Ponožtičky
Ach, ty môj cukríček! Ty si môj zlatíčko! Bože, prečo sú deti také sladké, keď sú malé, hm? Zuzana Miháliková láskavo rozprávala na vnúčika, hrdá pred kamerou.
Pol roka malej Tomášikovej oslávili poriadne. Animátori, balóniky, veľká krásna torta. Starí rodičia sa predviedli. Jolana ich nápad v podstate neschvaľovala. Bolo jej síce príjemné, že rodičia chcú spraviť radosť jej a synčekovi, ale rovnako ako v detstve bola rýchlo unavená z hlučnej oslavy. Tomáško asi zdedil jej povahu, lebo už po polhodine od začiatku spustil zúfalý plač, a Jolana musela s ním odísť do domu. Zavrela okná, sadla si s dieťaťom do kresla a o chvíľu už Tomáško spal.
To bolo pre teba veľa, láska moja. Ešte je na také oslavy skoro.
Zuzana vošla do detskej, s darčekom v ruke.
Spí?
Unavený je. Mama, už som ti hovorila, že také veselie je pre neho skoro.
Neboj sa, aspoň si zvyká na spoločnosť. Joli, môžeme si predsa dovoliť spraviť radosť nášmu vytúženému vnúčikovi! Pozri, čo som mu kúpila! Je to rozkošné!
Zašuchotanie papiera zobudilo dieťa, Tomáško sa začal vrtieť.
Mami, nechajme to na neskôr, dobre? Jolana vstala a začala po izbe chodiť s chlapcom v náručí.
Tak to je vďaka? Vyberala som, rozmýšľala… Ty ani nevieš, čo som mu kúpila! Zuzana urazene položila krabicu na stolík.
Mami, to nie je pravda. Určite je to krásny darček! Jolana sa usmiala, zmierlivo. Môžeš mi doniesť pohár vody? Som hrozne smädná!
Polož ho do postieľky a poď si po vodu sama.
Zobudí sa.
Tak čo strašné sa stane? Poď medzi hostí!
Mama, ak sa teraz zobudí, bude plakať hádam pol hodinu. To naozaj nechceš.
Jolinka, dieťa treba vychovávať už od malička. Vychované deti neplačú!
Jolana mykla plecom, na sekundu sa zastavila, potom pokračovala pomalým tancom po izbe. Hladko sa pohybovala, akoby tancovala celý život. Vychované deti nikdy nerobia to, čo sa dospelým nepáči. A vychované dievčatá majú byť vždy tip-top. Priama chrbtica, brada hore, prvá pozícia! A žiadne protesty!
Idem späť medzi hostí. Ty ho tu uspávaj a príď už. Nie je slušné, že hostiteľka nie je s hosťami.
Zastúp ma, prosím, mama.
Zuzana odišla. Jolana sa opäť oprela do kresla, Tomáška pevne pritísla na hruď. Iba ona vedela, čo všetko musela preskákať, kým sa jej chlapček narodil!
Jolana sa narodila do slušnej bratislavskej rodiny. Dedo bol akademik, babka hlavná chirurgička v známej nemocnici, otec neporušil rodinnú tradíciu a stal sa lekárom. Jolana nikdy nechápala, kedy sa z otca, ktorého považovala za inteligentného, stal poslušným hlinou v rukách mamy. Zuzana nemala vzťah k vede. Školu dokončila len tak-tak, diplom hodila na policu a začala hľadať manžela. Teda, predovšetkým jej mati, pani Emília, hľadala pre dcéru ženíchov. A šlo jej to dobre. Zoznámenie rodičov prebehlo na okúzľujúcej oslave a hneď po svadbe mladomanželia dostali družstevný byt. O dva roky sa narodila Jolana a nasledujúce roky bola v moci babky Emílie. Tá dohliadala na vychovávateľku, osobne vyberala pre vnučku krúžky dva jazyky, baletná škola, klavír s mladou učiteľkou.
Na dieťati má byť všetko v poriadku!
Jolana trávila soboty v galériách a divadlách s prísnou babkou. Rodičov videla málo, otec bol stále v práci, matka len letmo pobozkala dcéru a hneď zmizla za spoločenskými povinnosťami.
