoval, ako keby ju niekto zámerne vrátil do bolesti, aby jej znova rozdrvil srdce.
„Nie!“ vydala zo seba srdcervúci výkrik, ktorý naplnil celý byt. „Klamete! To nemôže byť pravda! Môj manžel by ma nezanechal! On by to neurobil! Nemohol len tak odísť!“
Pomaly klesla na zem, skoro stratila vedomie. Nedokázala prijať realitu – ako sa to mohlo stať im, Jankovi? Bol taký mladý, plný života. Ako mohol zomrieť? Zavolal jej jeho šéf a povedal, že mu odtrhla trombóza, „záchranka“ ani nestihla prísť.
„Nedalo sa už nič urobiť,“ hovoril ten hlas. „Keď prišli lekári, Janko už bol mŕtvy.“ Jeho slová zneli v jej hlave ako repliky z hororu, ktoré nešlo vymazať.
Čo teraz? Ako žiť bez neho? Bez neho nedokázala ani dýchať. Slzy jej stekali po tvári, ale Zuzana ich necítila. Telefón stále držala pri uchu, zatiaľ čo upretý pohľad nevedela opustiť. Chcela, aby to bol len zlý sen, z ktorého sa čoskoro prebudí a bolesť zmizne.
Do márnice ju nepustili, a až na pohrebe na vlastné oči uvidela, že to naozaj je jej manžel. Aj vtedy však dúfala, že Janko príde z práce, zasmieje sa a povie, že to bol len žart. Veď dnes je apríl! Ale dá sa takto žartovať? No dobre, všetko mu odpustí… len nech sa vráti. Ale nevrátil sa. Ležal v rakve ako živý.
Zuzana vrhala k telu, rútila sa, prosila ho, aby vstal, úpenlivo žiadala jeho návrat. Padala do mdlôb, priviedli ju k sebe čpavkom. Jankova matka sotva stála na nohách, pokúšala sa upokojiť nevestu, ale aj ona bola zničená žiaľom. Len jeho otec ju opakovane odťahoval od rakvy, žiadal, aby sa spamätala, prijala, čo sa stalo. Ale ona sa trhla a znova bežala k nemu, volala ho späť.
Pohreb pre ňu pretiekol ako v hmle. Videla, ako zatvárajú veko rakvy, kričala, keď ju odťahovali, prosila, aby ju pochovali s ním. Lebo bez Janka nemôže žiť. Nedokáže. Dlho sa neodhodlala hodiť zem na jeho rakev – znamenalo by to navždy ho stratiť, uznať, že ho už niet. Ale prijať to sa zdalo nemožné.
Doma, v prázdnom byte, sa Zuzana pokúsila spamätať, ale vydržala len pár minút. Schúlená pri stene si spomenula na deň, keď sa stretli.
„Slečna, zdá sa, že ste niečo stratili?“ ozval sa príjemný hlas. „Slečna!“ usmial sa Janko a prinútil ju obrátiť sa.
Prechádzala sa pri univerzite, opakovala si prednášky, keď jej podal jasnečervenú ružu.
„To nie je moje,“ potriastla hlavou.
„Teraz je vaša,“ usmial sa. „Ste taká zamyslená, chcel som vás potešiť.“
Zuzana zahanbene prijala kvet. Ani si nevšimla, ako ľahko sa zoznámili, ako ju odprevadil na prednášku a potom ju znova stretol a pozval na prechádzku. Bola to láska na prvý pohľad. Svetlovlasý, pekný, s láskavým pohľadom a mäkkým hlasom – Janko ju úplne získal. Rozprával o svojej rodine, plánoch, o sne veľkej láske a deťoch. Akoby zoskočil zo stránok romantickej knihy.
Ale to už nikdy nebude…
Teplý úsmev z jej tváre rýchlo zmizol a Zuzana znova vypukla v plač. Bolesti nebol koniec, vracala sa do reality, ktorá jej vzala všetko, prečo žila.
Sedem rokov boli spolu, tri roky manželia. Skromná svadba, bez okázalosti – nepotrebovali drahé dary, lebo oni sami boli jeden pre druhého najcennejší. A teraz Zuzana zostala sama, bez milovaného, bez časti seba samotnej.
Ako sa dostala do postele a zaspala – nepamätala sa. Zobudil ju ranný telefonát. Práca. Šéf jej dal čas na zotavenie, ale dočasná náhrada si nevedela poradiť s dokumentmi – musela ísť.
„Zuzana, ahoj! To je Dano. Môžem na chvíľu? Mám otázku k práci.“
„Hovor,“ odsekla chladne, bez emocie v hlase.
„Neviem sa vyznať v tých správach k novému laminátu… Kde mám uviesť číslo výrobku?“
Zuzana necítila ani hnev, ani zlosť. Len pokojne vysvetlila, kam čo napísať, a ukončila hovor. Vrúti sa do vankúšov, uprela pohľad na prázdne miesto vedľa seba. Slzy sa zdali vyplakané, no oči ju pálili, akoby do nich nasypali piesok. A túto bolesť poznávala až príliš dobre. Ako dieťa jej raz susedov chlapec nasypal piesok do očí, keď sa pohádali v pieskovisku.
S námahou sa spamätala, vstala a pomaly sa potúkala do kuchyne. Musela niečo zjesť – posledné tri dni takmer nič neprijala. Ale pohľad na jedlo jej okamžite spôsobil nevoľnosť. Ani sa pozrieť nechcela. Vypila len pohár vody a vrátila sa späť.
Bála sa otvárať fotoalbumy, pozerať videá v telefóne. Nemohla počuť jeho hlas. Aj tak jej znel v hlave, občas sa jej zdalo, že ju niekde volá. Ale keď sa obrátila, vždy znova pocítila bolesť – niet ho. A už nikdy nebude.
Minul týždeň od pohrebu a Zuzana sa rozhodla vrátiť do práce. Tam, medzi papiermi a úlohami, sa dala na chvíľu zabudnúť. Stala sa strojom, ktorý len vykonáva povinnosti, bez pocitov. Tak to bolo ľahšie. Lepšie necítiť vôbec nič, než znášať tú neznesiteľnú bolesť.
V piatok sa chcela vybraťV piatok sa chcela vybrať k rodičom na vidiek, aby strávila víkend v ich dome, kde starostlivosť matkiných rúk a ticho prírody možno konečne zahojí jej zlomené srdce.