Ale babkine starosti priniesli ovocie najprv ju vzali na konzervatórium, neskôr do známeho divadla. Darilo sa jej, kým nestretla svojho budúceho muža. Ondrej sa jej rodine páčil len otcovi.
Preboha! Aký nesúlad! babka Emília ležala na gauči, dlaňami si tisla spánky. Jolinka, rozmysli si to! Čo budeš robiť s tým obyčajným človekom, čo nevie ani poriadne rozprávať?
Babka, vedľa vás málokto vie rozprávať. Jolana sedela v kresle, nohy pod sebou. V inej situácii by to bola dôvod na pokarhanie.
A tým chceš povedať čo?! babka Emília sa nadvihla, neveriacky na ňu zízala.
Len to, že vašu úroveň málokto dosahuje.
Emília na ňu podozrivo pozrela.
A ešte, Ondrej sa mi nielenže páči. Milujem ho, babi. A hádam nebudeš tvrdiť, že láska nie je práve tým, čo pohýna umením?
Kašli na umenie! Ako s ním budeš žiť?
Dlho. A dúfam, že šťastne.
Jolana si svoju cestu vybojovala s ťažkosťami, výčitkami a prosbami na rozmyslenie. Pozerala Ondrejovi do očí, povedala jasné áno a už nedovolila ďalšie protesty. Pre Ondreja bola Jolana stelesneným snom krehká, nežná, citlivá, a predsa silná. Už vtedy v nej cítil silný koreň aj zraniteľnosť. Najradšej by ju objal a skryl pred svetom.
Dohromady ti toho zatiaľ veľa ponúknuť nemôžem. Ale sľubujem, že urobím všetko pre tvoje šťastie. Milovať ťa to viem.
To stačilo Jolane, aby pochopila, že je tu človek, ktorý ju potrebuje presne takú, aká je. Bez nutnosti čohokoľvek dosahovať alebo dokazovať.
Ich cesta však hladká nebola. Ondrej nemal známosti ani bohatých príbuzných. Otec zomrel dávno, vychovávala ho mama, pani Oľga. Celý život učila na základnej škole, neskôr bola zástupkyňou. Deti ju milovali. Syn ju obdivoval. Vďaka nej vyštudoval prestížnu univerzitu, ktorú aj úspešne ukončil. Oľga verila, že syn všetko zvládne a odovzdala mu všetko, čo mohla, vrátane úspor na rozbehnutie firmy. Ondrej bol šikovný po rokoch firma prosperovala a stala sa jednou z najlepších v kraji. Aj babka Emília uznala jeho schopnosti, najmä keď sa im narodil pravnuk.
Jolana túžila po dieťati z celého srdca. Nechcela byť slávna, chcela len obyčajné ženské šťastie. Príroda však rozhodla inak roky vyšetrení, dve operácie a žiadny výsledok. V nociach plakávala tak, aby to Ondrej nevidel a premýšľala, či nemá právo na to, aby bol otcom. Keď mu navrhla rozvod, on sa len zasmial:
Prepáč, prepáč, Jolka! – usmial sa a privinul si ju. Myslíš, že moja láska a život s tebou stoja a padajú na dieťati? Ty si môj život. Kedy to už pochopíš?
Jolana plakala od úľavy aj zúfalstva.
Prijať, že dieťa je nedosiahnuteľná túžba, bolo ľahšie ako sa s tým zmieriť. Snažila sa, ale nešlo to. Raz ju privádzala do zúfalstva mama, inokedy pozvánky na detské oslavy, kde kupovala darčeky a závidela ostatným mamám. Časom však vášne utíchli. Prestala skúmať cudzích drobcov a otvorila si vlastnú baletnú triedu.
Ak sa nebudem niečím zaoberať, zbláznim sa!
Ondrej nevedel celkom pochopiť motívy, ale Oľga mu to vysvetlila.
Ondrej, myslíš, že vieš, ako to má žena ťažké? Pre matku je najväčšie šťastie dať mužovi dieťa. Podporuj ju vo všetkom.
Rozumiem, mama.
Našiel jej svetlý priestor a Jolana sa rozžiarila:
Presne to som chcela! Si najlepší!
Vybavili sálu, nazbierali deti a Jolana mala čo robiť. Prvé príznaky tehotenstva prehliadla, myslela si, že je len unavená ako vždy.
Jolka, niečo sa opýtam, a ty nemusíš odpovedať, ak nechceš, dobre? Oľga sa na ňu pozrela v ich obľúbenom bistre Čakáš dieťa?
Jolana sa podvedome zamračila. Vie o tom, je to moja najcitlivejšia téma!
Prestaňte! To sa vám len zdá! vstala, ale zatočila sa jej hlava a musela si sadnúť späť. Ani zákusok nevnímala, len by vracala.
Oľga zavolala čašníčke, žiadala vodu a po chvíli položila na stôl malú škatuľku.
Zbytočne hádať, nie?
Po chvíli už obe ženy, v objatí a s plačom, tancovali medzi stolmi pokrútený tanec a šťastne sa smiali. Aj obsluhujúci personál sa usmieval všetkým bolo jasné, že sa stalo niečo krásne.
Tomáško sa narodil silný a zdravý, lekári si vydýchli.
Balerína? pýtala sa neonatologička, keď sa na ňu pozerala.
Áno.
To je parádny chlapec.
Prekvapuje vás to?
Trochu. Väčšinou majú baleríny problémy, ale tu výnimočný chlapec. Dobre ste to zvládli!
Jolana ráno vstávala s pocitom úplného šťastia, že sa až bála. Veď toľko šťastia nie je človeku dané!
Veď nie si sama, drahá. Sme dvaja! Ondrej sa starostlivo díval na tváričku bábätka, zabaleného v čipkovanom perinke, ktorú na prvý deň vybavila Zuzana.
Odpútanie z pôrodnice bolo pre Jolanu horor. Aj keď sa Ondrej snažil protestovať, Zuzana išla všetko po svojom: fotografi, davy gratulantov, doma prestretý stôl…
Jolana, vyčerpaná, by najradšej len odišla do sprchy.
Mama, načo toto všetko?
Ako načo?! Treba to spraviť po poriadku! Veď je to oslava! Ja som taká šťastná!
Jolana pochopila, že hádať sa nemá zmysel. S vypätím síl vyšla domov, kde ju čakali ďalší príbuzní.
Dcéra, veď toto sú najbližší!
Zachytila pohľad Oľgy, ktorá v chodbe prevrátila očami. Bolo čoraz ťažšie stáť, no gratulácie nekončili.
Môžem si požičať vnúčika a jeho krásnu mamu? Oľga rozpoznala situáciu a odviedla Jolanu hore do spálne.
Ľahni si. Pripravím ti všetko, potom si dáš sprchu. Si hladná?
Jolana prikývla, sledovala, ako Ondrej vyberá dieťa z perinky, vkladá ho do postieľky. Začala sa dvíhať…
Treba ísť dolu…
Komu treba? Oľga sa zamračila. Tých pár minút sa tam aj bez teba nestratí.
Jolana vydýchla a prekvapene zistila, že by najradšej spala. Zavrela oči, zachumlala sa do deky a ešte počula Oľgu:
Chceš spať? Tak spi! Ja dohliadnem na Tomáška.
Tomáška… Jolana zaspávala a nevidela už, ako sa Oľga na ňu láskavo usmiala. Tomáš bolo staré meno Ondrejovho otca.
Keď prišla Zuzana hore a zbadala dcéru spiacu, hneď sa to nahlas pýtala:
A toto je čo?
Mladá dojčiaca mama. Potrebuje pokoj. Inak stratíme materské mlieko.
Ja som Jolanu na začiatku nekojila a aký zdravý človek z nej vyrástol! Zuzana už chcela vojsť a zobudiť dcéru, ale Oľga ju vzala za lakeť.
Poďme si radšej pripiť na nové babičkovské časy. Čo myslíte, lepšie aby nás malý volal babky alebo krstné menom?
Ondrej za nimi zavrel dvere a v duchu poďakoval matke. S Tchynou to nikdy nemal ľahké. Všetko využívala, čo mohol ponúknuť, nikdy však nebrala jeho názor vážne. Nehašterivý Ondrej vždy ťažko znášal jej správanie. S tesťom vychádzali lepšie ocenil jeho obchodné kvality, matriarchát však neriešil.
Nezmeníš ju, a doma si nikto nechce na večeru priviesť sopku.
Jolana sa prebudila po hodine a pol, spočiatku ani nevedela kde je. Tomáško sa zavrtel, na prízemí ktosi hlasno zasmial, Jolana sa spamätala. Po nakŕmení syna si vyžiadala manžela, dostala sa konečne do sprchy. Sedela pri stole, jedla vynikajúcu polievku od Oľgy a vyzvedala na detaily starostlivosti o dieťa.
V pôrodnici nám niečo ukázali, ale aj tak bojím sa! odložila lyžicu.
Jedz! Daj strach bokom! Deti sú pevnejšie, než si všetci myslia. A ty si mama. Uvoľni sa, vypočuj si seba samú. Keď som porodila Ondreja, bola som sama. S nikým. Zvládla som to, s chybami, ale zvládla. Nikto na svete nevie lepšie, čo tvojmu dieťaťu treba. Nezabudni na to. Skús, pôjde to.
Čas ukázal, že Oľga mala pravdu. Jolana sa rýchlo zorientovala a hoci strach celkom nezmizol, bála sa oveľa menej.
Prvých šesť mesiacov ubehlo rýchlo. Oľga chodila párkrát do týždňa pomôcť, ale vždy skončila pri šporáku a s mopom. Najprv to Jolanu hnevalo, ale Oľga ju upokojila:
Jolanka, obdobie tohto detstva je krátke. Zachyť každý pohľad, úsmev, nové slovo. Prejde ti to mihom. Netreba strácať čas únavou. Užívaj si. Podlahu zvládnem ja.
Zuzana chodila k dcére sporadicky, zato každá návšteva bola jedno divadlo.
Jolana, vidíš ten kočík čo som našla? To je niečo senzačné!
Mama, máme výborný kočík…
Ale toto je niečo extra! Obleč dieťa, ideme na prechádzku vyskúšať nový stroj!
Vnuka po mene nechcela volať dlho.
Kde ste také meno našli? Nemohla si ho nazvať inak? Tomáš! Akoby nič jednoduchšie nebolo!
Mama, však je to kráľovské meno. Čo ti na tom vadí?
S týmto menom si ho v škole pokrikujú!
Tak pôjde do obyčajnej školy! A rozhodujú rodičia.
Nie. Teba pomenovala babka. Ja by som ťa nazvala inak.
A ja som svojho syna pomenovala sama.
Zuzana pohodila hlavou, zobrala Tomáška a šla s ním na prechádzku. Krásny kočík, spiacie bábätko, atraktívna žena. Ľudia ju chválili: Aký krásny chlapček. A mama je tiež úžasná! Páčilo sa jej, keď ju považovali za mladú mamu. V dedine však rýchlo pochopili pravdu prechádzky s vnukom skončili. Namiesto toho prichádzala na kávu, bozkla vnuka a letela preč.
Budem babička-odrazu, čo vždy donesie nejakú parádu! ďalšia blýskavá hračka skončila na polici.
Úlohy v rodine sa ustálili a všetko sa upokojilo.
Oslava, ktorú Zuzana pripravila k polročným narodeninám, bola skoro dôvodom na hádku.
Jolana sa usmiala na synčeka, pohladila krabicu, ktorú Zuzana doniesla. Krásna strieborná hrkálka ju fascinovala.
Tomáško, pozri, aké to je krásne!
Malý sa zamestnal hračkou, prvé zúbky sa usmievali v oslnení.
A čo ti dala babka Oľga? Jolana otvorila balíček, čo svokra nechala v izbe pred oslavou.
Biely svetrík, ručne pletený Oľgou, bol taký mäkkučký, že si ho Jolana podržala pri líci.
A ponožtičky! Pozri, aké majstrovské! Babka je zlaté ruky, synak!
V tej chvíli vošla do izby Zuzana a zvolala:
Bože, to je krásnota! To je zo salónu?
Nie, to plietla Oľga.
Zuzana svetrík obrátila v rukách.
Nemohla vymyslieť lepší dar? Veď dieťa má prvý sviatok! Mohla niečo kúpiť. Taká šetrnosť! Tomu nerozumiem!
Mama!
A čo! Nemám pravdu?
Jolanine líca horúčkovali, keď v dverách zbadala Oľgu, ktorá počula všetko. Tá len kývla, položila na skrinku pohár kompotu pre Jolanu a ticho odišla. Jolana sa zdržala pri synovi, keď zišla dole, Oľga už bola preč.
Ondrej! Je mi tak trápne! Hanbím sa!
Ale veď to nebola tvoja vina. Prečo by si sa mala hanbiť?
Mala som hneď reagovať. Takto sa to nerobí…
Neboj sa. Mama má rozum, presne to pochopila.
Jolana plánovala, ako vzťah so svokrou napraviť, ale život to vybavil sám. Niekoľko mesiacov sa pokúšala začať rozhovor, no Oľga to zakaždým zahovorila.
Jolanka, nelám si srdce. Vôbec som sa neurazila.
Jolane sa však zdalo, že niečo sa zlomilo. Aj by to chcela napraviť, ale nešlo to.
Zle jej prišlo raz cez deň, doma iba Tomáško hore spal. Zovrela mobil a vytočila Ondreja, ale ten mal vypnutý mobil. Otec v nemocnici okolo operácií, matku vytočila a Zuzana čvirikala:
Nazdar, nazdar! U vás dobre? Tomáško v poriadku? Sme sa nevideli od oslavy však bola úžasná! Veď som hovorila!
Mama…
Neďakuj! Veď som babička! O, prepáč, mám druhú linku! Zuzana zložila a Jolane zostal len tichý signálny tón. Skúsila znova, ďalej obsadené.
Bolesť silnela, zatínala zuby. Vytočila záchranku a potom Oľgu.
Jolana?
Prosím… miestnosť sa točila. Tomáško…
Oľga nikdy tak rýchlo nebežala. V papučiach, s kabelkou vyletela von, zúrivo stopovala auto.
Vám je život krátky?! vynadal taxikár, takmer do nej narazil.
Prosím! Dcéra je zle! Rýchlo!
Sadajte!
Držala tašku, taxík fičal ulicami.
Nebojte sa! Tridsať rokov šoférujem. Stihneme!
Záchranka zastala pred domom minútu po nich.
Tu, tu! Oľga otvorila dvere, vrhla sa k lekárom.
Jolana prišla k sebe o niekoľko minút.
Odvážame vás.
Kam, prečo? nechápala.
Jolanka, je to nutné, neboj sa! Ja sa postarám o Tomáška. Ondrej je na ceste.
Operácia dopadla úspešne, za dva týždne ju pustili. Chcela domov, otec však trval na rekonvalescencii.
Žart nie je, dievča moje. Ty musíš byť zdravá Tomáško ťa potrebuje!
Doma najprv objala malého, hneď potom volala matke.
Mama!
Jolanka! Ako si na tom?
Stále nič moc. Potrebujem tvoju pomoc.
Ako ti môžem pomôcť? v hlase Zuzany zneli zvláštne tóny.
Potrebujem, aby si u nás bývala chvíľu. Nemôžem nič dvíhať, potrebujem pomoc s Tomáškom.
Určite, Joli, len… víš, mám kúpenú dovolenku. Letím už pozajtra. To sa nedá zrušiť, vždy som o tej ceste snívala…
Jolana zavrela oči a stlmila mobil. Takže bude musieť sama. Nakŕmila dieťa, ľahla si, vyčerpaná zavrela oči. Kedy už tá bolesť prejde? Lekári a otec hovorili, že už by mala, ale rany stále boleli.
Prebudila sa na kroky v izbe.
Prepáč! Nechcela som ťa zobudiť! Oľga zobrala Tomáška na ruky, usmiala sa. Hladná si? Varešík polievky už je hotový, je aj koláč a tvarohové buchty. Zanesiem Tomáška Ondrejovi a prinesiem všetko. Ostala by som u vás pár týždňov, kým sa nedáš dokopy.
Jolana sa rozplakala.
No no! Žiadne slzy. Doktor povedal len dobré emócie! Tak sa sústreďme na to, dobre? Pozri, čo ti ukážeme.
Oľga postavila vnuka na zem a keď sa uistila, že stojí pevne, pustila ho. Slzy v Jolane vyschli, keď uvidela, ako Tomáško cupitá k nej. Natiahla ruky, objala ho a pozrela na Oľgu.
Tak čo? Dobré emócie? Nože! Oľga sa smiala. A teraz poď, naložím ti. Musíš sa rýchlo uzdraviť, lebo keď tento mladý muž začne utekať, budeš potrebovať všetku silu!
